Jarné rozlezové južné skalky Slovenska

26. March 2015 at 8:37

Jar sa na väčšine Slovenska hlási o slovo, skalky sa prehrievajú a po relatívne parádnej zime, to človeka ťahá poliezť už aj niečo na skalkách. Je pred nami jeden z mojich mála voľných víkendov prvého polroku 2015 (žiaľ) a s Paťom sme už od februára dohodnutí, že bude minimálne trojdňový. Možností bolo viacero. Paťo chcel ísť do Ospu, ja som predsa len ešte chcel využiť sneh na horách a ísť si zaliezť do Tatier alebo minimálne nejaký ľahký jarný skitouring. Do toho všetkého nás v piatok pred odchodom prehovára Alan na Kalamárku.

Nakoniec balíme do auta všetko možné a nemožné a zostávame na Slovensku. Okrem možného a nemožného sme pribalili aj Julku, ktorá je lezeckým esom nášho výletu a v sobotu 21.3.2015 ráno vyrážame smer Hrádok, kde sa k nám pridáva Maťo.

Osobne som bol sám zvedavý ako mi to na andezite pôjde, keďže pár dní predtým mi to na Pajštúne moc nešlo. A asi ani andezit nie je to pravé orechové na jarné rozlezenie po preglejkovej sezóne. Predsa len sme viacerí z nás odchovaní na vápne. Nakoniec bolo sobotňajšie lezenie na Hrádku viac o pohode, rozprávaní sa a užívaní si slniečka :)

Čo sme teda liezli, nepreliezli a kde si aj posedeli: „Stredná“ (V+/V), „Via Hilti“ (cca V+, nová cesta medzi „Strednou“ a „Fitfirit“), „Dušičky“ (VII-), „Dvojšpára“ (VII-) a Maťo s Julkou skúšali aj „Delírium“ (IX).

Nedeľu som si nakoniec presadil na lyžiach, aj vzhľadom na predpoveď. Presúvame sa v sobotu večer do Tatier a v pláne je prejsť z Tatranskej Javoriny, cez Kopské sedlo a Brnčalku, dole na Bielu vodu. Márne som si myslel, že tento chodník nie je uzatvorený a horár nás vracia späť už na začiatku doliny. Alebo možno to treba ísť naopak a končiť pri horárovi… Čo už, pravidlá sa majú dodržiavať. Ale aspoň zisťujem, kde je v Lomnici sauna :)

V pondelok rozmýšľame o výšľape na lyžiach pod Žabieho koňa a následnom preleze. V noci sa však výrazne ochladilo a nakoniec sa utekáme vyhriať na Považie. Aj tak som deň na to videl z fotiek, že na dolnom koňovi bol sneh a v lezkách/teniskách by sme to neprebehli.

Aj keď je pondelok, na Priedhorí stretávame Milana Pialu s parťákom, výškárska sezóna sa ešte len rozbieha :)
S Julkou a Paťom sme rozhodnutí liezť viac na kvantitu a pripomenúť hlave, aj telu, lezecké skalné pohyby. Julka má výhodu ospovského rozlezenia týždeň dozadu. Pôsobíme v sektore Zlatá. Každý z nás troch preliezol myslím po osem ciest. Osobne som bol rád, že Paťovi aj Julke sa oblasť neuveriteľne páčila a miestnym vápnom boli nadšení. Popreliezali sme viacero sedmičiek a na záver ako bonbónik „Barborkin úsmev“  (VII+). Veľmi krásna cesta, na OS náročná, má 25m, nájdete v nej všetko. Veľké chyty, rajbasy, previs, odlezy, potrebujete čítať skalu, vytrvalosť… Paťo ju precupital OS, Julka tiež na prvý pokus, mne teda nezostávalo tiež nič iné, ako cestu preliezť. Po jesennom pokuse, teda až na druhýkrát. Nevadí, lezenie na Priedhorí je parádne. A na vápne sme doma :)

Sumasumarum, po trápení na Hrádku, mne osobne Priedhorie lezecky napravilo náladu :)
Z jari aspoň takto informačne, uvidíme kedy bude najbližšia skala, momentálna predpoveď nevyzerá rúžovo. Ale už sa teším na veľkonočnú Kalamárku :)
Pripájam pár fotiek, sú také, aké sú, ale nejakú výpovednú hodnoty majú…

text:                 Igi Marks (marec 2015)
foto:                Julka Golianová, Igi Marks
účastníci:         Paťo Barjak, Martin Heuger, Julka Golianová, Igi Marks