Katkine tatranské leto 2017

3. September 2017 at 8:18

Je posledný augustový deň. V Tatrách už skoro týždeň svieti slniečko. Paráda. Škoda, že ja sedím chorá doma. Po takmer mesiaci šmirujem fejsbúk. Na HKF fb stránke je nespokojnosť s aktivitou v klube, mimo iné s písaním článkov. Už som takmer rok nič pre klub nenapísala a čas zrovna mám, tak idem na to! Toť pár (veľa) slov k mojim letným Tatrám.

JÚL 2017

Keďže veľa prší, čas trávime najmä na skalkách. Machnatô, Ostredok, Siná, Repiská, Tupá skala, Turík, Krpcovo, Kalamárka, Dreveník atď.

V Tatrách sme stihli s Tomášom H. DRAČÍ HREBEŇ v jemne vlhkých podmienkach. Ale fajne bolo. Začíname Zlomiskovou vežou a končíme v Dračom sedle. Laná používame len na 3 zlaňáky, ale v platničke si obúvame aj lezečky. Za vlhka to vo vibramoch neriskujeme. V sedle sa lúčime. Tomáš má namierené cez Kohútik na Chatu pod Rysmi, ja zostupujem Zlomiskami na zajtrajšie promócie. Spoločnosť mi robia svište a občas sa zo steny Malého Ošarpanca ozve mohutným hlasom: „Friškom! Neseď tam ako taká sliepka!“ Babe to asi pohodu pri lezení nepridalo, ale chlapík sa cca hodinu (nepreháňam) čakajúc na štande nezahrial.

Po dni nepretržitého dažďa sa chystáme s Kikou do Veľkej studenej doliny. Míňame mokrú stenu Streleckej veže (náš pôvodný cieľ) a alternatívne volíme OSTRÝ ŠTÍT. Tam som pred dvomi rokmi bola, tak Motyku hádam nájdem aj bez topa. Ako tak stojíme pod stenou (nie bezprostredne pod) javí sa nám akási kolmá a nie som si 100% istá kadiaľ sa máme dostať do platne. Keď konečne hradba mrakov trochu ustúpi a ja chytím signál, volám bratovi, nech mi pošle topo. Na mojej starej nokii sa z neho moc dobre nečíta, ale aspoň, že ho máme. Akonáhle sa priblížime k stene je nám jasné kadiaľ línia vedie aj bez topa. Prvú a začiatok druhej dĺžky sme si užili. V ťahaní sa striedame. Platnička je pre nás síce sklamaním, ale nevadí. Aj o trávach sú Tatry.

AUGUST 2017

Práce je veľa, voľna málo. Presne 10 dní. Tie som si rozdelila medzi lezenie, chorobu, zber čučoriedok a iné rodinné povinnosti. Z toho len 2 dni som strávila lezením v Tatrách a to v galérii Ostrvy a na Malom Ošarpanci.

OSTRVA (Galéria)

Keďže sa do práce a z práce nachodím akurát tak dosť a chceli sme si hlavne kvalitne zaliezť, zvolili sme galériu. VIA ALININA. V jej prvých dvoch dĺžkach som sa pred štyrmi rokmi riadne trápila. Preto ponuku na ťahanie odmietam. Na druhom som si to užila. Dojmy z cesty sa veľmi nezmenili. Stále je to pre mňa krásna cesta a tvrdá 6+. Ale tentokrát to bolo bez hompáľania sa v lane. Na nástupe aj v ceste nakúkame do línie vľavo. Vyzerá nádherne! V sprievodcovi ju síce nemáme, ale ak ma pamäť neklame, videla som z nej pred rokom fotky na fb. Tuším to bola 8- alebo 8. Po chvíľkovom rozmýšľaní sme sa rozhodli. Vyborhákované je to fajn, Filip to určite natiahne, ja prinajhoršom vyprusíkujem.

