HKF v Ospe, marec 2015

31. March 2015 at 15:25

Nad účasťou na klubovej akcii v Ospe, ktorú má z organizátorského hľadiska na svedomí Viki, som dosť dlho váhal a na množiace sa otázky „Ideš do Ospu?“ znela moja odpoveď „Pravdepodobne nie“. Dôvodov môjho skepticizmu ohľadne účasti bolo viacero, no ten hlavný bol dosť prozaický. Bál som sa, že mi bude zima :) Keď sa totiž nehýbem, som mimoriadne citlivý na chlad a pocity z prvého tohtoročného lezenia na Pajštúne, kedy bolo vonku približne 8°C a ja som sa triasol od zimy majúc na sebe všetko svoje aj spolulezcove teplé oblečenie, (okrem iného napr. tri kvalitné fleecové bundy) som naozaj nemal chuť si zopakovať :)

Na základe týchto úvah som bol v podstate rozhodnutý, že nikam nejdem, no v pondelok v Lúčnici ma Viki (posilnená niekoľkými poldecákmi rumu :) ) spracovala a tak sme už vo štvrtok podvečer sedeli v aute a vyrážali smer Osp. Majo ako vodič, ja na sedadle spolujazdca a na zadných sedadlách Viki s druhým Tomášom, ktorému však v lezeckých kruhoch nikto nepovie inak ako Badin. Tí sa prakticky hneď od začiatku začali starať o to, aby nám príliš nestuhli nohy, lebo „spotrebu“ mali snáď vyššiu než plne naložená Kia Cee´d (nenechal som nič na náhodu a môj batoh vážil vyše 28 kg a ostatní na tom tiež neboli oveľa lepšie:) ) a niekedy sme stáli na odpočívadlách snáď každých 100 kilometrov :) Cesta však aj napriek týmto zdržaniam ubehla pomerne rýchlo a okolo 23:00 sme bez akéhokoľvek blúdenia ako prvé auto dorazili do kempu Vovk v dedinke Osp na Slovinsko-Talianskom pomedzí.

Postavili sme stany a po príchode ostatných posádok si už konečne mohli vypiť aj tí, ktorým v tom dovtedy bránil volant v rukách :) K slovu sa dostala aj gitara a okolo druhej hodiny rannej už ľudia postupe odchádzali spať. Svoje obavy zo zimy počas dňa som vyriešil syntetikou, merinom, dvoma fleeckami a primaloftkou, obavy z nočnej zimy zase štýlom Jana Kopku, extrémneho cyklistu, ktorý v roku 2008 zvíťazil na podujatí Iditarod Trail Invitational – non-stop pretekoch na 1000 míľ naprieč Aljaškou v zimných podmienkach. Ten na základe svojich skúseností radí nosiť spacáky dva. Vo vykúrených zruboch stačí jeden ľahší a pri nocľahoch vonku treba spať v oboch naraz. Povedal som si, že ak to takto funguje na Aljaške, bude to fungovať aj v Ospe a tak som do seba vložil dva Tesco spacáky, každý s reálnym komfortom okolo 15 stupňov a naozaj – necítil som ani len náznak chladu a kým som  s lanom pod hlavou (čo nebol najlepší nápad, ďalšie noci už išla pod hlavu zrolovaná fleecka :) ) zaspal, pokročilú debatu na tému výchovy detí homosexuálnymi pármi som počúval z tepla svojich dvoch spacákov :)

Na druhý deň sme sa v súlade s predpoveďou počasia zobudili do daždivého rána a na lezenie nikto ani nepomyslel. Tí optimistickejšie naladení počítali s tým, že popoludní skaly vyschnú a niečo sa bude dať vyliezť, ale nebolo tomu tak, nakoľko pršalo s prestávkami prakticky celý deň. Namiesto lezenia sme teda navštívili mestá Koper a Terst. Najprv sme sa prešli historickými uličkami Koperu a po obede v miestnej pizzerii sme sa presunuli k hradu Miramar neďaleko Terstu. Tam sme si vychutnali nádherný výhľad na talianske Alpy, sponad ktorých sa už nad naše územie presúvala tlaková výš sľubujúca bezoblačnú oblohu. Cestou do centra Terstu sa niektorí z nás vrátane mňa okúpali v mori, čo bola síce ohromná sranda, ale spätne som to zhodnotil ako nie úplne najlepší nápad, nakoľko nasledujúce dve hodiny mi bola zima asi ako na Pajštúne v úvode článku :) Ešte horšie dopadla Katka, ktorá si nešťastne narazila ukazovák na ľavej nohe, čo ju na nasledujúce dni prakticky vyradilo z lezeckej činnosti.

