Huette Route alebo čo má Maslo s výkonnosťou

6. February 2018 at 18:17

V živote nastávajú prelomové, krásne aj smutné udalosti. Od kedy ma prijalo HKF medzi seba, udialo sa toho v mojom živote veľa. HKF mi ukázalo životnú cestu, našlo mi ženu, dalo mi syna. Skromne…

Samozrejme toto HKF ste vy členovia, kamaráti, milovníci hôr. HKF bude vždy také, akési ho urobíme.

Za posledný rok som toho veru nenaliezol. V Tatrách  dve zimné cesty s Igim a Haike a žiadne leto. Tatry vstúpili do môjho života veľmi výrazne. Stali sa jeho súčasťou. Keď s nimi nie som, cítim prázdnotu, smútok i dokonca absťák. Je to ten pocit, ktorí mnohí Tatranci či iní nadšenci opisujú vo svojich knihách a človek, ktorý to nezažil, len ťažko vie pochopiť o čo kráča.

Áno. Žijem v Nemecku. Máš Alpy nemecké, rakúske a švajčiarske hodinku od domu, poviete si. No Alpy nemajú to čo Tatry. Mystickosť. V akejkoľvek doline v Tatrách, cítiš, ako sa k tebe prihovárajú steny, počuješ vrchy ako sa medzi sebou rozprávajú, sedlá na teba volajú: Príď sem a otvoria sa ti nové dvere. Nové doliny, nové zážitky, nové príbehy. Kto prijal Tatry do seba, ten vie čo hovorím. Keď počujem ako niekto povie: v Tatrách je dnes škaredo, len sa pousmejem a pomyslím, že nevidí tu krásu, tú rozmanitosť. Pozorovať ako sa vietor hrá so snehom ako deti na ihrisku, stúpa, klesá, točí sa. Fascinujúce. Oblaky sa nechávajú štekliť vrchmi po brušku a dažďové kvapky sa preháňajú po stenách, stretávajú sa v žľaboch a nakoniec si robia búrlivú párty na skalných prahoch. Tam tancujú aj niekoľko dní po daždi. Každý kameň so žulovým srdcom má svoj príbeh. A keď máš uši a oči otvorené, vieš tento príbeh prečítať. Podľa jeho svetlosti vieš, že len pred nedávnom vypadol zo svojej Matky. Keď má zaoblené hrany, vieš ako veľa tancu prežil so svojou kamarátkou vodou. Každý jeden má za sebou cestu, ktorá trvala milióny rokov a ešte svoj cestopis nedopísal.

Mohol by som písať ďalej, ale zdvihni zadok hneď ako sa dočítaš na koniec a načúvaj.

Medzi tým v Tatrách

Katka ako doktorka číta na mne symptómy: Nevrlosť, nechutenstvo, bolesť hlavy, prázdny pohľad, duša inde ako telo. Je to jasné: akútna beztatiertitída. Liečba: Zbaľ sa a vypadni!

Ako vraví Igi Marks, alkohol len z rúk doktora a teda čo doktor povie to sa musí plniť. Parťáka nehľadám dlho. S Drgoňom máme spontánne výlety veľmi radi. Vyberá dovolenku z minulého roku a už sa stretávame v Trenčíne a ťahaj het!

Cieľ: Tatranská Haute Route (Matliare-Brnča-Teryna-Zbojka-Majlátka)

Šetríme lyže a po Šalviák ich nesieme na batohu. Kto vtedy mohol vedieť, aký dobrý tréning to pred zajtrajškom bude. Na chatu prichádzame asi po troch hodinách. Spoločne to definujeme ako náš najhorší výstupový čas, avšak jedno orosené toto sklamanie hneď zažehnalo. Keďže sa pravdepodobne túto zimu dostanem do Tatier len na tieto 4 dni, neváham sa buchnúť po vačku. Nútene šetrenie však na moje prekvapenie bolo oznámenie od personálu, že v nedeľu večer sa bar neotvára. No, keď je viac personálu na chate ako hostí, má to svoju logiku…

