Paklenica

29. November 2017 at 14:04

Na dni 28.9. až 2.10. Peter Jaško zorganizoval výjazd do Paklenice. Keď som to zbadal na klubovej FB stránke vedel som, že sa musím zúčastniť nech sa deje čokoľvek. Dlho som o tejto oblasti sníval a veľa som o nej počul, bola mojim snom a cieľom od kedy leziem.  Dlhých 18 rokov som ju mal na zozname, kým prišla tá správna príležitosť. A tak sa rútime autom ráno o 7:20 maďarsko-chorvátskymi diaľnicami a prijímame toto dobrodružstvo do svojho náručia a hlavne prstov, ktoré mám po dlhšej pauze nejaké lenivé. Cestou zažívame s Tahssainom Amirom vcelku dobrodružstvo, keď dva krát zablúdime a z tretej blúdiacej hrozby nás zachraňuje Peter Jaško, ktorý vzadu spí celú cestu aj s jeho spolulezkyňou pre tento lezecký výletík, Katkou Pokornou z Prahy. Blúdenie za Gyorom a v okolí Zadaru nám ubralo kúsok cenného času. Teraz už ale vieme, že nemáme kde zablúdiť a tak si užívame krajinu ktorá plynie za oknom. Môj pohľad smeruje k horizontu, kde sa do neba týčia kopce pre mňa neznámeho pohoria. Sú naozaj krásne a ani by mi nevadilo cítiť ich niekedy v budúcnosti v nohách. Zo snenia ma preberajú šedivé oblaky, ktoré sú s blížiacou Paklenicou čím ďalej tým šedivejšie. Míňame tunel za tunelom a v hlave sa mi vynára Tasiho ranný výrok, že zabudol doma spoločenské hry, a keďže to vyzerá s počasím biedne dúfam, že to nebude vadiť. Posledný tunel ktorým sme prešli ale niesol aj zvrat v počasí. Na jednej strane sme vchádzali za podmienok takmer s dažďom a na strane druhej 5 km od cieľa cesty sme vychádzali do krásneho slnečného počasia. Tento zvrat ma upokojil a kukám okolo seba ako puk, raz na more a potom zas na skaly a potom zas na more a keby sa to dalo, hneď by som sa rozdelil na piatich ďalších aby som mohol byť všade a stihol všetko, čo moje oči vidia. Peťo dáva krátky telefonát s domácim nášho privátu a o 15:00 už kráčame na tretie poschodie trojpodlažného domčeku. Rozdeľujeme si postele, kukáme z terás kde jedna ponúka krásny výhľad na more a tá druhá na skaly. Po 15 min oboznámenia z ubytkom berieme lezecké veci a ideme dole schodmi k autu. Cestou do Paklenice si dávame dve zastávky. Jednu v miestnom lezeckom obchodíku, kde si kupujeme troch sprievodcov a tá druhá je u Dinka, čo je miestna reštika so suprovým jedlom, môžem len odporučiť zvlášť, keď nám majiteľ na rozlúčku nalieva nejaké domáce grátis. To už ale sadáme do auta a rútime sa smer Paklenica. So Starigradu je to autom kúsok ale peši by sa mi to nechcelo šľapať. Sú to také 3 – 4 km kým prídeš do centra diania. Uháňame autom klukatiacou cestou popri potoku a blížime sa začiatku rokliny keď nás zastavuje vstupná rampa do parku. Tu je malý domček z ktorého to všetko riadia. Peťo vyskočil z auta a išiel zistiť situáciu tohto podvečerného času. Žiaľ pre dnešný deň nás už do Paklenice nepustia, takže nám neostáva nič iné len sa otočiť a vrátiť spať. Cestou sme sa zastavili v potravinách, dokúpili nejaké jedlo na ráno a na skaly. Na večer sme si dali malú prechádzku k moru a s hviezdami sme sa vrátili na privát. Unavený cestou a celým dňom si líhame do postelí okolo 22:00 s očakávaniami nasledujúceho dňa.

Deň 1 piatok:

