Dva a pol Kolového a jeden Kežmarák prosím

1. February 2017 at 21:08

Z prokrastinácie ma vytrhne zvonenie telefónu. „Kto zas do chrapy otravuje“ hundrem si popod nos, kým nájdem po zvuku aparát.

„Čauko Igi. Uhm…Hmmm…vieš, asi, teda skôr určite nepôjdem. Tento rok definitívne inštruktora v Tatrách robiť nechcem. Veď za posledných 12 mesiacov som bol v horách liezť raz. Už som z tematiky vypadol. Okrem toho, odkedy máme doma Alicu, tak sa do Tatier dostanem oveľa menej a preto si ten vzácny čas chcem užiť radšej s nejakým parťákom.“
Igi rýchlo pochopí. Pod tlakom týchto argumentov mu ani nič iné neostáva.

Ihneď sa obraciam k Janke.
„Čo povieš na to, keby som išiel počas kurzu do Tatier? Napríklad s Kadom. Teba s Alicou vyhodím na východe u vašich. Tam vám bude dobre. Ty môžeš vyjedať ovocie v sade a Alica sa bude kúpať v bazéniku.“ Snažím sa o jemnú manipuláciu. „A ja si odbehnem na pár dní zaliezť.“
Janka síce nahodí výraz „vyhodenej na východe“ ale po prísľube prvoradej bezpečnosti nekladie žiadny citeľný odpor. Musím to rýchlo spečatiť, pokým si to náhodou nerozmyslí.

„Čau Kadoo. Počuj. Nechcel by si ísť počas kurzu do Tatier. Bude tam celá naša parta. Mohli by sme aj my niečo poliezť. Baby necháš u svokrovcov. Išli by sme do bivaku. Ževraj pod Jastrabkou je nejaký dobrý. Nič dlhé, tri, maximálne štyri dni aj s dopravou. Hlavne podľa počasia.“ Snažím sa ležérnym prístupom zlanáriť Kada. Má mi dať vedieť, ale predbežne by išiel. Je mi jasné, že na rozdiel odomňa ešte nemá od Lívie udelenú vycestovaciu doložku. Kado účasť čoskoro potvrdzuje.

Týždne ubehli a je tu dohodnutá sobota. Ráno sa s Kadom stretávame o pol deviatej na začiatku Smokovca. Kado samozrejme výrazne mešká. Ževraj nemohol ráno v žiadnom obchode zohnať kus-kus. Len sa usmejem. Kada už dobre poznám. Okrem toho som sa stihol ukľudniť už počas čakania.
Je zamračené, schyľuje sa k dažďu. Daždivá predpoveď sa asi naplní.

Na Kadov návrh parkujeme pri hoteli Hutník. Zrazu mi podáva literapolku červeného. „Na, Ber. Nepôjdeme predsa nasucho. Ja vezmem ešte jednu a túto jednu necháme v kufri.“  Súhlasne beriem fľašu k sebe a hneď si z nej aj dobre upijeme, nech nám nieje v tom daždi zima.

Na hospodárku prichádzame za vytrvalého dažďa ešte pred obedom. Je nám jasné, že musíme počkať, kým prestane pršať. Čakanie si skracujeme pitím vína. Zachvíľu sa okolo nás na schodoch hospodky vytvára skupinka pijakov na čele s Jančim Kianičkom. Ja osobne sa dobre bavím, Janči dokonca uteká do doliny pre zanechanú fľašu. Kada však víno zmáha viditeľne viac.
Nováčikovia majú na hospodárke prednášku. Niečo na tému plánovania túry. Paťo hovorí o zodpovednom prístupe a kriticky nás uvádza ako zlý príklad. Takto chlastať pred výstupom do doliny. Musím v duchu uznať, že sme mu sami dobre nahrali. Kado však asi nesúhlasí, lebo presne v tej chvíli hlasno opilecky zachrápe rozvalený na posteli. Podvečer prestáva pršať a my sa vydávame hľadať bivak pod Jastrabku. Na lavičkách pred chatou večeria Peťa vtedy-ešte-Škrovánková a dáva nám cenné rady. Vďaka nej nachádzame luxusný bivak takmer ihneď. Okrem toho nám ešte poradí, čo by sme mohli liezť. S Kadom sme si to totiž nestihli ešte utriasť.

