Andy+kolektív: HKF kurz 2013/2014

31. August 2014 at 9:40

V Horolezeckom klube Filozof sa ostatný školský rok tak, ako po predchádzajúce roky, od roku 1977 (ak pamätníkov pamäť neklame), uskutočnil horolezecký kurz určený pre nováčikov pochádzajúcich z Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, ako aj z ostatných spriatelených vysokých škôl, ako aj pre vekom pokročilých, no duchom stále mladých záujemcov o lezenie a veci s tým súvisiace.

Kurz pozostával z teoretickej časti, ktorá sa uskutočňovala pravidlene každý pondelok počas zimného a letného semestra a praktickej časti, ktorá záhŕňala lezeckú prípravu na skalách, lezeckú prípravu na umelej stene, tréning zakladania istiacich prostriedkov, tréning pádov a nácvik záchranky. V teoretickej časti sme za dva semestre stihli prebrať najmä: morfológiu skalných útvarov, základy meteorológie, pravidlá lezenia, pohyb v horskom a skalnom teréne (prednášal Milan Mižičko, ďalej aj „Mižo“), výstroj (prednášal Tomáš Kováč), výzbroj (prednášal (Marek Paulík) viazanie uzlov (prednášal Igor Marks), základy kondičnej prípravy (prednášal Mižo a Marko Mižičko) a základy prvej pomoci (prednášala Alexandra Glindová), čiže veci, ktoré sa zídu nielen pri lezení, ale aj niektoré napr. aj pri turistike, prípadne v bežnom živote.

Nemenej dôležité, hoci na prvý pohľad sa to tak nemusí javiť, boli odprednášané príhody z reálneho lezeckého života, ktorými nás hojne zásoboval vedúci teoretickej prípravy Milan Mižičko, zvaný Mižo. Často šlo o komické až tragikomické príbehy, ktoré sa stali v minulosti, pričom takmer každý z nich dokresľoval niektoré z pravidiel bezpečného lezenia a pohybu v horskom teréne. Ja osobne si pri lezení na mnohé z nich v istých kritických situáciách spomeniem.

Najdôležitejšie veci sa však preberali vždy v Lúčnici, blízkom pohostinskom zariadení, kde sme sa stretávali s inštruktormi a staršími lezcami po kurze.

Neviem aké boli predchádzajúce ročníky, ale mám pocit, že tento ročník sa obzvlášť vydaril. O tom ako to prebiehalo napovedia nasledujúce postrehy niektorých z účastníkov. Jeden z postrehov je aj môj. Trpím grafomániou, preto je môj príspevok ľahko rozpoznateľný, je totiž najdlhší. Vopred sa ospravedlňujem za stratený čas a vyrúbané stromy v okolí Ružomberka, ak by si to niekto vytlačil papierovo. Ak by to niekomu z rozsiahleho príspevku nebolo zrejmé, s kurzom som bol nadmieru spokojný. Odhadujem, že nás taká bola drvivá väčšina, za čo patrí veľká vďaka všetkým inštruktorom a služobne starším lezcom na čele s usmievavým územčistým velikánom Mižom (skrátene: UÚVM) , ktorí sa nám rok venovali na úkor svojho voľného času a rodín. A ešte nám aj to počasie celkom vyšlo. Bodaj by to takto bolo každý rok ešte aspoň do roku 2077.

Teraz konečne k jednotlivým postrehom. Na záver stručný prehľad lezenia na Tatranskom kurze.

 