SHANGRI LA. V prvej dĺžke je skvostné technické lezenie. Občas sa treba natiahnuť do dobrého chytu. Nádhera. V úvode druhej dĺžky prepadnete cez hranu do jemne previsnutej stienky. Končí v štande cesty ViaAlinina. Ten je obsadený, tak si to Filip valí rovno do tretej dĺžky. Po chvíli si ma už doberá. Chvíľu maturujem akože to mám prejsť cez hranu. Nakoniec zídem o krok nižšie a už som tam. Uf. “Katarína, tu musíš liezť rýchlo, nech nesedíš ako taká sliepka.” Pomyslím si. Držím sa Filipovej rady, že treba liezť od borhákov vľavo. Nie však stále. Stienka ma vypumpovala, ale je to po dobrých chytoch. Na úrovni druhého štandu mám snahu sklepať. Po chvíli to nechám tak, nechce sa mi odolávať ďalšiemu Filipovmu pokusu o doberanie lana. Tretia dĺžka začína hranou. Krása! Bez oddychu na štande mi dá celkom zabrať. Potom už je len ľahký dolez a som na „vršku“. Tešíme sa z tejto nádhernej cesty a odhadujeme ju na 8-. Čo sa nám aj potvrdilo. (Autori ju píšu za 8, ale všetci si ju zapisujú za 8-.)

Opäť oddychujeme pod stenou. Čo ďalej? Nastal už Správny čas? Listujeme v mojom neúplnom sprievodcovi (nové cesty v Galérii Ostrvy pribúdajú ako huby po daždi). Po dlhšom špekulovaní sa odhodlávame. Teda Filip sa nemusí.

“Ale čo ja? Osmičku ešte vylezenú nemám. Začínať rovno viacdĺžkou je, povedzme, neštandardné.” 

No odistená je dobre a na štandoch sú osadené reťaze s krúžkom, tak ideme na to! Prinajhoršom zaúraduje ujo prusík.

SPRÁVNY ČAS. Úvodná dĺžka miestami prekvapila. A to píšu 7-. Začína to veru zaujímavo. 2. dĺžka. Pod bouldrom do previsu Filip utrúsi, že to bude asi ťažké, no nakoniec ho hravo prelezie. Potom to príde. Druhý bouldrík. Naberie spoďáky, nohy na trenie. Pravú nohu dá k ruke, no lištu nedočiahne. Napokon presunutím ľavej nohy na stup nad jedným zo spoďákov problém vyrieši. No, tak toto bude zábava, vravím si. Veruže aj bola. Ešte pod prvým bouldríkom ma trošku potrápil kútik. V previšteku odsadám, no napokon som za bouldrom. V spoďákoch je to zaujímavejšie. Nedokážem sa rukami udržať v spoďákoch, keď mám nohy v tej istej výške. Nakoniec ma Filip párkrát potiahne, až dokážem dočiahnuť lištu. Filip navrhuje zlaniť dolu, nech sa už netrápim. Mňa však to trápenie celkom baví a nechcem mu zmariť šancu na OS prelez, tak po krátkej debate ideme ďalej. Dohoda je jasná. Ak sa mu bude zdať ďalšia dĺžka ťažšia, zlaníme. Ak nie, tak to skúsime. Bola ľahšia. Nad nami sa vypína široká špára. Budí rešpekt. Nakoniec aj bez sily vola, sme to vzali na sokola a prebehli do ďalšieho štandu. Teda Filip prebehol. Ja som sa bezvládne sápala nahor. Predsa len Shangri La ma vyšťavila dosť. Piata dĺžka je za 8, takže si ju užíva iba Filip. Previs vyzerá zdola chytovato. Ale neprehľadne. Mnohé zo zdanlivo dobre vyzerajúcich chytov sú nekompromisne zlé chyty. Filip si ale cestu k OS prelezu nájde, no tiež sa potrápi. Paráda! Obaja sme sa zničili, no hlavne si parádne zaliezli v žule. Zostúpiť, najesť sa a spať. A zajtra s vynáškou uháňať na chatu.

MALÝ OŠARPANEC

Z pôvodného plánu ísť na VŽŠ sme ustúpili, lebo nachodení sme dosť a stena je malá. Tak volíme taktiež nevysokú, ale bližšiu JV stenu Ošarpancov.

PUŠKÁŠ. Z počutia viem o previse v tvare obráteného L, o špárke nad ním, kde dávaš ruky do výtlkov od skôb. No to nie je koniec lezeniu. Ak si v poslednej dĺžke nepredĺžiš skobku pod previštekom, tak lano sakramentsky drie. Skobku som nepredĺžila. Lano drelo. Sakramentsky. Predĺžte si skobku.

