Kirgizstan – časť druhá

11. October 2017 at 11:31

Svetozár Krno začína svoj cestopis Od brehov Issyk-kulu po Pamír radou, ako by sa mal človek pripravovať na expedičný výlet do hôr. Podľa jeho slov treba zaradiť dlhodobý kondičný tréning a tesne pred odchodom si dopriať týždeň oddychu. Nuž, prerábka bytu je tiež spôsob ako dodržať tento plán. Môj kondičný tréning spočíval vo vynášaní mechov s cementom, skladaním nábytku a finálnymi úpravami na byte, kam mali dátumom môjho odchodu nastúpiť nedočkaví nájomníci. Oddychovú časť prípravy som zredukovala na pobyt v lietadle. Bola som odhodlaná a pripravená na všetko čo ma čaká najbližšie tri týždne. Moje odhodlanie však trocha kleslo keď sme sa po prílete do 40°C Bishkeku s plnými batohmi vydali na 4-dňovú aklimatizačku na Peak Uchitel. V horách však bolo super, dokonca som si posunula svoje výškové maximum, ale o tom píše Katka, takže ja preskočím až na 8. deň našej výpravy.

Pik Ucitel (4553). Vrcholovka.

Po úspešnom návrate z Peak Uchitela (4553) a po nekonečnom presune maršrutkou z Bishkeku (maršrutka je lokálny dopravný prostriedok, ktorým sme prešli 150km asi za 6 hodín a cestou sa nám pokazil motor – ale aj o tom to je J) sme sa dostali do mesta Karakol, nášho východiskového bodu na výlet do východnej časti Tian-Shanu. Karakol leží na severnej strane Kirgizstanu za obrovským jazerom Issyk-Kul, takým veľkým, že vyzerá ako more. Z hociktorej ulice Karakolu je výhľad priamo na štíty, ktoré obklopujú mesto. Aj keď Karakol nie je práve architektonický skvost a pri niektorých domoch uvažujem akými kúzlami držia pokope, necháva v nás príjemný dojem. Z veľkej časti je to aj naším útulným ubytkom a prístupom domácich. Dopriali sme si deň vyhradený na nákupy, fotenie so sochou Lenina a pohodovú večeru v lokálnej reštike. Lúčime sa s chvíľkou „prepychu“ v podobe postelí a normálneho jedla a ráno o 9:00 máme vďaka Paliho a Jančiho jazykovým schopnostiam pristavený malý transportér. Ten nás dopraví asi 60km od Karakolu na horskú vojenskú základňu Echkilitash, posledné obydlie v horách, kde sa stratíme z dohľadu civilizácie na 7 dní.

Zázračná architektúra v Karakole.

 

Tesne pred odchodom sme starostlivo zvažovali každý gram batožiny navyše. Síce sme to pred Jančim nechceli vysloviť nahlas, ale tušili sme, že pôvodný plán prejsť celý okruh vrátane ľadovca May-bulak je trocha nad naše sily (najmä ženskej časti výpravy, aby som chlapov neurazila) a tak sme nechali na ubytku lano. Cepín a mačky berieme „pre istotu“ takže naše batohy aj tak vážia cca 16 kíl (chalanské ešte viac), čo je pri 7 dňovom treku celkom cítiť.

Náš tranportér.

Cesta do Echkilitash bola zážitkom sama o sebe. Míňame jurtových obyvateľov a ich stáda a hrkoceme ďalej do hôr cez nespevnené cesty ponad hlboké údolia. Po vyložení pri vojenskej základni a obligatórnom kontrolovaní pasov vojakmi darovávame nášmu šoférovi za bezpečný odvoz zaslúženú škatuľku cigariet a vydávame sa na cestu.  O 20 metrov zastavujeme a krájame donesený melón usalašení na rozložených karimatkách. Niekto chodí do Tian-Shanu zdolávať hory svojimi útočnými stratégiami. My chodíme piknikovať.

