Prvá zima

2. February 2017 at 19:17

Názov tejto poviedky nieje úplne pravdivý. Naozaj prvý krát som bol zimnú cestu v Tatrách liezť na Silvestra 2014. V tom čase bolo na Brnčalke viacero našich členov. Dohodol som sa s Mišom Spišiakom, že si to zimné lezenie skúsime. Nakoniec sa k nám ponúkla aj Peťa. Neváhali sme a poslali sme ju ako skúsenejšiu do vedenia. Pamätám si, že pri nástupe do žľabu na Žeruchách bolo výrazne pod mínus 20. Pri istení a lezení mi tak omrzli ruky, že som na prvom štande chcel úplne vážne zlaniť a nechať ich tam samých. O pár minút to našťastie prešlo a cestu sme úspešne za Peťou doliezli. S Mišiakom sa nám to náramne zapáčilo a tak sme sa ihneď dohodli, že si to pôjdeme vyskúšať na vlastnú päsť. Lebo skutočné dobrodružstvo prichádza vtedy, keď sú obaja v družstve neskúsení mantáci. A o tomto našom počine budú nasledujúce riadky.

 

Ešte som sa ani nespamätal zo Silvestrovskej premiéry a už mi v inboxe svieti pošta od Igiho:

Čaute banda. Tento víkend sa chystáte na Terynku, tak to vyzerá, že budete mať pekné počko. Ako sme sa dávnejšie bavili, ako ľudia ktorí ste posledné roky pomáhali s výcvikom nováčikov, dostanete niečo do Tatier na prilepšenie. Podmienka je, vzdialiť sa z chaty aspoň 300m na diaľku:) a napísať krátky článok/report s bohatou fotogalériou na náš web…

Hahaha, že napísať článok. Igi predsa vie, že sa k tomu nikdy neviem dokopať. Budem musieť túto nepríjemnu povinnosť zvaliť na Miša. Určite sa poteší.
Mišiakovi sa zázračne podarilo vybaviť si dovolenku na piatok a tak z Bratislavy vyrážame už ráno. Plánujeme si ešte v ten deň vyliezť nejaký ľadík po ceste na chatu.

Kondične sme na tom štandardne na začiatok roka veľmi biedne a preto máme s výšľapom do doliny vážne problémy. Na slnku je výpek. Ťažké batohy a lezecké boty by sme najradšej šmarili do snehu a išli na Zamku na pivo. Cestu si skracujeme mudrovaním o mixovom lezení a vzájomne si pripomíname, aké to pred pár mesiacmi na Žeruchách bolo ťažké a strašidelné.

„Počuj Mišiak. Si poverčivý?“

„Nie. Prečo?“

„Nóóó. Ja tiež niesom. Ale moja mama verí na takú starú poveru, že keď sa ti sníva o pokazených alebo vypadnutých zuboch, tak v blízkom období niekto zomrie. Jej sa to v živote už dvakrát potvrdilo.“

„Fíha. A prečo mi to vlastne hovoríš?“

„Nóó. Ja len…že túto noc sa mi prvýkrát v živote snívalo, že mi vypadli všetky predné zuby a strašne to bolelo.“

Mišiak sa zháči a vypleští na mňa oči.

„Čóóóó!? Do p*če a to mi teraz prečo hovoríš!? Ja nikde nejdem! To sa určite niekde zabijeme.“

Takmer si cvrknem od smiechu. Takého ztrešteného som ho ešte nevidel. Asi mi nehovoril úplnú pravdu o tej poverčivosti. Keď sa konečne ukľudním, snažím sa ho ubezpečiť, že to určite nemôže byť pravda. Vesmír sa predsa neriadi podľa snov nejakých dvojnohých chrobákov na planéte Zem. Zdá sa, že Mišiak to nakoniec zahodil za hlavu. Pokračujeme ďalej. Uhoľné prázdniny aj okolité ľady sú obsadené. O pár desiatok minút pozeráme z chodníka na dlhý, dosť zvislý ľad. Je prázdny. Po rýchlej porade sa k nemu vyberáme s cieľom ho vyliezť. Keď sa dostaneme bližšie, jasne počuť, že pod ľadom tečie voda. V tej chvíli je Mišo rozhodnutý.

„Jebme naňho. To sa určite každú chvíľu zrúti.“

„Čo sa bojíš.“
Nechcem tak rýchlo hodiť flintu do žita. Ľad vyzerá byť naozaj lezecky zaujímavý. Žiadny kvak. Musím však uznať, že tlmený zvuk tečúcej vody mi na odvahe nepridáva. Premýšľam.

„Dobre, tak teda to obleziem hentade zprava po tej rampe a dáme si to na udicu.“

„Peťo nié. Ser na to!“ Nesúhlasí. „To určite padne a zabije minimálne ističa. Spomeň si na TVOJE ZUBY!“

Rezignujem. Možno má ten Mišiak pravdu.
Ideme teda radšej na chatu osláviť, že na nás ten ľad nespadol. Popri večernej zábave konzultujeme s Peťou. Sme neskúsení sráči a možno nám dobre poradí.

