HKF. WTF? (Andiho mládenca /starého/ príhodi a skúsenosti)

20. September 2014 at 12:29

Keby mi niekto pred rokom a pol povedal, že sa budem driapať po múre cintorína, učiť sa viazať uzly a v Tatrách visieť na skalách na nejakých smiešnych dvoch špagátoch, tak ho obviním z užívania omamných látok, jedov a prekurzorov.

Ale poďme po poriadku. Všetko sa začalo minulé leto,  niekedy okolo 17.08.2013 o 11. hodine, 24. minúte a 36 sekunde, kedy som netrpezlivo, v Priečnom Sedle predbiehal ľudí úporne visiacich na reťaziach cez okolité skaly. Väčšina z mojich vtedajších spolupreliezačov nadávala na tento úsek, no mne sa páčil asi najviac z celej túry. Oslovil som preto môjho kamoša Laca, o ktorom som vedel, že lezie po skalách a ktorému som sa roky smial, že načo sa driape a pupčí, keď z druhej strany je chodník, že či by ma nevzal niekde na cvičnú skalu si to vyskúšať. Myslel som, že ma tam zoberie niekedy v budúcnosti, na jar, keď bude trénovať po zimnom spánku, no zobral ma tam, konkrétne na Technické sklo, hneď o dva dni. Požičal mi sedák jeho frajerky, vytiahol mi nejaké cesty a aj ma z nich spustil. Od strachu takmer došlo k nežiaducim priesakom v oblasti sedacieho svalstva (ďalej aj“priesaky“), ale nejako som to vyliezol (v teniskách). Požiadal som ho nech mi úprimne povie, že či to bola úplná katastrofa, a mám sa na to vykašľať alebo nebodaj nebola, no a on povedal, že to katastrofa nebola, a že ak chcem, nech sa prihlásim do Horolezeckého klubu Filozof (ďalej len „HKF“), ktorý navštevoval aj on. Tak som zistil čo a ako, napísal inštruktorom, či sa môžem aj v mojom pokročilom veku, dožitých 35 rokov, prihlásiť na študentský kurz. Odpísali, že áno. Nuž som sa prihlásil.

 

Teoretická príprava

Na prvú hodinu som išiel s obavami ako zapadnem. Už v autobuse som stretol jedno sympatické dievča v červených pančuchách, o ktorom som si pomyslel, že to by asi tak mal byť typ, čo by mohol navštevovať takýto kurz a bola by haluz, keby to tak naozaj bolo. Na Šafku však vystúpila a odišla iným smerom. Aj mi to bolo ľúto, jednak preto, že mi nevyšiel tip, a aj preto, že to bola naozaj veľká sympoška.

Učebňu som našiel hneď, nesmelo som zahuhňal neurčitý pozdrav k zhromaždenej mase mladých perspektívnych ľudí a v zápätí, asi 10 minút pred naplánovaným začiatkom hodiny, napäté ticho preťal svojim bodrým prejavom sám vedúcko Milan M., zvaný Mižo, spustiac pásmo vtipných príhod na privítanie. Postupne sa dotrúsilo hádam aj tridsať ľudí. Medzi nimi aj neznáma z autobusu s ešte jednou podobnou. Asi tušíte, že tak som spoznal sestry Hrúzové, ale to som vtedy ešte nevedel že sú sestry a ani, že sú Hrúzové.

Sestry Hrúzové v pozadí s Igim. Vpravo Zdenka, ktorú som vtedy stretol v autobuse.

Sestry Hrúzové v pozadí s Igim. Vpravo Zdenka, ktorú som vtedy stretol v autobuse.

 

Praktické nácviky

Potom to malo relatívne rýchly spád. Nácviky na múriku, prvý s Mižom. On v „apartních polobotkách“ liezol ako pán, Lori ako prvá z nováčikov, ktorá sa odvážila, vyskúšať múrik, ho preliezla tuším celý po dĺžke (presne to neviem, lebo sa mi nejakej minúte stratila v diaľke z dohľadu). Ja som dokázal preliezť asi meter a moje sebavedomie sa otriasalo v základoch. Ustál som to však, vyhovárajúc sa na nevhodnú obuv. O týždeň som si zaobstaral lezečky, a prešiel som s nimi celých 1,25 metra, čo jednoznačne nasvedčuje tomu, že môj znížený výkon spočíval iste len v nevhodnosti obutia.

