Otvorenie sezóny 2015 na Peilsteine

22. March 2015 at 21:40

Niekedy počas pravidelného pondelkového stretnutia v krčme, alebo ak chcete v klube Lúčnica, skrsol v hlave niekoho zo skupiny okolo Andreja nápad ísťsi cez weekend zaliezť do rakúskej skalnej oblasti Peilstein. Teda, aby som bol presný, plán na túto akciu visel vo vzduchu už dlhší čas, no počasie bolo zatiaľ vždy proti.

Aj tentokrát to ešte začiatkom týždňa vyzeralo na klasický scenár sľubujúci weekendové zhoršenie počasia, avšak postupom času sa situácia zlepšovala a v piatok už predpoveď sľubovala 12°C a bezoblačnú oblohu. Bolo teda rozhodnuté a v sobotu ráno sme sa stretli v zložení Andrej, Monika, Zsolti a Vlado, ktorí zastupovali skupinu ostrieľaných lezcov a farby nováčikov hájili okrem mojej maličkosti aj Natália a Erika.

Po necelých dvoch hodinách sme už stáli pod vežičkou Cimone a študovali sprievodcu.

S Natáliou sme si na začiatok vybrali normálku na predvrchol vežičky Cimone, kde sme sa stretli s Vladom a neskôr aj s Monikou. Tí sa na rovnaké miesto vybrali o niečo náročnejšou cestou, ktorú som si po nich s radosťou zopakoval aj s fotoaparátom na chrbte. Na hornom lane, samozrejme. Andrej s Erikou sa rovno pustili do dvojdĺžkovej klasiky Vegetarierkante ležiacej v sektore priamo oproti našim cestám, čo nám umožnilo vzájomne sa fotiť a vzniklo tak viacero podarených záberov.

Zatiaľ čo Andrej s Erikou stále zdolávali Hranu vegetariánov, my ostatní sme sa presunuli do sektoru Großer Zinnenkessel. Monča si tu vybrala cestu Herosweg za 5+, ktorú po nej z praktických dôvodov na TR zopakoval Vlado a ja som liezol vedľajšiu líniu Wiesenhatscher za 5-, ktorú po mne tiež na TR zopakovala Natália. Obe cesty hodnotí knižný sprievodca ako skvosty a u oboch udáva dĺžku 38 metrov. 70 metrové lano je tu na hranici použiteľnosti a so 60 metrovým sa už na jedenkrát spúšťať nedá. 80 metrov by bolo v tomto sektore ideálnych, ale kto by to stále nosil :)

Medzičasom sa na mieste objavili aj ďalší členovia klubu, ktorí z Bratislavy vyrážali neskôr. Medzi nimi aj Kubo, ktorý utvoril dvojicu so Zsoltim a Wiesenhatschera si tak trochu nedobrovoľne :)  vyliezli ako dvojdĺžku, keďže Zsoltimu sa v ceste minuli expresky.

Ja som si ako ďalšiu v poradí vybral cestu Flipi obtiažnosti 6, o ktorej sprievodca píše slová ako traumhafte Verschneidung a unbedingt klettern – fantastická kútovka a treba bezpodmienečne liezť. Sprievodca sa nemýlil, bolo to naozaj prvotriedne lezenie ako dolu v kúte, tak aj vyššie v previsoch. Cesta sa mimoriadne páčila aj Natálii a Monike a keď som v dobrej viere z cesty stiahol lano, Kubo sa na mňa škaredo pozrel :), že so Zsoltim to vraj chceli ísť tiež. Neostávalo mi teda nič iné, než vyliezť si to pre veľký úspech znova a ako bonus som pridal aj jeden kratší pád. Bolo to v podstate len také prudšie odsadnutie, ktoré však Kubo zachytil s takým preklzom, že to s ním podľa jeho vlastných slov (ako aj podľa slov okolostojacich s ktorými sa bavil, namiesto toho aby ma sledoval ako sa tam trápim :) ) nepohlo ani o centimeter. Zato ja som skončil o dobré dva-tri metre nižšie, než býva v podobných situáciách zvykom :)

S Monikou sme sa ešte pred akciou dohodli, že si dáme aj niektorú z miestnych dvoj- či trojdĺžkových ciest. Na základe Vladovho odporúčania padla voľba na kombináciu troch ciest vedúcich na vrchol Große Zinne, obtiažnosti 4, 5- a 6-. Cestu ktorú sme mali v pláne sme mám pocit úplne netrafili, ale lezenie to bolo krásne a aj sme sa slušne vybáli. Teda, Monika sa slušne vybála, nakoľko ťahala obe dĺžky. Ja som mal ťahať tú tretiu, ale tá sa už nejako nedostala k slovu :)

