Opäť piesky, opäť výborné

24. August 2016 at 6:04

V máji 2016 sme sa opäť vybrali na predĺžený víkend na pieskovcové skály do Česko-Saského Švícarska. Oproti minulému roku sme museli trošku zmeniť miesto pôsobenia. Kemping pod Císařem bol totiž plný. Na náš termín tam bola ohlásená svadba a svadobní hostia sa ubytovali v chatičkách. Dostal som trochu paniku, ale nakoniec sme veľmi dobre zakotvili v maličkom kempíku priamo pod skalami v Tisej. O kemp TJ Tisá sa starali dvaja manželia – dôchodci. Tým pádom sme aj trošku zmenili oblasť pôsobenia. Najbližšie boli Tiské steny, takže sme vzhľadom na našu lenivosť niekam sa presúvať autami, liezli prevažne tam. Na akciu piesky a hlavne na to, že to býva na jar, sa vždy veľmi teším. Je to podľa mňa najkrajšie skalné lezenie na svete. Treba odložiť ambície, nervozitu, neustále sa ponáhľanie a pechorenie, odložiť ťažké železá, čoky, friendy, a vybaviť sa pokojom, pohodou, a lacnými a ľahkými slučkami. Veľká časť starej partie ešte z minulého roka sa prihlásila aj teraz. Tomáš Havlík bral jedno auto. Pridala sa aj Katka Bajzíková, Natálka a Marči z Brna. Tento rok sa pridal aj absolútny pohoďák Jano Zemanovič. Zobral nás aj s Majkou do svojej lode – Forda Mondeo, takže som sa vyzul zo šoférovania. Nakoniec sa pridali aj bratia Boogyovci a Kaja, prišli z Prahy. A dokonca tento rok prišiel aj Kazo Linek s Aňou a so svojimi psami – Maxou a Ajdou. Ešte dopredu som sa opäť pripomenul Gerhardovi Tschunkovi, ktorý si pre nás rezervoval celý jeden deň. Starší pán už po osemdesiatke je ešte stále v dobrej kondícii. Ukazoval nám svoje cesty v Himelreichu. Niektoré sme si dali, na niektoré som aspoň ja vôbec nemal.

Tiež sme zaznamenali oproti minulému roku výrazný posun. Už sme mali medzi sebou viacero ťahačov. Bratia Boogyovci už z Prahy chodia na piesky sebestačne. Tomáš Havlík s Marčim sa pustili bez váhania prakticky do čohokoľvek. Ja som sa skôr snažil pre ľudí čo za mnou liezli také rôznorodé línie. Špáry, stienky a komíny. Na prvý pohľad to všetko vyzerá hrôzostrašne. Ale keď človek začne s hviezdičkovými a ľahšími cestami, tak si na ten typ lezenia úplne zvykne.

Tiské steny sú v celku drobné vežičky a stienky, ale veľmi pekné. Ráno si môže človek urobiť prechádzku ešte pred raňajkami. Bosky len tak bez ničoho sa prejsť po piesku a papradí. Kým ešte ostatní spia si nájsť slnkom osvetlenú čistinku a len tak si pomeditovať a ukľudniť myšlienky. Napriek naozaj vydarenému peknému počasiu sme do skál vyrážali až skoro na obed. Dlhé raňajky, kávička, ešte partička petangu alebo zahádzanie si lietajúceho taniera. Potom sme zvyčajne liezli až do úplného večera. Západ slnka sme pozorovali z vežičky. Jano a Tomáš mali so sebou zvyčajne tabak, tak sa na vršku ušúľaľa cigaretka a človek si len tak sedel a obdivoval tú krásu prírody okolo seba. Všade lesy, ale aj lúky a pasienky, tmavozelené borovice a úplne svieže svetlozelené brezy s čerstvými púčikmi listov a do toho spev vtákov. A z toho do diaľky, z jednej aj druhej strany vytŕčajú desiatky až stovky čiernych pieskovcových veží. Jeden deň, keď sme boli v Himelreichu, tak sa nám tak posunul čas, že sme vôbec nestihli žiadne jedlo v žiadnej Tiskej hospodě. Tak to bolo trošku krízové ukončenie takého pekného dňa. Ale aj to patrí k veci. Aj hladná manželka, na večeru len pred polnocou na rýchlo uvarený mizerný hočimin a celková únava, aj to nás v niečom poučí a posunie v partnerskom vzťahu. No a čo dodať na záver? Už teraz sa teším na ďalší ročník. Už keď píšem tieto riadky najradšej by som bol bosý medzi vežami. Ale teraz to nejde, bude akcia Kalamárka, možno ešte aj Tatry, a už bude zima opäť klopať na dvere. Tak snáď zase o rok.

Text: Jano K.

Foto: Jano K. a účastníci zájazdu