Ako som zistil, že horolezci nie sú len banda bláznov

14. September 2017 at 4:50

Ako to celé začalo?

Posledné dva roky som začal tráviť väčšinu svojho voľného času v horách. Čoraz viac ma lákali vyššie kopce. Podnikal som veľa túr po Slovensku, najmä v Tatrách a tiež v Alpách. Pri svojich potulkách som často natrafil na horolezcov, ktorí sa pohybujú mimo značený chodník a idú si za svojím vlastným cieľom do výšin. Hory mi síce dávali veľa, no pohybovať sa po preplnených turistických chodníkoch nebolo to pravé. Hlavou mi prebehla myšlienka:

“Aké to musí byť úžasné vyliezť na nejaký štít, kde sa bežný človek nedostane.  
Vychutnávať si tú neuveriteľnú slobodu.”

Povedal som si, že nikdy nie je neskoro s niečím začať, ak to naozaj chceš. Začal som sa o lezenie viac zaujímať. Oslovil som kamarátku Natáliu (Berezňáková), ktorá už nejaký čas lezie. Netrvalo dlho a už som bol naviazaný na skalke v Karpatoch. Natália mi dala dobrý základ a lezenie sa začalo stávať mojou vášňou. Od detstva ma priťahujú veci,  pri ktorých mám strach a lezenie nie je výnimkou. Nie nadarmo sa hovorí: “To čo ťa desí, ťa robí šťastným.”

Natália ma informovala o nováčikovskom kurze skalného lezenia a ja som sa nadšene prihlásil.  Od začiatku mi bolo jasné, že kúpou sedáku a pár expresov sa horolezcom nestanem. Čím viac som sa tomu venoval, tým viac som mal pocit, ako málo viem.  Nástupom do kurzu sa to všetko spustilo. Návrat do školskej lavice a učiť sa  všetko poporiadku. Metodické hodiny, praktické výcviky, leziem, istím, dober, zruš.

Horolezcov som prestal vidieť ako bandu bláznov bez pudu zachovania svojho rodu. 

Zistil som, ako veľa toho musia ovládať, aby sa vedeli na skalách bezpečne pohybovať. Počas kurzu som sa zoznámil s Lili, ktorá sa stala mojou lanovou parťáčkou. Je to človek, ktorý má úsmev na tvári aj keď ide o život.

Spolu sme sa pustili do písania imaginárnej knihy plnej zážitkov. 
Máme pred sebou ešte veľa čistých strán, ktoré treba zapísať.

Človek sa pri lezení naučí dôverovať iným, riešiť problémy a toto všetko sa premieta aj do jeho súkromného života. Po absolvovaní kurzu bolo čerešničkou na torte HKF Tatranské sústredenie na Brnčalke. Prvý krát sme mali možnosť ťahať cesty na vlastných isteniach v Tatrách. Bolo to jedno veľké dobrodružstvo. Počasie nám prialo a liezli sme päť dní po sebe. Každý deň sme sa vracali z výstupu unavení, ale plní eufórie. Miestami som mal pocit, že na niečom fičíme.   Rozmýšľam, kde som ten hroznový cukor kupoval :)

“Za ty peníze táto, když už jsme tady. Kouknete na ty panoramata.”

Táto hláška odznela na každom našom vrchole. Veľkú vďaku by som chcel vysloviť Paťovi Barjakovi, ktorý na nás v Tatrách dohliadal a ukázal nám iný rozmer lezenia, na aký sme boli zvyknutí. Paťovi za nás patrí veľké ĎAKUJEME.  Samozrejme sa chceme poďakovať všetkým inštruktorom a najmä Igimu, ktorý to celé ťahá a zastrešuje. Uvedomil som si, že začať liezť a absolvovať skalkársky kurz HKF bolo jedno z mojich najlepších rozhodnutí v živote. Dalo mi to neskutočne veľa informácií, skúseností, zážitkov a predovšetkým možnosť spoznať úžasných ľudí.

Text a fotky: Lukáš Čeman (HKF kurz 2016/17)