Ako nováčikovia do prašanu išli :)

2. February 2017 at 7:11

Písal sa už rok 2017. Ani piatok trinásteho nás neodradil od cesty na Liptov. Rádiá hlásili v ten deň len na východe 50 čísiel nového snehu, čo pre nás „skúsených“ skialpinistov už bola jasná výzva. A to sme ešte netušili, koľko nás čaká hore.

Vstali sme ako sa na správnych turistov patrí, čo znamená skôr ako do práce. Namierili sme si to do Žiarskej doliny v Západných Tatrách. Pri pohľade na ceduľku s lavínovým stupňom č.4 sme boli radi, že sme nielen vybavení Piepsami, ale aj našim kamošom Maťom, skúseným to horským vodcom.

Cestou na chatu sme brutálne trénovali techniku správneho šlapania, tzv. „po kolená zamrznutý“. Fajne nám do toho snežilo, neboli sme teda až tak ďaleko od pravdy.

Po chatu je to pohoda

Na krátku lavínovú inštruktáž na chate sme sa radšej posilnili horcom. Borovičkovým. Hneď sa nám štvorka lavínovka zdala menej nebezpečná. Vlastne, my sme ani nevedeli, do čoho ideme. Beginner’s luck (a nevedomosť). Pred chatou sme povinne skontrolovali, či sme všetci na rovnakej piepsovskej vlne a hor sa k nebesám.

Po pár stovkách metrov sa Maťo rozhodol, že nám ukáže, čo je pravý skialp. Odbočili sme z vyšlapaného chodníka vedúceho do Smutného sedla a dali sa fajnym strmákom doľava. Ciky, caky, ciky, cak, hej, hej, hej! A naše prvé naozajstné skiaplové otočky v 30º teréne. Zo začiatku sme sa nasmiali a natrápili, no pomaličky, ale isto nabrali ten správny gríf. Veď snehu bolo po pás, tak bolo v čom. Mali sme aj chuť na kávičku, ale na teraske pod sedlom veru žiadnu nepodávali. Pobrali sme sa teda ďalej, do kotla popod Tri kopy.

Nad chatou sa už pasujeme s otočkami

Razili sme si svoju cestičku v nedotknutom prašane. Pri jednom traverze sme prvýkrát pocítili, že to môže s nami aj spadnúť. Skákali sme v strede a nič. No dobre, čítajte až odtiaľto: “Pekne sme si dali rozostupy a prešli po jednom.” Vystúpali posledné výškové a dali spoločné foto. Už aj Oskar sa na nás usmieval.

Tu radšej po jednom

A už je dobre, aj Oskar konečne vyliezol spoza oblakov

Dole pásy a sranda môže začať. Po názornej ukážke profesionála sme zistili, že vôbec nevieme v prašane lyžovať. Cieľ zísť však bol splnený. Ako, to je už vec druhá. Niektorí to zvládli na jeden šup, iní padali ako hrušky, avšak neobili sme si kolená, perinka bola dobre mäkučká. Prišla aj prekážková dráha v podobe kosky. Zase sme sa vykúpali v snehu a tešili na horcové repete na chate. Dole k autu to už bola pohodička lesná, dokonca sme si všimli, že aj lavínový stupeň bol znížený na 3.

Maťo začína písať alebo takto sa to robí

 

Maťo popísal

A píšeme aj my

Lili sa viackrát fajne okúpala v prašane

Tu musíš točiť, povie stromček

Plní zážitkov a nových skúseností z prvého dňa sme sa rozhodli dať si v nedeľu repete už len my dvaja. Minimálne po chatu. Aj s horcom. A po lahodnom dúšku sme sa vybrali do Žiarskeho sedla. Cesta bola pekne vyšlapaná, nezablúdili sme. V sedle sme riadne vymrzli a užili si pár minút pekného výhľadu. Cesta ku chate bola kvôli hmle len slalom pomedzi tyčky, ale aj tak luxusne prašanový. Kapustnica a makové šúľance to celé dobre zaklincovali, a tak si viete predstaviť, aký ťažký bol po víkende návrat do reality…

Do Žiarskeho sedla sa zaťahuje

A sme v Žiarskom, popozeráme nejaké záblesky a šup dole

Text: Lili Wienková a Lukáš Čeman

Fotky: Lukáš Čeman a Martin Kyrc

Kedy a kde: 14.-15.1.2017 v Žiarskej doline, Západné Tatry