Po dolezení do vrcholového štandu na nás Dušan

(spolu s Katkou Dubcovou liezli neďaleko od nás) kričal, že nám asi niečo spadlo, vraj niečo modré okolo nich letelo dolu. Kategoricky som to poprel, nič som predsa dolu nehádzal a modré už vôbec nie. O to viac som bol prekvapený, keď sme chceli začať zlaňovať a zo sedáku som si zvesil len HMSku, kýblika nikde. Holt, asi mal Dušan pravdu. Tá modrá vec čo videl letieť dolu musel byť môj ATC Guide. Sivý :) Osma dole v batohu mi bola platná asi tak, ako záložný kýblik ktorý som požičal Natálii, tak som na zlanenie použil iné zariadenie z dielne Black Diamond – HMS karabínu RockLock. To sa však ukázalo ako nie úplne ideálny nápad – tak skrútené a zmotané konce lana som ešte nevidel a dalo nám dosť práce rozmotať ho a pripraviť ďalšie zlanenie. Takisto som si až dovtedy myslel, že sa musím podstatne viac snažiť, aby som zhodil kýblik dolu a holt, ono to vôbec nie je taký problém :) Dokonca som vôbec nezaregistroval, kedy sa mi to stalo. Toto sú tie cenné skúsenosti, ktoré sa môžu neskôr vo väčších stenách hodiť :)

Kýblik sme na moju veľkú radosť pod stenou našli, priobliekli  sme sa (potom čo oblohu nad Peilsteinom zahalila oblačnosť to už veru na krátke rukávy nebolo) a presunuli do (highlightu celého dňa, čo sme však ešte nevedeli) ďalšej dvojdĺžky – Hugo Fabian-Riss obtiažnosti 6- a 5+, kútovej až komínovej cesty alpského charakteru. Keď sme začínali liezť, hodiny už ukazovali takmer 17:30, tak sme si na prilby rovno nasadili čelovky, čo sa neskôr ukázalo ako veľmi dobré rozhodnutie. Úvodné metre prvej dĺžky boli bezproblémové, no v najťažšom mieste bolo kľúčové madlo mokré, čo mi trochu sťažilo situáciu a ak by cesta nebola odistená takmer ako v hale, bolo by to podstatne ťažšie. Keď som nevedel nájsť žiadne chyty a stupy, v duchu som si opakoval popis cesty Mastihubov komín z pajštúnskeho sprievodcu – „Kto umí rozpírat, umí lézt.“ Tak som rozpíral ako sa len dalo a keď už bolo veľmi zle, využíval som aj trenie mojej 9,90€ Lidl fleecovej bundy o skalu, ktorá sa na tento účel ukázala ako mimoriadne vhodná :) Nad hlavou už vidím štand od ktorého ma delí posledné ťažšie miesto, doliezam k nemu, cvakám doň svoj krásny zachránený kýblik :) a zatiaľ čo doberám Monču, (ktorá mi po dolezení potvrdzuje, že ťahám aj druhú dĺžku :) ) mám možnosť sledovať Andreja v špáro-kútovke Stadler-Swoboda-Riss obtiažnosti 5, za ktorej prelez si od Vlada vyslúžil veľké uznanie.

Naša druhá dĺžka už bola o niečo ľahšia, časť sa liezla typickým komínovým spôsobom, ale rozhodne nebola zadarmo. Hore robím štand už v šere pri svetle čelovky a Monča za mnou dolieza už v úplnej tme. Čakali nás ešte dve zlanenia na ktorých príprave sme si dali extra záležať, čo nás síce stálo nejaký čas naviac, ale riskovať zaseknutie lana alebo iné nepríjemnosti sme v tej tme naozaj nechceli. Andrej s Vladom nás už netrpezlivo (aj s patričnými komentármi :) ) čakali pod nástupom, za čo im patrí naša veľká vďaka. Pri svetlách čeloviek sme sa spoločne vydali na parkovisko a ďalšia skvelá akcia bola za nami. Dodávam už len obligátne: Kto nebol, môže  ľutovať :)

Text: Tomáš Dedinský
Foto: Tomáš Dedinský, Monika Mederiová, Andrej Valentíny, Erika Urdovičová