Na izbe máme slečnu Máriu a pána Pala. Podľa ich odvážnych rečí sa idú zajtra biť do Weberovky. Obdivujem ženy ktoré lezú zimu. Predsa je vedecký dokázané, zimu znášajú horšie ako muži. Po chvíli ostychu sa pýtam či nepozná iné známe lezkyne z môjho okolia a táto banda aj vďaka zrazom organizovaných Viki Verébovou je si známa veľmi dobre. Výborne to robíš Viki. Ako som sa dozvedel po príchode domov, Weberovku sa podarilo vyliezť bez drámy po Nemecký rebrík. Mária spravila svoje prvé M5. Gratulujeme

My s Drgoňom stúpame hore fľaškou. Večer je predpoklad, že fľaškou budeme klesať na Zbojníčke. Lyže ťaháme na chrbte celou Veľkou Zmrzlou dolinou a zmrzlá je naozaj výstižný názov. Po uši sme oblečený a stále zima. Na šťastie sme nezabudli ani tekutý sveter a po aplikácii sa hneď šliapalo lepšie. Snažím sa Drgiho nenechávať vzadu, ale pri pohľade naňho viem, že Zbojníčka nepripadá dneska do úvahy a tým pádom aj náš pôvodný plán. Tento myšlienkový rezultát si nechávam len pre seba, aby som ho nedemotivoval (to zvládol aj bezo mňa). V Baraňom sedle konečne slnko a mladý chalaň zostupujúci čudnou technikou ku mne. Na 30 metrov sa ma pýta ako sa drží cepín. Čas si teda krátim prednáškou na tému chôdza v mačkách, používanie cepínu, miestopis Tatier a počúvaním jeho napínavého príbehu, ako mu otec zakazoval chodiť do Tatier. Láska sa nezaprela. Zdôveril sa mi ako neposlúchol otca, v piatok po škole sa vybral do Tatier a neskôr doma nedával poznávať únavu, aby sa na nič neprišlo. S rozprávaním skončil a skonštatoval počudovanie nad tým, že ešte žije.

Drgoň dobieha, dávame mojku a kvalita lyžby v hesle: Darovanému snehu na podklad nepozeraj. Stojíme na Térynke, tam čaká Viki s plnými ústami (ako obyčajne). Božteky, objímačky. Chýbala mi táto ženská. Práca v Tatrách ju naplňuje a viditeľne prospieva. Lámem jej srdce rečami o tom ako pokračujeme ďalej i keď rozhodnuté je dávno. Na truc ideme s Drgim pod Priečne sedlo. Tu sa odoláva divadlo s názvom Poliaci v Tatrách v poľskom origináli Vžontek. Mama asi skúsenejšia Taternička, kričí na svojho syna ako má chodiť dole svahom v mačkách a cepínom (hej to už tu bolo). Ten jej nadáva, ona mu dáva kontru. No má to proste všetky znaky epické diela: úvod, jadro, záver. Na koniec tento vyplašený Junák, predbieha mamku v ľahkom teréne a okolo mňa ide s výrazom víťaza. Tento príbeh má o chvíľu pokračovanie. Drgi prichádza ku mne, čas na hodinách ukazuje 15:30. Usmejem sa naňho a poviem pásy dole, čo chápe ako heslo pre návrat na Terynku. Ako málo stačí k detskej radosti.

Večer sa nesie v znamení ticha na chate, pokračujem v prednáške. Tento raz na tému Humanizmus a renesancia. Občasné chlípanie polievky prerušuje len spomínaná poľská dvojica, ktorá sa dožaduje vyprážaného syra. Táto mamko-synovská idylka vo mne naháňa hrôzu, či taký bude aj Valér v puberte. Z Terynky si odnášam ráno tvrdý žalúdok po ťažkej noci. Horec? Si na omyle. To mi Viki spravila obrovitánsku parenú buchtu , tá bola nadnášaná v zmysle modifikovaného Archimedovho zákona:

Buchta ponorená do kvapaliny roztopeného 250g masla je nadľahčovaná maslostatickou silou, ktorej veľkosť sa rovná veľkosti tiaže masla, vytlačenej ponorenou časťou buchty.