Viki o kurze

 Text: Viki Verébová

Prihlásiť sa na tento kurz a do HKF bolo moje najlepšie rozhodnutie. Spoznala som množstvo super ľudí, nove miesta na Slovensku aj v zahraničí, a najmä som sa vďaka inštruktorom naučila, ako sa pohybovať v horách a pracovať s horolezeckým materiálom. Počas roka sme mali aj výjazdy, či už jednodňovky na Troch jazdcov alebo víkendovky na Maníne a Hrádku, čo nám dalo veľa, ale treba, samozrejme, chodiť liezť aj sám, s kamarátmi lezcami, hľadať si info aj na internete, pýtať sa skúsenejších lezcov, inštruktorov… Týždeň v Tatrách bolo najlepšie ukončenie celého roka. Síce som zo 6 lezeckých dni liezla len 3, lebo ma už telo neposlúchalo J, bola som šťastná, že som v Tatrách, s ľuďmi, s ktorými nás spája láska k horám a lezeniu, s ktorými sa cítim senzačne a vždy sa máme o čom a na čom baviť. Mala som skvelé družstvo, ktoré ma podporovalo, keď mi niekedy nebolo všetko jednoJ, vyliezli sme na vysnívaný Čierny štít, Jastrabku a Východnú Žeruchu a v piatok sme sa ešte niektorí vybrali na Kopské sedlo a Chatu Plesnivec a pokochali sa krásou Belianok. Každý deň stál za to. Ďakujem celému HKF za super rok. Najradšej by som si celý kurz ešte raz zopakovala :))

 

Zdenka a miestami Kamka rozprávajú o kurze

 Text: Zdenka a miestami Kamka Hrúzové

Kde bolo tam bolo, za siedmimi horami, za siedmimi dolami, keď sa voda sypala a piesok sa lial.. ale nie, bolo to v Bratislave..a začiatkom semestra..zavolala mi sestra, s tým či nechcem ísť na horolezecký kurz. Povedala som jej, že určite nie (veď som sa bála pozrieť dole z balkóna), rozhodla som sa však, že sa pôjdem aspoň pozrieť na prvú prednášku. Nebudem to rozpisovať, ale pointa je tá, že som prišla aj na druhú, aj na tretiu, aj na štvrtú, aj na piatu…na predposlednú a aj na poslednú. A som veľmi rada.. lezenie ma baví stále viac, a už sa neviem dočkať kedy sa vrátim do Tatier, alebo aj na malé skaly.

Začiatok príbehu z Tatier je taký, že cestou na chatu strašne lialo. Ale dopadlo to dobre lebo sme si každý deň zaliezli ( neznamená to že každý deň niekto nezmokol ). Prvý deň sme vyliezli na Kozí štít (Fehér – Lehotský). Každý deň sme sa báli menej, a Igi sa o nás príkladne staral. Ďalší deň sme boli prvú dĺžku na Koziu kôpku, no museli sme sa vrátiť kvôli počasiu. Deň na to sme vyšli na Jastrabiu vežu – zo sedla, čo bol skvelý pocit, pretože si pamätám, ako keď som bola ešte malá, tak som sa dívala hore a veľmi som tam chcela ísť, ale neviedol tam značkovaný chodník tak som sa zmierila s tým, že sa tam nikdy nedostanem, a odrazu som tam bola. Tak isto som vždy chcela ísť na Lomničák, ale do tej lanovky by ma nikto nedostal, a teraz dúfam že onedlho vyleziem hore, preleziem zábradlie čo je na vrchole a dám si štrúdľu. (budem rada ak sa pridáte.) Ďalej sme išli na Žeruchové veže, cestou cez knihu, čo bolo tiež veľmi pekné. Posledný deň, ktorý sme liezli sme sa so sestrou rozdelili, a ona išla na Čierny štít, a ja na Karbunkulový hrebeň, kde nás zastihla búrka s krúpami. A teraz máme ďalšie ciele, kde spolu musíme ísť, ja na Čierny, a ona na hrebeň.

A získala som ešte skvelých kamarátov (všetkých vás čo to čítate). Niektorí ste ma podporili, upokojili, zohriali keď mi bola zima, podelili ste sa s haluškami (čo Švédi nedojedli :D) a tisíckrát ste ma rozosmiali. A už len moja hláška na záver – bála som sa na tom hrebeni, ale vedela som že sa nám nič nestane, lebo som vedela že musím prísť dole a povedať vám aké to bolo super.

A ešte pár na zasmiatie:
Sestra liezla na Pajštúne a už nevedela ako ďalej.. A Lukáš vážnym hlasom: „Počúvaj … dám ti radu… (chvíľu ticho) – Lez hore.“ a ono to fakt pomohlo :)
Andrej, na Jastrabej veži, keď sme schádzali: „Aj by som sa bál, ale povedal som si že v 36 rokoch mám už život za sebou.“

Autor: koordinácia nováčikov a úvodný text: Andrej Valentiny

Report ciest podľa jednotlivých dní