„Chalani, ak ste rozlezení, choďte Birkenmajerove pokusy. To je pekné. Trošku ťažšie, ale zaujímavé. To dáte.“
Kontrolka nám mala výstražne zablikať už pri slove rozlezení. To teda ja rozhodne niesom. Kado je na tom iba za mak lepšie. A keď už Peťa hovorí, že je niečo trošku ťažšie, alebo zaujímavé, tak by sme sa na to asi ani nemali pozerať. Ale víno ešte pôsobí a otupuje obozretnosť.

Kolový štít 1
Ráno sa budíme s jasným cieľom. Vyliezť Birkenmajerove pokusy. Prvá dĺžka vyšla na mňa. Krátky ľahký pilierik ma privádza pod nechutný zatečený previs, ktorý treba obliezť doprava.
Začínam byť riadne posratý. „Kurva Kado, je to tu mokré. Nejako sa mi to tu nepáči. Ani to, čo ma čaká keď urobím ďalší krok. Asi predsa len niesom až tak rozlezený. Skurvená expozícia.“
A to je pritom človek ešte len v prvej dĺžke. Nejak to nakoniec prebijem a teším sa, že druhá, kľúčová dĺžka vyšla na Kada. Smeruje zo štandu doľava, popod veľký blok, na ktorý treba vyliezť a po ňom zas traverzovať doprava popod previs. Vzduch pod riťou je zaručený.
Kado rýchlo dolieza do kľúčika. Začína sa triasť a podozrivo fučať. „Kurva Peťo, tu vôbec niesú nohy. A ani ruky tu niesú. Kde sme sa to natrepali.“ Fučí, dychčí, zopárkrát sa vráti do lepšej pozície, ale skôr či neskôr musí buď vyraziť alebo riskantne zliezť. Nakoniec po pár krokoch cvaká starú skobu, na hlboké nádychy prebije ešte bouldrík od skoby a je v dobrom. Na polici šupne frenda a upaľuje na štand. Viem, že ma čaká prašivý traverz popod previs na druhom. A keď tam Kado fučal,  tak ja tam asi aj zdochnem. Priliezam do kľúčového miesta. Nadomnou previs, podomnou šluchta. Začínam si hľadať stupy a chyty, ale asi som podcenil múrikovanie. Stále mi nevychádza v traverze sekvencia. Trasúc sa doleziem ku skobe. Vo chvíli, keď ju vycvaknem, si uvedomím, že ďalšie istenie je až za kľúčovými krokmi dva metre odomňa. „Kurva, KURVA!“ Spravím ešte zopár neistých krokov a načahujem sa za chytom. Je to sviňa, vôbec nepomohol. Z posledných síl sa načiahnem za šlingou z frenda a už ju driapem. Seriem na to. Tu keby som vypadol, tak môžem rovno prusíkovať. Rýchlo doliezam za Kadom na štand a priznávam zničenie štýlu. „Jebať štýl!“ upokojuje ma Kado. „Veď aj Jano s Mišom hákovali. Boli by na nás hrdí.“ Dobre sa na tomto zabavíme.
Nasleduje tretia, posledná lezecká dĺžka. Fantastický 40 metrový kút a ďalších 15 metrov vymytej pevnej skaly. Tu si naozaj chrochtám. O pár minút si to Kado chrochtá za mnou. Na vrchol doliezame okolo obeda. Navrhujeme si ešte jednu kratšiu túru na Kolovú vežičku. Podľa popisu sa dá odtiaľ zlaniť. Po rýchlom zostupe sa snažím zorientovať v mobile v malom obrázku sprievodcu.