Tento fyzikálny jav ma ťaží celú cestu Priečnym sedlom. Aspoň mi Drgi stíha.  I keď ten zas bojuje s gulášom. Streleckými poliami je to lyžovačka na trápenie a nad Zbojníckym spádom pre nedostatok snehu obúvame do mačiek. Následne po Malým Závratom a na Zbojníckej kope ešte obliekame tekutý sveter a šup na Zbojníčku. Tu spíme sami dvaja v celej izbe a  trasieme kosu, na koľko sa pokazil kotol (údajne). Vonku je víchrica a nám je vnútri veľmi príjemne.

Je to zvláštne prebúdzať sa do posledného dňa v Tatrách, alebo ako mi raz kamarát povedal, predposledného. Pôvodný plán ísť cez Prielom nechávame ležať ľadom. I keď podmienky sú výborné, kondička ostala na gauči na Vajnorskej. A mne je už clivo. Predsa Synak je bez tatka už štvrtý deň. Náhodou by sa z normalizoval a moja práca buriča by prišla navnivoč.

Dole lyžujeme Generálom, stojí to za tri medené. Na rázcestí Studených dolín sa ma Drgi opýta, že či nezájdeme na Zámku a miesto Haute Route máme aspoň Hutte Route úspešne dokončenú. Nedbám.

V Tatrách, dovolím si zovšeobecniť v horách, sa priateľstvá nadväzujú jednoduchšie. V doline by sme o seba ani nezakopli, ani len nezavadili pohľadom. No v tomto pre nás prirodzenom prostredí nastane zosúladenie našich krvných skupín, zjednotí sa nám dych a naše niekdajšie osobitné jednotky sa scelia do jedného organizmu. Znie to až eroticky, ale cítim to tak. Jeden Chalaň (odhadom 60 r) prežíval trápenie. Ale v tom trápení náznak akého si boja, kde na konci cítil víťazstvo. Nie nad horami, nie nad chorobou čo ho trápila, ale nad sebou samým. Výhra nebolo to pivo na chate, nebol to ten pohľad dole. Výhra bol ten nádych a poďakovanie tvorcovi, ktoré tento muž zažil na svojom vrchole. Je to jeho posledný, tatranský vrchol?

Pokračujeme Magistrálou na Skalnaté pleso. Tu sa po zjazdovke púšťame dole a hľadáme odbočku na Matliare. Akonáhle opúšťame na lyžiach zjazdovku, prvý na papuľu padá Drgi a za ním akrobatickým voľným štýlom držkujem aj ja. Ha! A to som si myslel, že svoje lyže tento Trip nepokrstím! Nedostatok snehu je nám osudným.

V mojom živote zavládla aká si náboženská renesancia. Roky mladosti strávené za múrmi kostola, bok po boku aj s pokryteckými prísediacimi, som časom vymenil za iný chrám. Ten Tatranský, môjmu srdcu najbližší. Konvertoval som? Hodnoty uznávam rovnaké, no len to miesto, kde sa úprimne spovedám Bohu, sa zmenilo. Tu sa na nič nehrám, tu som sám sebou. Tu prežívam každý jeden krok i nádych. Toto je jedine miesto, kde nepokora je trestaná smrťou. Ako hovorí môj kamarát Peťko B.: Hory nemožno dobíjať, hory môžme len pokorne prosiť, aby nás pustili na svoj vrchol. To sú slová ateistu, v ktorých je viac viery ako v bežnom kostolnom návštevníkovy.

Neznášam lúčenia. Sadám na miesto šoféra a nechávam plynúť Tatry za oknom bez povšimnutia. Trhá mi okom, bolesť je silná. Kedy príde znova ten okamih, keď sa vrátim do tejto katedrály zo skál, do svojej domoviny…

 

Rekapitulácia:

1.Deň: Tatranské Matliare – Chata pri Zelenom plese

2.Deň: Chata pri Zelenom plese – Téryho chata

3.Deň: Téryho chata – Zbojnícka chata

4.Deň: Zbojnícka chata – Zámkovského chata – Skalnaté pleso – Tatranské Matliare

Autor: Peter Kalafut

Foto: Ivan Drgoň, Peter Kalafut