České „Piesky“ mojimi očami

21. May 2018 at 12:36

Počas obdobia, odkedy aktívne leziem, som sa dozvedel o nejakých pieskovcoch u našich bratov Čechov a videl som aj veľa záberov z tých krásnych skál. Povedal som si: „Tak tam musím ísť .“ A teda, keď sa ma Fonzy  po našom lezeckom návrate zo Sicílie spýtal, či by som išiel na piesky do ČR, bez váhania som odpovedal:  „JASNÉÉÉÉÉÉÉÉÉÉ“  …veď iná odpoveď ani nemohla prísť :-P.

Konečne to prišlo.  Že čo? No predsa to  :-) Presne 5. 5. 2018 som s pobalenými  vecami v batohu a priznám sa , že aj tak trochu nabudený, čakal na svoj odvoz – Natálku, Katku a Peťa, ktorí boli takí milí, že našli pre mňa miesto v aute. Ďakujem Vám. Cesta bola príjemná, teda aspoň pre mňa, lebo som bol taký naspeedovaný, že som celú cestu nezavrel ústa :-D . Zrejme aj z toho Naty zaspala. Alebo práve preto?

Cieľ sa blíži – okres Ústí nad Labem, obec Tisá. Čas naobedovať sa tam, pokukať  fotečky na stenách a vyraziť  do nášho základného tábora – kemp pod Císařem.  Keď som odtiaľ zbadal tie vežičky, kvôli ktorým sme tam prišli, padla mi sánka a vybehla slinka 😊.  Zložili sme si veci, pobrali výstroj a výzbroj a poď ho pod vežičky. Ten pohľad na skaly zdola z kempu bol fascinujúci. Hlavne na prvú cestu, ktorú sme si hneď naordinovali.  Bola to Sluneční s kruhom asi v 20 metroch… no márnosť šedivá. A bola to moja prvá cesta, ktorú som na pieskoch liezol a zároveň ťahal. Verte, nebolo mi všetko jedno. Zakladal som uzlíky, hľadal hodiny a dúfal, že mi neuletí noha (v skutočnosti lezky na skale držali nádherne), lebo som si nebol istý, či by sa mi to všetko pri páde nevyzipsovalo.  Ako sme tam okukovali, pristavil sa pri nás jeden český lezecký pár, ktorý sa ochotne s nami podelil o zopár tipov k lezeniu a požičali dva veľké uzly. Na oplátku sme ich po lezení pozvali na pivo v kempe. Uzly sme samozrejme vrátili tiež.

Celú cestu som si hovoril, že je to len 4-ka a že to dám, až kým som sa nezaistil do kruhu. V tom momente zo mňa opadol takmer všetok strach… ale vyhrané som ešte nemal. Ostávalo mi pár metrov do vrcholu.  Keď som vyliezol na vrchol vežičky vyklepaný ako rezeň,  hneď som sa zaistil. V tú chvíľu, ako som sa prestal triasť,  som pripravil štandík z jedného kruhu (ešteže sme sa učili robiť štandy z 2 pevných bodov) a začal istiť zvyšok našej bandy, s ktorou som cestoval – Peťa, Natálku a Katku. Zapísali sme sa do knižky,  pokochali sa tou nádherou  okolo nás a začali sme zlaňovať dolu.

Katka nás zaviedla k ďalšej ceste – tou bol Stará cesta na vežicke Palcát a bola veľmi pekná. Liezlo sa tam cez taký menší previs, ale mne už po Sluneční neostal na túto cestu žiaden strach. Po peknom úvodnom lezeníčku sme sa vrátili do kempu a zoskupili sa s ostatnými. Navečerali sme sa,  patrilo sa dať pivečko,  postavili stany, rozložili táborák a delili sa o zážitky z prvého dňa lezenia. Tak sme kecali a kecali a kecali… :-) . Večer sa k nám pridala aj kámoška Kateřina z Prahy a doplnila tak našu lezeckú tlupu.

Na druhý deň sa k nám pridal ďalší lanový nadšenec – Gerhard so svojím lezeckým sparingparťákom a zobrali nás do jaskyne. Nie všetci sme sa tam odvážili vojsť, konkrétne napríklad ja som to nejako nedal. Takže opis jaskyne prenechám niekomu inému.  Ale zase je to šteklivá  výzva a verím že už nabudúce to zvládnem. Snáď :-) .  My, čo sme nevliezli do jaskyne, sme sa rozhodli ešte si  trochu zaliezť. Po asi hodinke a pol sa k nám pripojil aj zvyšok bandy.  Zliezli sme zopár ciest a opäť rozoberali dojmy a kecali a kecali a kecali… a jasné, že prišlo aj na na pivečko :-). Skvelý večer plný dobrej zábavy, nálady, Janči nažhavil gitaru – prosto pohoda pri ohníčku… čo viac si človek môže priať?

Tretí deň sme sa vybrali na skusy do Himelreichu, kde bracháči Ondro a Janči Bugyovci  ukázali Fonzimu a mne peknú cestu s tipom, že sa hore dá preskakovať z jednej vežičky na druhú.  No nevyskúšajte si to hneď :-) . Jedným slovom parádička. Po výleze sme sa pomaly vrátili do kempu, kde sme sa najedli a počkali sme na ostatných.  Trochu sme sa pohrali so živou hračkou – malou Dorotkou, potomkom Kuba a Bašky a asi najmenšou lezkyňou,  akú skaly na Ostrove videli. S Baškou sme sledovali lezenie Jančiho, Kuba a Peťa, ktorí zdolávali vežičku viditeľnú z kempu. Chceli vidieť západ slnka. Po ich návrate sme si sadli k ohníku a spolu s Kazom a Aňou,  ktorí sa k nám pridali a opäť zavládla správna čunder nálada ako sa k opekaniu patrí ..so spievaním, kecaním a kecaním :-).

Posledný deň tohto úžasného výletu sme sa po prebudení išli s pieskami rozlúčiť. Nedalo sa inak, ako lezením. Spolu s Katkou, Bugyovcam a Fonzim sme sa vybrali zdolať  Starú cestu na Mrzákovi – zliezli sme ho v pohodičke a bola to taká pomyselná bodka za týmto parádnym výletom do Čiech. Vrátili sme sa do kempu  pobaliť a  v reštaurácii v Tisej sme sa všetci stretli na spoločnom obede ako jedna veľká rodina. Ešte spoločná fotka na pripomenutie si zážitkov, rozlúčiť sa a poďme späť na rodnú hrudu.

Tak takéto sú moje pocity a zážitky z pieskov, ktoré ma priam opantali a kam sa budem určite rád vracať, keď to okolnosti dovolia. Veľmi sa mi tam páčilo a doporučujem to zažiť každému z Vás, čo čítate tieto riadky. Verte, neobanujete… Krásna príroda, skaly super, aj keď dosť morálové a skvelá parta … thumb up 😊.

Text: Tasi

Foto: Tasi a Majka Kianičková

PS:  … a jasné, že sa už teraz teším na ďalší ročník. :-)