A tak s bruchom plným melónu pohodovo šliapeme po pastierskej cestičke popri rieke vytekajúcej z hôr. Kocháme sa výhľadmi, fotíme jurty a kone, míňame skupinku malých jurtových detí a ich strážnych psíkov, ktoré skoro zjedli Majku. Zakempíme až keď slnko zalieza za ďaleké/neďaleké kopce. Vzdialenosti sú tu trocha iné ako sme zvyknutí z našich malých veľhôr. V Tatrách človek pri dobrom tempe stihne prejsť dve doliny a ešte si dá aj výborný obed a pivko na niektorej z horských chát. Tu v Tian-Shane trvá niekedy deň, dva kým sa dostanete na koniec doliny. A nikto vám nenavarí, nenačapuje. Zatiaľ čo zovrie voda z prameňa postavíme stany, zalejeme travellunch a sme radi že sedíme. Pár hltov z čaju na zavodnenie a dobrú noc! Zajtra nás čaká ďalší dlhý deň.

Ráno sme sa veľmi neponáhľali. Predsa len sme na dovolenke J. Raňajky, čajíky, zbaliť stany a ide sa. Šľape sa o čosi ťažšie ako včera. Chalani vpredu hľadajú cestu a baby vzadu trochu zaostávajú. Ja v strede kavalérie premosťujem dovid, aby sme sa nestratili. Rozmýšľam o Katke a jej únave zo včera a dúfam, že aj dnes nájdeme pitnú vodu. Neviem koľko je hodín, ale to je jedno. Čas tu určuje iba poloha slnka a prejdená vzdialenosť. Pri pochode nám robia spoločnosť ovady, a tak si napriek teplu obliekame goráčky, aby nás nedoštípali. Obed servírujeme na ostrovčeku vytvorenom riekou – vraj tam je menej ovadov. Nebolo. Našli nás aj tam. Na toto nás nikto neupozornil. Bolo treba rýchle kráčať ďalej.

Chalani overujú správny smer.

 

Ovadová invázia.

 

Poobede smerujeme k brodu, kde je hladina rieky trochu nižšia a podľa zozbieraných informácií sa v tom mieste dá prebrodiť. Rieka sa má prekračovať ráno, kým sú ľady hore zamrznuté a tok je kľudnejší. My sme sa k brodu dostali až  podvečer, čo znamenalo vyhrnúť nohavice až na stehná, zaprieť sa paličkami a zo všetkých síl odolávať prúdu. Spadnúť do vody a premočiť si veci by znamenalo prechladnutie, ktoré sme si nemohli dovoliť. (Samozrejme, mali sme cez satelit zabezpečený transport v prípade núdze, ale kvôli chrípke sa vrtuľník nevolá. J) A tak kráčam čo to dá. Sandále sme kvôli spomínanej váhe nebrali, takže kráčam bosá. Prúd je rýchly a cítim ako mi valiace sa kamene narážajú do členkov. Za pár sekúnd mám zmrznuté nohy na kosť. Našťastie je tu oddychový ostrovček. Nadávam, zhadzujem batoh a šúcham si necitlivé nohy. Majka s Katkou robia to isté vedľa mňa. Sú to bojovníčky. Radosť z prebrodenej prvej polovice strieda šok keď zisťujem, že mi pod batohom tečie voda. Veď pred chvíľou tam bolo sucho. Došlo mi čo sa deje. Voda každou sekundou stúpala a zalievala náš oddychový ostrovček. Musíme rýchle prejsť druhú polovicu inak zostaneme uväznené. Bez rozmyslu hádžem batoh na chrbát a vydávam sa do nepreskúmanej druhej časti rieky. Prúd mi skresľuje pohľad a strácam rovnováhu, tak radšej rýchlo pozerám pred seba na nejaký pevný bod. Našťastie predo mnou ide Peťo a robí mi oporu pre oči. Vodu mám už po stehná, nohavice celé mokré. Ale stále stojím a bojujem s prúdom. Postupne hladina klesá, vidím svoje kolená, členky a som na suchu. Juchu! Znova hádžem batoh na zem a s naplaveným adrenalínom vyplavujem aj pár slzičiek. Kto nezažil, nepochopí. Ku šťastiu sa pridáva správa, že za hentým kopčekom kempujeme. A je tam pitná voda. Paráda!