Po prehliadke centra mesta sme si pri hrade San Giusto vychutnali priam gýčový západ Slnka nad Alpami, pár ľudí ostalo v meste na pizzu a ostatní sme sa vrátili do kempu v Ospe. Tam som sa podujal na rozloženie ohňa, čo sa však po celodennom daždi ukázalo ako neľahká úloha. Po dvoch neúspešných pokusoch bolo moje sebavedomie hodne naštrbené, s pomocou brezovej kôry som ešte nikdy nemal s rozložením ohňa takéto problémy. Už som si myslel, že budem musieť kapitulovať a mokré drevo najprv vysušiť varičom, ale na tretí pokus sa mi oheň rozhorel, aj keď trochu „barbarským“ spôsobom – pomocou papiera z Vikinho toaleťáku a Badinovho zošita :) Oheň však horel a postupne sme sa pri ňom zišli všetci, dokonca sa k nám pripojila aj Badinova kamarátka Tamara, ktorá sa ukázala byť ešte „dzivejšia“ než Viki a to už je čo povedať :) Niečo sa pojedlo, niečo popilo, niečo zahralo na gitare a o jednej hodine už pri ohni sedeli len skalní na čele s Andrejom, väčšina ostatných vrátane mňa sa odobrala do stanov podstatne skôr.

Ráno nás zobudili slnečné lúče a podľa plánu sme sa vybrali liezť do oblasti Črni kal, sektora plného ciest s názvami postáv kreslených seriálov, ako napr. Scooby-Doo alebo Johny Bravo, kde sa dali nájsť aj pre nás leziteľné cesty. Začínali sme pri cestách obtiažnosti 4b francúzskej stupnice ktoré boli úplne bezproblémové a postupne sme sa posúvali do vyšších obtiažností, i keď vo všeobecnosti stále pomerne ľahkých. Tu moje sebavedomie opäť výrazne pokleslo, vyslovene som sa totiž trápil. Zatiaľ čo v halách som už vyliezol zopár ciest obtiažnosti VII+/VIII- a väčšinu sedmičiek dávam na OS, na Pajštúne mám tiež na konte jednu VII- a so šestkami nemávam väčšie problémy, tu som sa maximálne vytrápil a vybál v cestách ako 2 Stupid dogs obtiažnosti 5a (V-) alebo Cow&Chicken obtiažnosti 5b (V+). Holt, na skalách je to iné a nie je skala ako skala.

Badinovi sa podarilo (aj keď s nejakým tým sedením) natiahnuť cestu Kokijev raz za 6c, čo by malo zodpovedať „našej“ VII+, ktorú sme po ňom viacerí skúšali na hornom lane. Snáď na desiaty pokus, po niekoľkých dosť nepríjemných pádoch do kyvadla, raz aj s pretočením dolu hlavou sa mi podarilo kľúčové miesto prebiť, čo ešte viac než mňa potešilo Andreja, ktorý ma tam snáď pol hodiny trpezlivo istil, za čo som mu samozrejme veľmi vďačný :) Apropo Andrej. Ten len za sobotu vyliezol 15 ciest, všetky na prvom konci a niektoré z nich na jeho pomery naozaj ťažké. On sám to síce zľahčuje tým, že je vysoký a môže používať aj chyty a stupy zo susedných ciest, ale my mu tú jeho prehnanú skromnosť nežerieme, naozaj je dobrý a každým dňom sa zlepšuje.

Potom čo som sa spamätal z tej Badinovej cesty a kvalitne sa vybál v už spomínanej Cow&Chicken, pomedzi fotenie som letmo sledoval bratov Bogárovcov v ceste Dexter´s Laboratory (6a) s jedným naozaj pekným, snáď až gymnastickým krokom. Bugy starší ju rovno natiahol, aj keď podľa jeho vlastných slov ten kľúčový krok trochu obišiel, no potom ju už preliezol čisto. Mladší Bugy ju po krátkom tréningu na hornom lane natiahol úplne rutinérsky a rad bol na mne. V kľúčovom kroku som si najprv hovoril no way, tu predsa nič nie je, nemám šancu. Nakoniec sa mi to na moje veľké prekvapenie podarilo (pri kľúčovom pohybe som sa ani jednou rukou nedržal skaly, z čoho som bol prekvapený úplne najviac :) ) a bol z toho prelez štýlom Flash, čo ma potešilo ešte viac než to Badinové 6 céčkové miesto. Pajo sa rovnako ako ja vytrápil v ceste 2 Stupid Dogs, Majo vyliezol viacero ciest na svojom osobnom limite a aj Viki prekonala krízu z úvodu dňa a k večeru už intenzívne liezla. Pred západom Slnka sa k nám pripojili aj Janka so Šimonom a Braňo s Ivanom, ktorému sa tiež podarilo natiahnuť (aj keď tiež si tam trochu posedel) Kokijev raz, čím sme lezecký deň ukončili a odobrali sa späť na parkovisko.

