Návraty

1. February 2017 at 11:20

Týždne v cudzine ubiehajú ako voda. Už som sa zabýval, spoznal nových ľudí, našiel nejakú prácičku (školník).

Návšteva rodiska sa blíži. S Haike pijeme kukle aký Tatranský kút by sme spolu vyprášili. Má najlepšie motyky z klubu, tak logika nepustí a musí aj najlepšie liezť.

Na moju radosť sa k nám pridáva Igi (Haike si odfúkla a skúsi ponúknuť prvý koniec). V tomto zložení sa mi lezie parádne. Morálka je vždy výborná, klasické doberanie sa nemá konca kraja.

S trochu ťažkým žalúdkom (stihol som sa predávkovať paralenom) trielime do Popradu k Dušanovi. Toho ešte ozbíjam o materiál (tak ako aj Drgiho v BA). Ráno už šliapeme na Popradské pleso. Cesta vybraná Supercoloir na Tupú (že vraj IV, ale Igi si chce zaliezť).

Nástup pohodlný. Čo by kameňom dohodil (t.j. v Tatrách 2 hodiny). V žľaboch snehu nie to. Dnes sa nám splní sen o skalnom lezení v zime. Cesta sa začína, kde suť zabieha najhlbšie do steny. Prvý skalný prah Igor prikazuje preliezť sóličkom. Keďže Haike to trvá (ešte len zabieha cepíny), dám si to zľava po previsnutých trávach za IV. S hrdinstvom to preliezam (len tri krát som prosil aby mi zhodili lano).

Igi zbúchal prvý štand: skobička a friendík. V dnešnej dobe hipsterskej, kde všetko bradaté a staré je kúl, skoby zažívajú svoju renesanciu. Úprimne si neviem zimu bez skôb ani predstaviť.

Najťažšie to malo byť na začiatku (dúfam v ten skalný prah čo sme prekonali). A veru som sa naučil, za tích pár krát čo som liezol s Igim: Počuješ ho funeť? Čakaj k.rva problém. Haike mi dodáva odvahu, však ideme na hornom. Na moju poznámku, či už videla štand v zime, do ktoré by sa nebála odsadnúť, zmĺkla a prekontrolovala si popruhy na mačkách.

Haike nalieza. Vždy ma udivuje, ako sa to zdá brutálne ľahké , potom tam nalezieš a odrazu lezieš najťažšiu dĺžku v živote.

V zime je dôležité nájsť správnu dĺžku rozostupov. Keď si príliš blízko tak ti hrozí 24 dier v goráčke, ale žiadne ťažké ublíženia na zdraví, alebo si ďaleko a šutre a ľady naberajú rýchlosť. No pokročilá hodina radí: vyraziť. Nechám Haike 10 metrov.

Nemal som ypsilony. Tak som sa bál o cepíny, až som ich radšej cvakol na opasok a liezol bez nich. Nikdy som tak dobre neliezol kúty a komíny. Haike sa bije s previsom. Vykrúca, kozí, zhybuje. Cepíny padajú, visia len na špagáte meter pod ňou. Strieľajú jej nohy, vyzerá to zle. Ja už zháňam zlaňák a rozmýšľam čo si dám na obed na chate…

Moje myšlienkové pochody o sviečkovej preruší známy, no však nepríjemný zvuk! Lom skaly, Haikin výkrik: Pozor! V stotine pozriem hore. Vidím tri neskrátené vydania Biblie ako letia na mňa. Ruky stisnem (v ľavačke trs trávy, v pravačke skala), nohy do mierneho podrepu a začínam prehrávať film života na plátne v mojej kotrbe. Zrazu mi obtrie pravé rameno a pred mojou hlavou narazí skala a odrazí sa mi do hrude. Alles in Ordnung!  Kričím Haike. Mal som štastie…

Haike prelieza, stráca sa mi z dohľadu. Neviem čo sa udialo, ale zrazu som sa cítil inak. Veľmi šťastný a strašne som chcel žiť. Inkriminovaný úsek som preliezol absolútne bez problémov s náramnou ľahkosťou ako keby som to robil od praveku. Táto nálada ma drží do teraz.

Chuť smrti na jazyku, otvára nový pohľad na svet. Svet bez stresu, kde problémy bežného života sú len malichernosti.

Igor na štande nemá svoj štandový úškrn. Miesto podpichovania nás okríkne, nech sa upokojíme a plne sa koncentrujeme. Má pravdu. Po čas jednej dĺžky, nám spadla rukavica, kýbeľ a skaly ma skoro stáli život (Haike ty si aká šmatlavá, to všetko padlo tebe! #HKFster).

Nasledujúce dĺžky vedú nespevneným snehom a len s občasnými obtiažami. Za zmienku patrí posledná lezecká dĺžka, kedy sa Igor rozhodne s komplikovať si život. Nalieza do kútu, kde je potrebné spraviť dva kroky v traverze. Slakuje tam dosť dlho a keď zakričí: Ja som taký debííííl!  s Haike ideme do kŕčov. Smiech nás prejde po precitnutí, že aj my tadiaľ musíme.

Haike to prebije bez hačky. V kľúčovom kroku sa jej vyzula. Potešiteľné. Trošku si cvrknem, keď ju vidím balansovať na jednom hrote na suchej platni.

Cepíny dávam zase na opasok, hodím strááášne dlhú nohu doprava, odrazím sa ľavou rukou od steny a tigrím skokom ostávam robiac lastovičku na trse trávy. Umelecký prednes 9/10.

Ľahkým terénom rebrom na hrebeň Tupej.

Prichádzame tri minúty pred západom Slnka a  teda na čas. Spravíme si svojku a šup do sedla Ostrvy a na chatu. Spíme už o deviatej.

V nedeľu by sme najradšej volili pokoj na lôžku, ale odchádzame do Suchej Belej pozrieť Slovenský raj. Všade Maďari, Poliaci. Ľady zabraté ako ČSR v 68. Nezdávame sa nachádzame na pohľad nekončiaci ľad. Vyľadnené koryto kde natiahneme s Haike 150 metrov. Lezeníčko ľahučké a bez problémov.

Drajtóling

Hači zakladá tie zbrane bárz jak

Foto na koniec katalógu

Je to náš Guru. Ďakujem Igor za trpezlivosť

Naspäť zlaňujem pre istotu bez osmy aj reverza, pekne po starom na HMS ke. Na konci sa mi ešte sekne prúsik a Igor trochu vypení.

V rámci sebakritiky musím priznať, že mi všetko strašne dlho trvalo. Haike to skonštatovala slovami, že nezamestnaní majú na všetko čas. Aj to tak bude… A čo, dobre nám je…

Blbnúc dolinou sme pošli žiť naše nudné životy.

Záver:

Liezol som druhý mix vo svojom živote. Presne po roku, presne v tej iste zostave. Obdivujem Igora, že nás berie loziť zimu ako nováčikov. Zima vyžaduje najlepšie znalosti, húževnatosť, morálnu odolnosť a dovolím si tvrdiť: kto chce liezť zimu, musí na to mať…

Vzdávam hold všetkým naším babám v klube, ktoré lezú zimu a hlavne tatranské mixi. Ako muži sme tvrďáci o tom pokoj, ale čo tieto baby dokážu…

A samozrejme obdivujem aj ostatné baby! Však nám rodíte deti a zvyšujete počet členov HKF!

HKF hua ha!

Resumé: Superculoir IV (Tupá), čas 5 hod, Marks, Kalafut, Ivaničová

Autor: Peter Kalafut

Foto: Haike Ivaničová, Igor Marks