Potom prišiel tréning s Marekom na Technickom skle. Prvý som vynechal, na druhom si pamätám Peťa ako liezol v takých srandovných plutvových topánkach (samozrejme lepšie ako ja v normálnych lezečkách – sviniar ) s Tinou sme sa navzájom priznali, že máme aj tak trochu strach z výšok, s Viki sme prekecali celú cestu o Tatrách a zaregistroval som tiež, že Marek občas aj nadáva, tak normálne, že… No nič, o lezení som chcel. Vyliezli sme tam vtedy myslím len štyri cesty na druhom lane, ak si dobre pamätám, no i napriek tomu som išiel odtiaľ dobre zničený.

Z prvého môjho nácviku na umelej stene v K2 si pamätám rozcvičku s Marekom a Drgiho, ktorý ma prehovoril na jednu, podľa neho, výmyselnícku cestu, ktorú som podľa jeho rady v prípade núdze mal liezť „multicolor“. Samozrejme, že u mňa od strachu zase temer došlo k priesakom, aj keď som ju šiel „multicolor“ takmer od začiatku do konca, lebo tam z nej vo výške trčí taký kovový oný, trám, či čo, na ktorom si slušný človek v prípade pádu môže nielen prirodzenia odbiť.

 

Tréning pádov

V zime, počas skúškového sme trénovali individuálne vo Vertigu alebo K2 a na jar prišiel tréning pádov na Troch jazdcoch, kde, ako už tradične, skoro od strachu došlo k priesakom, ale aj tak som skočil, aby si sopliaci jedni, nemysleli, že som jogurťák. Milé bolo tiež, že sme sa v našej úzkej skupinke (sestry H., Maťo H., Maťo Ch. a Lori) popriznávali takmer všetci, že máme strach z výšok. Asi preto sme sa všetci prihlásili na horolezecký kurz. Z tréningu zakladania istení na medvedej skale som si zapamätal ako visíme s Aničkou v jednom štande a Igi ju zhadzuje, aby jej dokázal, že to istenie drží a ja sa ju snažím chytať, lebo ja tomu isteniu ešte neverím a o Aničku sa bojím. Ako vidno zapamätal som si z týchto výjazdov len samé podstatné veci.

 

Výjazdy

Nakoniec prišlo to najlepšie, viacdenné výjazdy. Prvý bol Hrádok. Cesta s Aničkou, Monikou, Zsoltym a Marcom ubiehala pokojne, Marco nám rozprával svoj denný program: „Ráno som sa zobudil, šupol som si nejaké tabletky, potom došiel kamoš a spali sme spolu. Teda nie hneď, až potom (ja som dodal, že po predohre – lebo som humorný), a nie tak ako si myslíte“. Po Marcovej otázke, či si myslím, že tie mraky sú tak sploštené aj zvrchu, sme sa ocitli nebezpečne blízko havárii, ale aj so slzami smiechu v očiach som to ustál. Na chatu sme trafili na prvý šup, čo sa však nedá povedať o skale, kam sme prišli poslední „skratkou“ cez Horné Vestenice (aj Zsolti prišiel posledný, hoci šiel s Hrúzovcami a fyzicky tam bol skôr, no psychicky nie, lebo mal u nás v aute všetky veci, tak chudák musel čakať). Ale nakoniec sme dievčatá (Anička a Monika) aj ja dopadli nad mieru dobre, lebo oni liezli s Ďurim (Dračí kút a Fiťfiriť) a ja som zostal na krku dvom skvelým chalanom, Ivovi a Braňovi, ktorých som videl síce prvý raz v živote, ale hneď som si ich obľúbil, pretože ma (napriek istým menším toaletným zdržaniam) vytiahli cez Dračí kút, až úplne hore, čo bol teda nevídaný zážitok a aj keď som (ako sa už stalo u mňa tradíciou) mal od strachu blízko k priesakom a bol som celý doškriabaný z toho komínku, kde som sa aj zašprajcol. Na vrchole sme sa ešte pofotili aj s Katkami D. a J. pri zapadajúcom slnku. Proste super. Čiernou škvrnou na tomto výlete nebolo ani to, že druhý deň začalo pršať a už sme neliezli, ale skôr to, že som si nezobral špekáčiky, ani slaninu a pri chate sa dva večery opekalo v luxusnom ohnisku.