Natiahnem aspoň prvú dĺžku, tá je za IV, vravím Filipovi. Zo štandu sa pozerám do 2. kľúčovej dĺžky. Pod previštekom vidím skobku, nad ním sa blyští borhák. Idem do toho, prinajhoršom ma spustíš. Je mi jasné, že lezenie vyteperením sa nad previštek nekončí, je tam ešte špárka. To by som mala ustáť. Spúšťanie sa nekonalo, lýtka dostali v kútiku so špárkou zabrať, ale zvládli to. 3. dĺžka, v kútiku s previštekom vidím 2 skobky. Napokon medzi ne dávam ešte frienda, lebo k tej druhej to je kus lezeckejšie ako sa mi zdola zdalo. Spomínanú skobku necvakám v moc príjemnej pozícii, tak s vedomím strašného trenia lana ju nepredlžujem. Vzápätí chytám madlá nad previsom. Chcem ju z nich predsa len predĺžiť, ale nedočiahnem. Kašľať na to, to nejako zvládnem. Nad previštekom sa postavím, potiahnem si kus lana, leziem kým ma pustí a tak zase dookola. A to doberanie lana na štand a spolulezca, to bola paráda! Najnamáhavejšia vec na celom lezení v horách je predsa práca s lanom.

MAGICKÉ OKO. Písal sa september 2014. Liezli sme Staré časy na Ošarpancoch a ja som nechápavo pozerala na borháky v rajbase naľavo odo mňa. O pár dní neskôr som nechápavo pozerala na borháky napravo odo mňa. Vtedy sme liezli Plška. Už som aj surfovala po tatry.nfo a vysurfovala som Magické oko, 7. “Ci pána! Ako tam niekto môže liezť? Dobre, je to  brutálne položené a žula na trenie drží, ale veď tam naozaj nie je nič, nič, nič.”

“No odvtedy bolo mojím netajným snom liezť túto cestu. Samozrejme na druhom. Veď na čom by som stála a čoho by som sa držala? A ešte tie odlezy!”

O štyri roky neskôr sa môj sen stal skutočnosťou. Keďže Filip natiahne čokoľvek, na čo som schopná si aspoň na druhom konci trúfnuť, poslala som ho do tejto magickej cesty. V odbočke do Plška vyberám erárny čok. Pôvodní majitelia asi nevedeli, že keď nejde čok vybrať „šťáraním“, treba skúsiť potiahnuť za oceľové lanko nad hornou časťou čoku. Tento sa dal takto bez problémov vytiahnuť. “BD, ohohó!” Radosť zo skalpu je o to väčšia. Po tejto zábavke sa púšťam do platničky. Pár krokov spoločných so Starými časmi, veruže prísna 5+ to je. No inak je táto dĺžka Magického oka celkom chytovatá. V nasledujúcej dĺžke to však príde. Filip občas niečo utrúsi o ďalekých isteniach, ani poznámka o madle po lakte vôbec nie je sarkastická. No po krátkom čase ma už doberá zo štandu. Na začiatku to ako tak ide. Aspoň jedna končatina stojí alebo sa drží niečoho malého. No je to aspoň niečo. Madlo po lakte sa mi opúšťa veľmi ťažko. V tej stene naozaj nič nie je. Stojím a držím sa doslova na trenie. Dlho sa odhodlávam urobiť ďalší krok. Nakoniec ho urobím.  Zase stojím a držím sa iba na trenie. Ale žula ma podržala. A opäť sa dlho odhodlávam urobiť ďalší krok. Sem-tam sa teším z nejakého mikro kryštálika. Nakoniec dlhý prešah do chytu a spájam sa so Starými časmi. “Pokakala by som sa, keby som to mala ťahať. Je to ale bujak, ten Filip. Všetko mi natiahne :).” V poslednej dĺžke si vyberáme priamy variant. Niežeby traverz do kútika nebol pekný, ale toto bude niečo nové. A tiež pekné. Pre zmenu silové. Tak sme to dali! Fičíme dolu, lebo nám je zima a oblačnosť sa kumuluje, našťastie nie do cumulonimbusov :).

Chcelo by to nejaký záver, ale došli mi slová, tak snáď postačí aspoň Horám zdar!

P. S.: Fajnú knihu som čítala. P.R.A.C.H.T.E.L. aneb Život na niti. O čom je písať nebudem, to si nájdete na nete, aj tak je už tento článok dlhý. No stojí za prečítanie, a to nie len pre lezcov. (odporúča aj Peťo B. a Igi M.)

Text: Katka Jasenčáková

Foto: Katka J., T. Havlík, F. Buzák