Birkenmajer, západná Lomnica 2016

24. August 2016 at 18:33

Vo štvrtok ráno, 28. júla uháňam smer Tatry. Zastaviť sa po Miša u frajerky, dokuť plány, nakúpiť a konečne vypadnúť hore. Pri chutne upečenom špíze meníme kvôli počasiu naše plány. Intenzívne dažde spravili s nášho prvotného cieľu humáč. Od Vlada Launera dostávam radu Západnej Lomnice. Že vraj tam skala rýchlo schne a to sa nám po týždeň trvajúcom fronte tlakovej níže dobre hodí. Prezrádza aj typ na konkrétnu cestu. Birkenmajerova cesta bola jedna z prvých ciest, ktorá preťala túto stenu už v roku 1930. Neskôr zisťujeme, že to bol ozaj borec. Stena má v tejto časti okolo 400 m. Birkenmajer ju križoval z pravého dolného okraju jemne doľava, čo ceste ešte pridáva na dĺžke.

Zo štvrtka na piatok prespávame v super dvojizbovom apartmániku zašitom v Kotlinskom lese. Díki ;). Niečo zobneme, niečo vypijeme, debatíme na balkóne a poberáme sa spať.

V piatok sa neponáhľame. Počasie hlásia stále daždivé a vyliezť z postele sa nám moc nechce. Aj tak dnes ideme len z Lomnice cez Skalnaté do Lomnického sedla. O 9.00 odchádzame od auta. Počasie sychravé, mraky sa nízko prevaľujú. Zajtra hlásia okno vo fronte, ktoré dúfame že príde a podarí sa nám ho využiť. Na Skalnatom sme skoro, tak 4 hodiny kvasíme v Kamzíkove. Voláka pofiderná atrakcia pre malé decká, ktoré sa namiesto behania po vonku naháňajú vnútri a bijú sa obrími hadmi. Ale veľké TULY vaky pri veľkých oknách vyhrávajú.

Okolo 16 odchádzame hore do Lomnického sedla. O hodinku sme tam a začína vcelku výdatne pršať. Skrývame sa pod vrchnú stanicu lanovky, kde sú nato prispôsobené lavičky. Nakoniec tu ostávame aj spať. Večer ešte vybehneme nájsť zlaňák do Téryho kuloáru, pozeráme na super západ slnka. Na večeru rybičky s tvrdým syrom (dve pečiva nechávame na ráno), pálenka a ideme spať.

O 5.00 sa prebúdzame do jedného z najgýčovejších rán. Rýchle raňajky, rozhýbať všetky údy a ideme k už včera nájdenému zlaňáku. Všetky spacie veci nechávame pod lanovkou, čo sa nakoniec ukázalo ako super nápad. Síce máme každý batoh, ale je ľahký.

Prístup pod stenu je vcelku rýchly a tak 7.50 začíname liezť. Prvú dĺžku vyhral Mišo. Super na rozhýbanie, naťahuje plných 60 m. Druhá je len 30 m traverz doľava po pohodlnej trhline. Odtiaľ začína pekná vodou vymytá stienka s kolmejším miestom na záver, kde však Mišo nezaváha a s kľudom prelieza. Štvrtá dĺžka začína kolmou, exponovanou pasážou, kde konečne prvá skobka poteší. V piatej dĺžke sa podľa sprievodcu zlaňuje 10 m. My zliezame, ide to, aj keď zaistiť sa nedá.

Šiesta a siedma dĺžka sú kľúčové, V+. Už od nástupu je vidieť tzv. žlté plamene a cítiť, že to bude najťažšie miesto. Teraz sme pod nimi. Skala sa stavia do poctivej kolmice, vidno skoro až na nástup. Celou cesto sa počasie mení vcelku rýchlo. Naliezam do steny, priletí mrak a nevidno ani na posledné istenie. Ujde minútka, všetko sa otvorí a vidno na nástup. Sám v tú chvíľu neviem, čo je lepšie. V rajbákoch sa ale chyty dajú nájsť a skala drží aj keď je mokrá a na prilbu kvapká voda. Totálne mokrá stienka čaká na Miša v siedmej dĺžke, tiež za V+. Mišo zakladá ako vždy aj to čo sa nedá a o chvíľu je hore. Najkrajšie a najpodstivejšie dĺžky.

Ďalej už len tri ľahšie dĺžky a prekračujeme zábradlie na Lomničáku. Ľudia čudne pozerajú, je ich tam dosť. Žujeme klobáse, vrcholovka, podlezieme reťaz a schádzame chodníkom zaisteným reťazami späť do Lomnického sedla. Do batohov prikladáme odložené veci a fičíme dolu. Na Štarte stíhame vďaka rýchlemu zbehu kolobežky, ktoré nám super ušetria čas a hlavne energiu. Nad Lomničákom krúži vrtúlnik. Hľadajú poľského horolezca, ktorého v ten deň aj našli. Žiaľ nie pri živote.

Mišo ma zavezie na Popradské, kde stretávam kamarátov z Rysov, žiaľ Katka robí hore :). Ja si dávam zaslúžené pivečká a Mišo regeneruje o pár kilometrov ďalej u frajerky. Druhý deň sa stretáme v Poprade a v super nálade cestujeme domov. Spriadame ďalšie plány na októbrovú klubovú Zbojničku. Vlastne už aj dáke máme, ešte z minulého roku :)

 

Horám zdar !

Tomáš