Braňo Š, Ivo Z., Katka J. a Katka D. na Hrádku

Braňo Š, Ivo Z., Katka J. a Katka D. na Hrádku

 

Chybu z predchádzajúceho výjazdu som sa snažil napraviť pri výjazde do Manína, kam som so sebou dotrepal približne dve kilá špekáčikov a klobások na opekanie, ktoré som si tam mohol tak akurát natrieť na prsia, keďže sa tam neopekalo. Ale inak tam bolo skvele. Spali sme v stanoch, ja s Aničkou a Monikou. Prvú noc sme s Monikou vyvolali incident s Bugiovcami, keď sme si o piatej ráno pri naobliekavaní sa do štvrtej vrstvy (v stane bola fakt kosa) neuvedomili, že stan, hoci je vodotesný, nie je zvukotesný a chichúňaním sme spôsobili zobudenie vyššie menovanej, bližšie nešpecifikovanej, bratskej dvojice. Ale nakoniec nám to (hádam) odpustili. Liezli sme na Veterných baštách, kde sme si s Peťou vyskúšali zlaňovanie a následne absolvovali aj skúšky. Šiel som prvý, lebo som sa bál, chcel som to mať čo najskôr za sebou. Vytiahol som si svoju prvú štvorku. Samozrejme, na jednom mieste došlo od strachu takmer k vyššie špecifikovaným priesakom, ale to ešte nebolo nič. Najhoršie čakalo hore. Vybudovanie štandu a istenie skúšajúceho Mareka. Polovičný lodný uzol som tam dal asi 12 krát, a aj tak som si nebol úplne istý, či všetko mám v poriadku. Spoliehal som sa však, že Marek mi do toho nespadne ani nesadne. Nečakal som, že bude priisťovať friendom pre ostatných ten krok, kde som sa takmer… však už viete čo, priesaky proste. Jeho odsadnutie trvalo síce asi len desať minúť, no mne sa to zdalo ako hodina a mal som chuť to lano pre istotu držať aj v zuboch, jednak aby som nimi nedrkotal a aj aby som zabezpečil dodatočné istenie v prípade, že by som v štande urobil nejakú fatálnu chybu. Nič také sa však našťastie nestalo, všetko som zvládol, aj zlanil dole. Na pevnej zemi som však nebol taký úspešný, dostal som šmyk a padol do žihľavy. Marek dvíhal zvrchu varovný prst, ale nepomohlo. Podobná nehoda sa mi stala aj o deň neskôr pri prezúvaní, keď som liezol so sestrami H. Túto príhodu pre krátkosť času však nebudem rozoberať, radšej sa budem venovať môjmu záverečnému lezeniu tohto výjazdu. Začalo to tak, že som sa nevdojak ocitol pri Katke B., ktorá má na mňa zhubný vplyv. Prehovorila ma na jednu cestu obtiažnosti 5-, s tým, že to úplne v kľude a ľavou zadnou vytiahnem. Nebudem sa rozširovať o tom, že som si nechutným spôsobom prepotil prilbu a iné intímne odevy, že som cvakal zubami a istiacimi pomôckami aj do inej cesty, že keď som si myslel, že už som na vrchole, tak mi Katka oznámila, že to vedie ešte vyššie. Budem sa rozširovať o tom, že keď už som bol roztrasenými nohami na pevnej zemi, zbavený takmer polovice telesných tekutín, prišiel Marek a povedal, že on toto ťahať nejde, že sú tam ďaleké odlezy a netrúfa si. Takmer došlo k verbálnemu napadnutiu Katky, ale omdlel som, teda ovládol som sa, som predsa gentleman, občas.

Pohoda v Manínskej Tiešňave, zľava Bugimír, Boogieslav, Andrej S., Zdenka a Lori

Pohoda v Manínskej Tiešňave, zľava Bugimír, Boogieslav, Andrej S., Zdenka a Lori

 

Teoretické skúšky

Ešte som samozrejme nespomenul teoretické skúšky, na ktorých sme viacerí perlili, ale víťazom sa, podľa mňa oprávnene, stal Maťo Ch., ktorý vraj na otázku, ako sa lezie špárou, odpovedal nekompromisne, že jastrabíkom (správna odpoveď je sokolík, ak by to čítali nováčikovia).