Janči naľahko testuje priechodnosť brodu.

Rozmŕzanie na oddychovom ostrovčeku.

Druhý travellunch chutí fantasticky. Zatiaľ sa na neho teším každý deň. Je to najväčší prepych tejto časti dovolenky J. Postupom času však už aj travellunche strácajú chuť a nasledujúce dni mi akosi splývajú. Kľúčové (a pre Jančiho trocha bolestné) rozhodnutie bolo, že ostávame kempovať na jednom mieste a naisto nejdeme na prechod po ľadovci. Pochopili sme prečo sa veľkému batohu hovorí sviňa.

Tešíme sa z instantného pokrmu.

Po večeri chvíľka „hudby“ pri západe slnka.

 

Urobili sme jednodňové výstupy naľahko do sedla Tius, odkiaľ bolo vidieť vraj aj legendárneho pána nebies Chan-Tengri (6995) a Peak Nansen (5697), ktorý vo mne nechal hlboký dojem. Je to krásna hora ale bohužiaľ na ňu vedú len horolezecké cesty mimo mojich schopností.

Výhľad na majestátne vrcholy.

S peakom Nansen v pozadí.

Ďalšie dni sme robili túry k ľadovcu, ktorý sme pôvodne chceli prejsť celý. Kým sme však došli na koniec údolia kde začínal ľadovec, rieka vytekajúca spod neho nám nedovolila na neho vkročiť. Dievčatám stačil aj krásny výhľad na ľadovec a zážitky s yakmi takže to otočili späť do „BC“. Janči si ale túžil aspoň raz „poťapkať“ po kirgizskom ľadovci a tak s Peťom vybehli ešte do druhej dolinky. Sen splnený. Janči ťapká a my zatiaľ pripravujeme čo iné ako TRAVELLUNCH. Piaty deň to len neochotne kĺže dole. Ešte horšie je to s rannou kašou. Už pri pohľade na ňu ma napína a tak radšej pijem čaj a tlačím do seba zvyšky čohokoľvek, čo ešte zostalo a s ľútosťou spomínam na slaninu zabudnutú v Bishkeku.

Neprístupný začiatok ľadovca Maybulag.

A tak sa končí druhá časť výletu po krajine jurt a koní, Kyrgyzstane. Šiesty deň balíme náš base camp a vydávame sa na dvojdňovú púť na miesto, kde máme dohodnutý odvoz. Transportér nás dovezie naspať do Karakolu, odkial sa pôjdeme na pár dní zregenerovať ku kyrgyzskému moru – jazeru Isykkul.

Časť „expedície“ v zložení ja, Katka, Peťo a Pali sa odpája a vydáva pozrieť aj k jazeru Songkul. S jeho nadmorskou výškou 3016m a možnosťou spania v jurte priamo u domácich sa toto jazero stáva čoraz viac vyhľadávaným cieľom pre turistov. Vidíme to aj na „ochote“ nášho dopravcu odviezť nás k jazeru za zjednanú cenu 3500 somov. Po vyložení pri jazere od nás chcel za cestu späť trojnásobok ceny – vedel, že bez neho tam zostaneme uväznení. Ani po vysvetlení že „my net germani ani amerikani“ nechcel spustiť z ceny a tak sme sa rozlúčili bez dohody. Uväznení pri jazere uprostred ničoho na tri dni sme začali hútať ako v pondelok stihneme lietadlo v Bishkeku. A tak sa ideme opýtať na naše možnosti do prvej jurty. Niekedy stačí otvoriť ústa a problém je vyriešený. Za super cenu sme si dohodli u sympatickej rodiny ubytko, jedlo, jazdu na koni aj odvoz do civilizácie. Ale aby som zbytočne článok nepredlžovala viac ako treba, radšej nechám hovoriť fotky.