Keďže Peťo je ranné vtáča, všetci sa budíme na šuchot sáčku od kávy a šramotu ktorý súvisí s jej prípravou. Nikomu to ale nevadí, dnes nás čaká veľký deň, takže vstávame z postele dávame rýchle raňajky, triedime veci na lezenie a už sme v aute a vezieme sa do Paklenice. Pri rampe už stoja autá a v domčeku to poriadne žije. Francúzi, Nemci, Chorváti a samozrejme Česi so svojimi nesmrteľnými sandálami a ponožkami. Kupujeme vstup na 5 dni za 150 kún a parkovné na jeden deň, ktoré stojí 1 e. Na vrchnom parkovisku nás usmerňuje chlapík s vysielačkou a druhý chlapík nám asistuje pri parkovaní, čo je fajn. Cestou hore obiehame tlupu asi 50 turistov a s Tasim keďže sme tu 1x máme ústa otvorené dokorán a fotíme všetko čo sa dá. Peťo na dnešný deň vybral sektor Klanci. Ja leziem s Tasim a Peťo s Katkou. Mi si dávame cestu Zajcek za 5 a Peťo s Katkou Marínu za 6+. Peťo keďže je tu tento rok 4x prelieza cestu s prehľadom ale Katka sa trápi. Po nich nastupujeme do Mariny mi a keďže mi Peťo radí z vedľajšej cesty, prebíjam sa až na vrchol. Ďalej to boli krásna cesta Kanjon special 6+, Čuja ti si bog 6-/6,Aanvallluhhh za 7 v tejto som si posedel a ďalej keďže sme na tom s Peťom približne rovnako lezieme spolu a dávame si v sektore Karenin cestu Blody Maria za 7. Tasi s Katkou si dali niečo ľahšieho okolo 5 st. obt. V sektore Karenin sa nastupuje do ciest takmer z potoka, takže udržať lano suché je vcelku problém. Ale na dnes už máme toho dosť, tak sa vraciame späť na privát. Peťo nám varí na večeru suprové špagety a keďže sme vcelku unavený, ideme spať už okolo 22:00.

Sektor Klanci a jeho okolie je veľmi krásne, je z neho výhľad na obriu stenu, kde lezci ako malé bodky bojujú so svojími lezeckými problémami, má vyše 150 m a blízko je aj krčmička, kde sa dá všeličo dobré dať. Preto sa tu zdržuje pomerne veľa lezcov a cesty sú vcelku vyšmýkané a i obtiažnosť je o pól st. tvrdšia ako sa uvádza v sprievodcovi.

Deň 2 sobota:

Náš predošlý deň nám priniesol aj odpoveď kam pôjdeme liezť dnes. Peťo sa v Paklenici stretol s Vladom Linekom a ten mu odporučil oblasť Vaganac. Tá sa týči vysoko nad Starigradom a peši by som vás tam určite nevyháňal. Takže po ranných procedúrach opäť sedíme v aute a vezieme sa na druhú stranu ako je Paklenica, strmo hore do kopcov. Po asi 20 min zastavujeme na malom trávnatom parkovisku a smerujeme dobre viditeľným chodníčkom ku skalám, čo trvá asi 10 min. Oblasť Vaganac je dobrá v tom, že nie je až tak lezená, čiže všetko drží a tiež sú tu tzv. tufy, čo sú akési žlaby. Dnes lezieme s Peťom spolu a Tasi s Katkou. Lezie tu len jedna trojica, ktorá sa po čase vytráca. S Peťom si dávame cesty v sektore Ferata C, začíname spoznávacou cestou Via Mizane za 6, cesty bez mena za 5+ a 6-, tieto tri cesty išli tufmi, a veru vcelku sme sa  vytrápili, nie 1x som si povedal dobre, že ten Peťo išiel ako prvý a nemusím sa sunúť vyššie k borháku keďže som mal nacvakané expresky. Padnúť v tufe nie je príliš bezpečné, až by som povedal, že v tufoch sa nepadá, naraziť na ostrú hranu žľabu by nemuselo dopadnúť dobre. Tasi s Katkou si chcú dať ľahkú cestu ale Tasi to netrafil a je z toho nakoniec cesta Lochio del Ciclope za 6, obaja sa v nej kvalitne vytrápili ale Tasi viac, keďže stratil správny smer. Spolu sme si dali potom bezmennú cestu za 4+ . So štandu lano prechádzalo okolo tufou, tak si  Tasi a Katka tieto tufovky vyskúšali na druhom. Potom sme sa presunuli 30 m oproti, do sektoru Ferata D, tu si Peťo vyhliadol peknú plazákovu cestu bez mena za 7. Tu sme si dali všetci a s Peťom sme si ešte dali našu poslednú cestu bez názvu za 6 -. Po tejto ceste som mal toho dosť. Prsty na rukách som mal v pohode ale v nevylezených lezkách ma už strašne tlačia prsty a neviem v nich bez bolesti preliezť ani 5 m. Ale aj tak už je vyše 17 hodiek, takže balíme a vraciame sa na privát. Cestou dolu sme sa zastavili na peknej vyhliadke skôr parkovisko, odkiaľ bolo vidno Starigrad a jeho okolie a pri pohľade späť aj oblasť Vaganac. Peťo opäť nakupuje suroviny a vyvára večeru pre všetkých a opäť je výborná. Spať ideme skoro. Dnes bol únavný deň.