 

Peilstein

Z výletov na Peilstein, ktoré sme si organizovali len tak sami, pomedzi oficiálne výjazdy, spomeniem len dve príhody. Jedná sa o konkrétne tieto tri: Keď som na prvom svojom skutočnom štande asi vo výške 30 metrov Katke B. a neskôr Katke J. na druhom štande asi vo výške 60 metrov prisahal, že ak to prežijem, už nikdy nebudem liezť, ale žiaľ krivo, lebo ešte v ten deň som spolu s nimi a Bugymírom a Boogieslavom zlaňoval v šere z vežičky zvanej Cimone. Potom bola dobrá príhoda, keď som na druhom výjazde, neďaleko za Viedňou zahlásil, že nechcem nikoho stresovať, ale asi blúdime a zo zadu sa Monička nesmelo ozvala, že ani ona nechce nikoho stresovať, ale zabudla si lezky (nakoniec liezli vo Vikiných). Samozrejme nesmiem opomenúť lezenie s Mišom a Tinou, pri ktorom sme dokázali v jednej ceste hodiť Mišovi lano tak, že sa nedalo odmotať zo stromu a keď sa nám to po spustení sa k nemu nakoniec podarilo, tak sme mu ho hodili na hlavu. Čo už s ním, keď sa nevie poriadne k veci postaviť. Buď sa schováva za strom, alebo chytá lano hlavou.

Tina a Mišo na Peisteine, zaslúžený odpočinok po peripetiách s lanom

Tina a Mišo na Peisteine, zaslúžený odpočinok po peripetiách s lanom

 

Tatry

Ako bonus na záver ku ktorému celý rok smeroval, prišiel týždeň v Tatrách. Keďže som už zahltil polovicu ročenky týmito mojimi, prepytujem, postrehmi, skúsim Tatry zhustiť a poňať ich heslovite.

 

Viezol ma Pali. Meškal dve hodiny. Stihol som dočítať dve knihy (a to sme ešte nevedeli, že vďaka jeho meškaniu asi ako jediní, pri príjazde nezmokneme). Pali má sympatickú mamu, aj psa a švagra Milana, čo jazdí ako blázon. V LM nakladáme Aničku. Má tenisky Scarpa ako ja. Asi je to znamenie. Pri Poprade dostávame pokutu za rýchlosť (148 km/h, 20 eur). Pali nadáva Milanovi. Na Bielej vode čakáme Moniku. Monika má sympatických rodičov. Kývajú nám. Monika má batoh, čo váži 23 kíl. Môj je ešte ťažší. Si myslím. Na prvom mostíku Monika prehovorila asi takto: „Ja už pomaly idem, bo ja idem pomaly.“ Moniku sme navrhli do predsedníctva Spolku tautológie Slovenska. Počas cesty na chatu volá Viki, že kde sme, že všetci sú už tam. Vraj platíme všetkým kolo, lebo sme poslední. Je nám to jedno, lebo umierame pod ťiažou našich batohov. Konečne sme dorazili. Bugiovci ma prichyľujú do ich kutlochu. Na porade som pridelený spolu s Palim k Mišovi. Plánujeme ísť na Jastrabiu vežu. Balíme sa spolu s Mišom. Vyhadzuje mi polovicu vecí. Smeje sa na zlaňovacej osme. Potom pijem pivo a neskôr horec. Ešte neskôr zase pijem pivo a zase pijem Horec.

V nedeľu ráno je mi zvláštne. Nevládzem na nástupe sľapať za chalanmi. Stále grgám. Horec. Sľubujem si, že už nebudem piť (horec, pivo si zatiaľ neškrtám). Lezieme Ilnera s Ryűlkem. Mám na sebe všetko, čo som si zobral. Je mi zima a mokro. Na prvom štande si obúvam ponožky. Aj tak mi je zima. Cesta nevyzerá ťažko, ale pre mňa je, pretože vôbec necítim, či niečo v premrznutých rukách držím, alebo mi len mrznú vo vode, občas mám vďaka tomu nábeh na nežiaduce priesaky.

Pali istí Miša (cesta: Illner - Rülke) na Jastrabej Veži

Pali istí Miša (cesta: Illner – Rülke) na Jastrabej Veži

Uf, tretia dĺžka je konečne na slnku, a ešte je tam aj krásny výhľad do doliny. Schádzame úbočím a plánujeme ísť na hrebeň. Aj začíname, ale akosi sme sa prerátali s jedným lanom a nechávame hrebeň na potom. Je pekne, tak s Palim ideme turistikovať na Jahňací štít. Cestou stretávame asi 70 kamzíkov.