Kolový štít 2
Začíname cestou Bednařík-Čepela. Na Kada vyšla prvá dĺžka. Prevažne ľahký terén s trávami. Nič moc. O chvíľu sme obaja na prvom štande. Odliezam zo štandu do platní. Leziem a začínam si uvedomovať, že musím založiť. Už som dobrých 10metrov nad štandom a stále nič. Začínam nadávať. „A ani skobu nemôžeš zabiť?“ Kričí mi Kado. Pozriem pred seba a rovno pred nosom mám perfektnú špáru na nožovku. Vidno, že na ne niesom zyknutý. Preliezam ťažké miesto a už o ďalších 10 metrov hľadám štand. Asi by som mal ešte liezť, ale neviem kade. Rovno hore to vyzerá príšerne. Kado dolezie za mnou a po prvom pokuse prebiť rovno hore sa vráti a volíme útek do doprava do cesty Koubek-Schwab (V). Vykľuje sa z toho nechutná dĺžka rozbitým komíno –kútom s mizernými možnosťami na zaistenie. Na veľkej polici utekáme z vežičky preč. Plánovaný zlaňák ako možnosť rušíme pri pohľade na osamotené hrdzavé nity v platniach. Radšej ešte raz dolezieme po hrebeni na Kolový a zostúpime dole. Do bivaku prichádzame potme a sme dosť na kašu. Dáme večeru, slabý glg vína a zaľahneme. Zajtra chceme ísť oprobovať Malý Kolový.

Malý Kolový štít
Ráno nastupujeme pod stenu. Stále sa nevieme rozhodnúť, čo nakoniec polezieme. Chceli sme ísť Sláma-Zavřel, ale Paťo nás ešte na chate varuje, že je to ťažký alpinizmus a v hornej časti je nezaistiteľná platňa. Preto nakoniec volíme prvé dve dĺžky Slámu so Zavřelom a potom odbočíme do Slámu s Mastihubom. Cesta má pri sebe výstrahu, že je dosť rozbitá. To ešte netušíme ako veľmi. Kado nalieza do rozbitého prašivého komínika uprostred širokého žľabu. Istenia sú len chabé slučky. Niekoľkokrát sa pokúsi to prebiť, ale strach z lokrov ho premôže. Nechá sa spustiť na štand. Ja idem skúsiť alternatívu zľava a ak nepustí, vyberiem istenia a zdrhneme. So studeným potom na čele leziem po najväčších sračkách v živote. Nakoniec sa psychicky vyšťavený aj ja na to vyseriem. Buď sme niekde zablúdili, alebo je to naozaj grc. Zleziem dole skoro celú dĺžku a dávame dva 60metrové  zlaňáky. Pri poslednom sa nám sekne lano. 40 minút ho odtiaľ dolujeme. Unavení, ale zdraví schádzame k bivaku. Kúpeľ v ľadovom potoku a dobrý obed nám pomáhajú ukľudniť rozhodenú psychiku. Plánujeme zísť dole na chatu, prespať na heliporte a skoro ráno vyraziť dlhým nástupom pod južnú stenu Kežmaráku. Preliezť si konečne Obrovský kút. Dva dni už nepršalo a pečie slnko. Bude to určite suché. Náš plán sa na chate stretáva so zmiešanými reakciami. Je to ďaleko a aj trochu nelogické. Ale nám je to jedno, chceme si vyskúšať lezenie vo veľkej stene aj s trochu alpským prístupom.