Oblasť Vaganac je krásna. Skaly sa týčia na vrchu kopcov a preto poskytuje nádherné výhľady do okolia. Sektory Feraty C a D majú 30 m. Ferata C je v tieni celý deň. Je to veľmi krásne lezenie. I keď je asi ťažké odolať volaniu Paklenice oplatilo sa ísť aj sem, určite odporúčam.

Deň 3 nedeľa:

Tento deň sme si vyhradili na viacdĺžkové cesty a i keď to neboli cesty až tak vysoké bol som spokojný. Ráno sme sa teda vydali na menší turistický pochod až k Anici Kuk – Stup. Peťo tu vybral dve cesty, ktoré by sme si mohli vyliezť. Jednou z nich je Abseli Pista za 4+ (80m) a druhá Danaja za 6- (100m). Dnes leziem s Tasim a Peťo s Katkou. Ja s Tasim si dávame Abseli Pista ale po zlanení máme toho akurát tak dosť a tak do Danaje už nenastupujeme a čakáme na Peťa s Katkou kým to dolezú. Popri tom jeme a kukáme do stien ako sa darí iným dvojiciam. Slnko sa už prehuplo cez horizont skalnatého hrebeňu a tak neskutočne pečie a zhadzujem vrstvy, ktoré sa dajú a kukám hore, ako sa dari Peťovi a Katke. Vyzerá že aj hore je také teplo. Tiež zhodili čo sa dalo. Po zlanení Peťa a Katky balíme veci a kedže sme si ráno trošku dlhšie poležali v posteli a mali ležérne tempo hodina je pokročilá. Schádzame nepríjemným suťoviskom až na turistický chodník, ktorým sa vraciame až do Klanci, kde si dávame potrebné občerstvenie a púšťame sa ešte nižšie, kde si dávame v sektore Veleshit cestu Reibeisen za 6+ a už iba ja si dávam cestu Il viaggio za 6+, ktorá je podľa mňa omnoho ťažšia ako sa uvádza. Katka s Tasim si o kúsok nižšie dali niečo ľahšie, Tasi už tuším nie mal toho dosť, tiež podobný problém z lezkami ako som mal ja. Cestou dole k autu s Tasim ešte bočíme do obchodíku so suvenírmy a ide sa na privát. Peťo opäť nakúpil suroviny na spoločnú večeru, ktorá bola ešte omnoho lepšia ako predošlého dňa. Zajtra odchádzame takže po večery zahajujeme aj úvodné balenie, ktoré druhý deň ráno dokončíme. Spať ideme opäť pomerne skoro aby sme boli na skale čo najskôr.

Anica Kuk sama o sebe je veľmi známym sektorom Paklenice. Veľa sa toho popísalo a aj fotiek je veľa v časopisoch. Je tam viacero možností ale keďže skala má cez 200 m treba si určite privstať a nastúpiť do nej skoro ráno. Sektor Anica Kuk – Stup bol tiež výnimočný. Liezli sme z jeho pravej strany ale hlavne zpredu sú zaujímavé a krásne cesty. Sú o niečo ťažšie a cez tufy, ale tak  snáď na budúce sa zadarí aj o tom niečo popísať.

Deň 4 pondelok:

Vstali sme už okolo 7 hoďky a keďže dnes cestujeme domov čas je od samotného rána prioritou. A tak dávame rýchle raňajky, rýchle balenie a rýchlo šviháme na skaly. Peťo dnes vybral oblasť nad parkoviskom hneď na začiatku s názvom Kukovi ispod vlake sektor Tron. Už od parkoviska je to výstupový boj pohyblivou suťou. Po asi 20 min dorážame pod skalu, Peťo si dáva jednu zdravotnú a ja som rád, že sa môžem trošku vydýchať. O chvíľu už nastupujeme do úvodnej cesty bez názvu za 6 a ďalej cestu Homo glei za 6. Po dolezení je Peter nadšený pretože cesta je údajne skvelá. Po jej dolezení zdielam jeho názor a tiež neskrývam úsmev nadšenia. Cesta naozaj vo svojich 40 m ponúka rôzne druhy lezenia, takže perfect. Tasi medzičasom odišiel hore suťou nájsť to správne miesto na vecko. Pri ceste späť ako to už býva sa mu odvalil veľký balvan a tak do poslednej menovanej cesty nastúpil po Katke so zakrvavenou nohou, je to bojovník. Keďže nás tlačí čas balíme lezecké veci a zbiehame na parkovisko a ešte si dávame posledné jedlo u Dinka, ktoré je opäť super. Od Dinka vyrážame okolo 15 hoďky a v Lamači pred Peťovým domom sme to zaparkovali o 21:00 hod, rýchle lúčenie s Katkou a Peťom strieda vízia, že si to v blízkej budúcnosti opäť zopakujeme.

Účastníci:   Peter Jaško, Katka Pokorná, Tahssain Amír a Martin Sládeček

Text: Martin Sládeček