Výhľad z Jastrabej veže

Výhľad z Jastrabej veže

V pondelok počasie vyzerá otrasne, nikomu sa nikam nechce, a tak sme sa s Palim a Zsoltym rozhodli, že si dáme malú túru na Téryho chatu cez Svišťovku. Vymákli sme to celkom dobre, to najhoršie sme prečkali na Téryho chate. Dal som si tam kapustnicu. Nebol to úplne najlepší ťah. Aby som sa vyhol nežiaducim naliehavým priesakom, odbieham do lesa. Mám pocit, že mám príliš obmedzený počet papierových vreckoviek, spomínam si preto na scénu: „Maminka mně utřela lopuchem, byla na něm beruška“… Ani to nebol najlepší nápad. Ale nebudem to tu rozmazávať, hoci tie lopúchy… proste vreckovky to istia. Po ceste naspäť sme mali ešte aj dúhu. Pri návrate sa nám všetci smejú a klopú si na čelo, že kam sme sa to trepali.

Unavený Zsolti cestou z túry na Téryho chatu

Unavený Zsolti cestou z túry na Téryho chatu

V utorok lezieme hrebeň Jastrabej veže za Igim a sestrami H. Ako už písala Zdenka, aj som si myslel, že sa tam budem báť na niektorých miestach, ale potom som si povedal, že v mojich 36 rokoch mám už život za sebou, tak som sa ani nebál. Stíhame sa relatívne skoro vrátiť na chatu. Marek s Tinou, Mišom a Zsoltym moknú riadne v Žeruchách. Zacviklo sa im lano. Rozhodujeme sa, že ho zajtra vyslobodí práve naša skupinka v zložení Mišo, Pali a ja.

V stredu lezieme Žeruchy s heslom sloboda klubovým dvojičkám. Ideme za Katkou D. a Palim D. Búrka nás doháňa k zlaneniu. Pali D. nám, ale ešte pred tým stihol vyslobodiť lano. Náš Pali (Pali K.) by liezol ďalej, lebo ešte nazažil búrku na horách, ale my s Mišom hej, tak ho presviedčame na ústup. Takmer sme ho vymenili za Katku. Po zlanení sa urobilo krásne počasie. Sledujeme sestry H., ktoré lezú to, čo my ráno. My trénujeme zakladanie istení a robenie štandov. Počasie nevydržalo dlho, druhá búrka nás zaháňa na chatu. Dievčatá (Monika a Anička) sú s Ďurim v Knihe a moknú. My sme zase obišli na sucho.

Vo štvrtok sa trošku podelili skupinky, s Mišom sme vyfasovali Viki. Pali, lezie s Paťom B. a Paťom P., čím vzniká tzv. PPP projekt. Pláujeme s Mišom a Viki pokoriť Kozí Štít. Viki nástup pod stenu zvládne hravo. Po naviazaní sa a urobení dvoch lezeckých krokov (asi najťažších v tejto ceste) to vzdáva, napriek mojej (podľa jej slov veľmi vlažnej motivácii). Škoda. Naväzujem sa teda aj na druhé lano a idem za Mišom. V prvom štande sa ma Mišo pýta, či chcem ťahať. Za normálnych okolností by som odmietol. Neviem prečo, ale moje ústa hovoria, že dobre, ak to zvládnem. Mišo tvrdí, že hej. Ťahám. Zakladám si vlastné istenia. Všetko sú to slučky okolo hrotov. Mal by som sa báť, ale nič sa nedeje. Necítim ani tlak na nežiaduce priesaky. Asi sa zo mňa stal na staré kolená bezcitný človek, alebo drsniak. Nevadí, baby ma budú žrať. Tretiu dĺžku ťahá Mišo, štvrtú zase ja. Mišo mi hovorí, že niektoré istenia, čo som založil, by pri dobrej konštelácii hviezd možno aj vydržali, ak by bolo treba do nich padnúť. Piatu dĺžku ideme bez istenia. Ak už tu sa nebojím, tak potom už neviem. Dobiehame dievčatá (Aničku a Moniku s Ďurim). Počasie sa zase kazí, tak šviháme a ťahá Mišo. V druhej skupinke ťahá Monika. Ďuri a Anička na ňu na štande telepateticky pôsobia, aby išla rýchlejšie, aby zase nezmokli. Vyšlo to, na vrchole si robíme „selfie“ a potom „lyžujeme“ dolu cez suťovisko. Ďuri si zo mňa robí srandu, lebo vraj smiešne kričím „kameň“. Kričím to podľa mňa normálne, ale v tomto konkrétnom prípade sa kameň po spustení zastavil, tak nebol dôvod na expresívny hukot až do konca slova kameň, preto som zvolil ležérny oznam, z ktorého klesajúcej tóniny v druhej slabike vyplynulo, že nebezpečenstvo zo začiatku kričania medzitým pominulo. Baby sa mi smejú pre zmenu za to, že som po mojom páde uisťoval skupinku, že som v pohode. Chcel som len, aby vedeli, že sa na nich nerútim.