Večer sa vplyvom jasnej oblohy výraznejšie ochladilo a preto sa pilo v priestoroch miestneho baru – recepcie. Ako poslední tam ostali Marián, Pajo a Viki. S Andrejom sme už odišli spať, no potom čo som si pripravil svoje dva spacáky, zistil som, že som si v bare zabudol nabíjajúci sa telefón. Vrátil som sa teda poň a pred každým z tých troch čo tam ostali už stál poldecák miestnej špeciality – orechovice, ktorú im naliali ako pozornosť podniku. Donútili ma okoštovať, ako človek alkoholu neholdujúci som naozaj len oblizol, ale poviem vám, keď som raz omylom chytil do úst vrchnák od nemrznúcej zmesi do ostrekovačov, chutilo to lepšie :) Nakoniec som s nimi ostal až do konca, čo bolo podľa letného času niekedy krátko pred 3:00 a pri odchode už  mali naozaj dosť. Do stanu som ich našťastie odniesť nemusel, to ešte zvládli po vlastných, aj keď nie úplne priamou líniou :)

Ráno to vyzeralo presne podľa očakávaní, takže pod skaly nás musel na dvakrát zaviesť Pali :) Išli sme opäť do Črneho kalu, kde sme si vybrali sektor hneď vedľa toho včerajšieho. S Palim, Bogárovcami, Andrejom, Alžbetou, Kubom a Katkou, ktorá nás kvôli zranenému prstu na nohe len fotila, sme na začiatok liezli nejaké francúzske štvorky-päťky, ktoré mali spoločný úvod v peknej položenej platni, čo nám dalo možnosť trochu si nacvičiť platňové lezenie a v záverečných rozdielnych sekciách sa tiež dalo pekne vytrápiť. Andrej opäť prekročil svoj tieň a liezol naozaj náročné veci, ktoré opäť vplyvom svojej prehnanej skromnosti neoprávnene zľahčoval :) Highlightom celého dňa pre nás bola cesta Casus Purus Putus obtiažnosti 5c+, resp. 6a. Bratia Bogárovci ju obaja bez väčších problémov vytiahli, Andrej ju dal na hornom lane tiež úplne v pohode, len ja som sa tam opäť trápil ako ešte nikdy. Prvý pokus skončil pádom do druhého istenia, OS to teda už nebude :) S pár ďalšími sedeniami sa mi to podarilo vyliezť až hore, no moje vyhliadky na RP vyzerali veľmi zle, naozaj som sa tam trápil. Andrej, Pali, Alžbeta a Kubo sa s nami okolo 14:00 rozlúčili, aby boli v normálnom čase doma v Bratislave, ja s Bogárovcami a Katkou sme mali viac času, tak sme ešte ostali a chceli niečo vyliezť. Teda môj cieľ bol jasný – Casus Purus Putus, aj keď naozaj som to nevidel veľmi optimisticky. Po dvoch tréningových pokusoch na TR som tam našiel nejaké veci o ktorých som predtým nevedel a hlavne som objavil možnosť sokolíka, ktorý mi umožnil prebiť kľúčové miesto. Po krátkom odpočinku teda nasledoval na moju veľkú radosť úspešný RP pokus :) Etalón lezenia cez nohy to síce nebol, ale dostal som sa hore bez pádu či odsadnutia. Na pocit to však bola najťažšia vec, ktorú som zatiaľ vonku liezol a tým sme aj naše lezecké pôsobenie v Črnom kale ukončili.

Druhá skupina na čele s Pajom (s ktorým sme počítali, že po nás príde potom čo Pali a spol. odišli) sa na naše veľké prekvapenie vybrala liezť na skalky niekde na talianskom pobreží, tak sme sa späť do kempu vybrali pešo, pričom všetci okrem mňa :) si ešte cestou kúpili u miestnych vinárov po fľaške červeného či bieleho :) „Taliani“ sa do kempu vrátili okolo 17:30, najedli sme sa, pobalili sme stany a o 18:30 sme vyrážali smer Bratislava. Na viadukte nad Ospom sme sa však dostali do veľkej zápchy, trojkilometrový úsek sme prekonávali takmer takmer dve hodiny a domov sme sa dostali až po druhej hodine rannej.

Napriek mojim počiatočným obavám som s touto akciou, rovnako ako ostatní účastníci, maximálne spokojný a rád sa na niečo podobné pridám aj nabudúce. Vodičom vďaka za bezpečný odvoz, ističom za bezpečné istenie ktoré som neraz aj využil :), vedeniu HKF vopred vďaka za sľúbený sponzorský príspevok :) a snáď podobných akcií v budúcnosti ešte „zopár“ zažijeme. Hore zdar a dole tiež!

Autor: Tomáš Dedinský
Termín akcie bol 26.3.2015 (príchod o približne 23:00) až 29.3.2015 (odchod približne o 18:30)
Účastníci:
Tomáš Dedinský, Marián Beňo, Tomáš Badin, Viki Verébová, Patrik Pajan, Ján Bogár, Ondrej Bogár, Katka Jasenčáková, Pali Klučka, Andrej Valentiny, Jakub Malay, Braňo Štrba, Ivan Zibala, Janka Nováková, Šimon Zibura + dvaja nečlenovia – Alžbeta Straňáková a Tamara Bílá.