Kežmarák – Obrák
Skoro ráno vyrazíme a o necelé dve hoďky polobehu už pozeráme do steny. Je naozaj veľká. Ja už som raz z rampy zdrhol. S peťom Oceľom pred dvomi rokmi. Bolo to veľmi zatečené, tak sme pre zmenu zavesili pytel vo Fialovom kúte.
Nastupujeme. Prvé dve dĺžky idú dobre. V druhej som si po druhýkrát vybral variant cez platňu. Naozaj poctivé lezenie, ale pre mňa lepšie ako kúty. Kado však v tretej dĺžke po 20 metroch dostáva blok. Radím mu nech zaštanduje. Vymeníme sa a až po rampu teda ťahám ja. Je to krásne lezenie. Exponované, v pevnej skale. Na rampe sa Kadovi vracia odvaha. Našťastie, pretože nás čakajú tri kľúčové dľžky. Prvá odlieza z rampy cez nepríjemný previs do kúta. Vyšla na Kada. V previse bojuje ako lev, ale ani po viacerých pokusoch sa mu nedarí nájsť softvér. Nakoniec urobí riskantný krok, z ktorého sa nevie vrátiť.
„Kurva Peťo, ja to háknem. Dobre?“
Je mi jasné, že je v krkolomnej pozícii. Čudujem sa, že sa ma vôbec pýta.
„Jasné Kado. Jebať štýl, keď sa inak nedá.“
Kado sa potiahne za starú skobu. Ešteže tam bola. Snažím sa na druhom to prebiť čisto, ale rýchlo sa zamotám do rovnakej vypätej pozície ako Kado. Nemáme času, háknem to a utekám na štand. Čaká ma druhá dĺžka v kúte. Je to krátke, možno len 20 metrov, ale zato pre moje unavené nohy naozaj na hranici. Zakladám frendov každý meter a pol. Dve staré skoby mi ostali v rukách pri cvakaní. Nohy na trenie v kúte, unavené lýtka nevládzu a šijú ako drbnuté. „Do pi*e Kado, ja tu teraz určite zahyniem!“ Bľabocem vo vytržení. Kado ma povzbudí, že mám frenda pri členkoch. To mi dodá chýbajúcu trochu odvahy, prehúpnem sa z kúta na sokolíka a dofrčím na policu. Ďalšiu dĺžku v kúte ide opäť Kado. Nalieza, stojí na rozpor na hladkej vymytej žule  a trasie sa.
„P*či, p*či, Peťo teraz jebnem!“
Snažím sa ho upokojiť: „Kado neboj, veď tvoje trasúce sa členky sú na úrovni mojich očí. Spadol by si na mňa, do mäkkého.“
Nakoniec ťažké miesto prebije a zvyšok dĺžky si užíva. Posledná dĺžka, výlezová z kúta, vychádza na mňa. Nechávam sa zlákať skobkou do platní. Veľká chyba. Ku skobke cez nechutnú oblú špárku nie a nie doliezť. Ale už som 4 metre nad policou. A 300 metrov nad suťou. To ma dosť znervózňuje. S ťažkosťami som už nepočítal. Mal som ja idiot ísť radšej tých posledných 10 metrov kútom. Na hranici posratia doliezam ku skobe, cvakám a upaľujem do ľahkého terénu. Ešte je pred nami však veľká časť steny. Väčšinou ľahký terén, ale volíme bezpečnosť a istíme sa. Ťahám každý raz na plnú dĺžku, založím vždy zo 5 rýchlych istení. Večer doliezame na vrchol. Dosť dehydrovaní a unavení, ale naozaj šťastní. Bola to riadna makačka. Čaká nás však ešte dlhá cesta na Brnčalku. Na chatu prichádzame o jedenástej. Na večeru si dáme vločky a brčko. Ideme spať na hospodárku. Nad ránom hlásia dážď. Vstredu ráno odchádzame spokojní a dosýta vylezení na nížiny za babami. Na nejakú dobu nás zas nebude do Tatier až tak ťahať. Môžeme sa tešiť na skalky a bouldre.

Obrovksý kút a Birkenmajer sú naozaj krásne cesty. Ale ako Peťa poznamenala, je dobré byť rozlezený v Tatrách, aby ste si ich mohli užiť bez strachu. My sme si ich užili, ale bez ozajstného strachu to nebolo :) Našťastie som tam bol s Kadom. Viem, že sme vyrovnaná dvojka. Nieje problém riešiť problémy a vždy sa na seba môžeme spoľahnúť. Okrem toho je s ním sranda, s vínom aj bez vína.

Text: Peter Bukový
Foto: Peter Bukový
Hlavný riešiteľ kľúčov: Janko Kado Mikuška