"Selfie" na Vrchole Kozieho Štítu, zľava Ďuri, Anička, Mišo, Monička a nejaký ozembuch

“Selfie” na Vrchole Kozieho Štítu, zľava Ďuri, Anička, Mišo, Monička a nejaký ozembuch

Večer sa v bare strhla divoká oslava kúzelnej scenérie bezstarostnej existencie, ktorá pretrvala až do skorých ranných hodín. V priebehu večera prichádzajú aj Braňo a Ivo a pokúšajú sa nás v nálade dobehnúť. Nemohli uspieť, lebo už pri ich príchode sme viacerí boli v cieli. Končíme viacerí (Bugyovci, Marek, Zdenka, Viki, Zsolty) u Aničky v kóji, proti jej vôli. Ocitol som sa tam len v negližé, ale vraj som nebudil verejné pohoršenie.

V piatok sa budíme do daždivého rána. Keď dážď mierne ustáva zorganizujeme malú výpravu v zložení Anička, Monička, Viki, Katka D., Pali D. a ja. S Palim D. rozmýšľame o prejdení z Kopského sedla na Jahňací štít. Aj nastúpame do cesty, ale mraky sa valia ako divé, nič by nebolo aj tak vidno, preto cestu vzdávame a ideme na cesnačku na Plesnivec. Cestou sa vyjasní, že mi je až ľúto, že sme nešli. Nevadí, lebo cesnačka je super, spolu s fazuľačkou a tyčinkami (zachvátil nás hlad).

Cestou na Plesnivec, zľava: Pali D., Anička, Katka D., Monička a Viki

Cestou na Plesnivec, zľava: Pali D., Anička, Katka D., Monička a Viki

Večer je opäť v pláne divoká párty, ale všetci sme nejakí skapatí a depkujeme, že výlet končí. Náladu nám však urobia dvaja gitaristi, z ktorých jedným je náš Paťo P. Bujarý večierok prerušuje „plesová sezóna“ o pol noci, kedy sa nahí vrháme do mrazivej vody v plese. Vydržal som len chvíľku. Zsolti bol až štyrikrát vo vode. Obdivujem ho. Paťa P. „plesová sezóna“ veľmi neprebrala, tlačím ho do schodov. Zase bujačíme do rána, pričom zo Zdenky, Mareka a Bagina sa pije variantom tzv. bodyshotu. Ráno bude ťažké. (pozn. autora: Kedže kúpanie sa v plese je zakázané, a my všetci sme slušní občania dodržiavajúci platné právne normy, táto časť o plesovej sezóne je samozrejme vymyslená. Jedná sa o čistú fikciu, taký rozmar, až by sa dalo povedať samopaš autora, slúžiacu len na pobavenie prípadného čitateľa.)

Ráno je ťažké. Aj batoh je ťažký. Okrem neho ma gniavi clivá nálada súvisiaca s odchodom. Vezie nás so Zsoltym Paťo P. Doškriabali mu auto. Ponáhľa sa, lebo má ešte svadbu. Nie svoju. O tri hodiny sme doma. Je mi strašne teplo. Chcem ísť naspäť. Nedá sa. Pri predstave, že o deň idem do práce a že už nebude nijaký kurz, sa mi slzy tisnú do očú.

Toľko v stručnosti odo mňa. Základný cieľ kurzu (prežiť ho) bol splnený. Ako už tu niektorí predo mnou boli napísali, aj pre mňa bol tento kurz asi moje najlepšie rozhodnutie v živote, no nie preto, že som sa trochu naučil liezť a veľa vecí naučil okolo lezenia, ale preto, že sa mi podarilo spoznať toľko skvelých ľudí, medzi nováčikmi aj inštruktormi (nebudem menovať, lebo ste to úplne všetci), ako ešte asi nikde inde. Dúfam, že sa budeme stretávať aj naďalej, aspoň v pohostinských zariadeniach, alebo radšej na skalkách a na horách.

 

P.S: Tými často spomínanými nežiaducimi priesakmi v oblasti sedacieho svalstva som samozrejme myslel, že som sa skoro posral (od strachu). Ja len aby nedošlo k omylu. Ten eufemizmus som v texte použil kvôli tomu, že som predpokladal, že ho budú čítať aj dámy.

 

Autor textu a foto: Andy Valentiny