„Na Malý Ľadový chodťe. Grósza. Je to ľahké. Bola som to pred pár týždňami.“
Dobre teda. Nad touto cestou sme aj my rozmýšľali. Mišiak sa ešte radí o výbave. Že vraj si toho nemáme brať zas priveľa, aby sme boli rýchli.
Oukej. Cesta má byť ľahká, snáď sa tam dlho nezdržíme. Počasie má byť dobré. Jasno, mráz, vietor nehlásia. Výrazne teda osekávame naše zásoby oblečenia a istenia a zbalíme sa naľahko.

Ráno sa veľmi neponáhľame. Po raňajkách ležérnym krokom vykračujeme pod severovýchodnú stenu. O pár minút  sa driapeme hore nástupovým snehovým kužeľom, na ktorého konci začína cesta. Snehu je miestami po pás. Je to lopota. Bez návlekov už mám mokré ponožky a to som ešte ani mačky nedal na nohy. Pred niekoľkými dňami výdatne snežilo, ale že až toľko, to sme nečakali. Prichádzame ku skale a Mišiak sa podujíma na prvú dĺžku. Náhly poryv odvahy, ktorý by som u neho v tejto chvíli nečakal. Nemám námietky. Už pri prvých krokoch mi začína byť jasné, že tu budeme dlho. Škrabká mačkami cez vrstvu prachového snehu po skalách, tancuje ťarbavý tanec. Cepíny nedrža, mačky nedržia, je 15 metrov nado mnou a ešte nemá istenie. Zdola vidím, ako mu zúrivo šijú obe lýtka.

„Peťo do boha. To nieje sranda toto. Nemám nič založené a ešte si cez ten poprašok ani na stupy nevidím.“

Snažím sa ho povzbudiť. Nech zhlboka dýcha a nech sa poriadne rozhľadí, možno nájde istenie. Do hlavy sa mi začína zakrádať myšlienka, že jeden peker, skoba a pol sady čokov asi nebudú poskytovať pohodlné istenie.
Mišiak medzitým roztrasený prilieza ku trávam a až po slučku zatlčie pekera. To ho povzbudí a po ďalšej polhodine dolieza na štand. Nejakých 40 metrov. Jeden zatlčený peker a jeden čok. Ešteže terén je zväčša položený. Štartujem. Ihneď sa viem dokonale vcítiť do Mišových pocitov. V tých železách je to naozaj veľmi ošemetné. Vrstvička snehu pokrýva skalné úseky. Teším sa, keď prileziem ku trávam. Pekera vyberám dobrých 5 minút. Konečne som na štande. Sme 40 metrov nad nástupom a trvalo nám to len niečo vyše hodiny. Sme super – budeme v stene nocovať. Do steny slnko nezasvieti počas celého dňa. Mrzne a nohy máme obaja už poriadne skrehnuté. Vyrážam do druhej dĺžky. Štand sa nachádza pod krátkou stienkou, ktorú obchádzam zprava. Som asi dobre. Je tu stará skoba s práchnivou slučkou. Čaká ma krátky zárez, pár krokov na rozpor, dám istenie. Ide to celkom dobre. Avšak už o pár metrov pri výleze len hrabkám cepínmi v prachovom snehu. „Kristova noho!“ Konečne sa vydriapem a vidím, že nado mnou je asi 15 metrový vysnežený žliabok. Potom napravo skalný asi 8 metrový komín alebo naľavo trávnato-skalnatý prah. Neviem sa rozhodnúť, kade ďalej. Vyrazím najprv ku komínu. Naleziem, no začína to byť na mňa príliš ťažké. Okrem toho nachádzam len špáru na frenda, ktorého nemáme. Nič to. Zleziem tri metre a traverzujem snehom doľava ku prahu. Celé mi to trvá dosť dlho. Zas nemám čo založiť. Trávy sú na pekra príliš plytké, skala je trojková sračka vymytá vodou, oprášená snehom. Škrabkám mačkami a snažím sa nemyslieť na to, či by som v prípade pádu zastavil v snehu podo mnou alebo preletel sa cez dolný prah okolo Miša pekne až niekde k nástupu. Po pár krokoch sprevádzaných spontánnym kvílením sa dostávam do dobrých tráv a zatlčiem konečne toho prašivého pekra. Po prelezení prahu sa dostávam do veľkého žľabu, v ktorom je po kolená sypkého snehu. Mišo zmrznutým hlasom kričí, že už nemám dosť lana. Začínam sa obzerať po štande, ale vo vysneženom žlabe nieje nič. Odhrabem teda asi kubík snehu a nájdem zmrznutú trávu a špárku na skobu. Sprostí majú šťastie a tak mám super štand z cepínu a skoby.
Mišiak môže konečne po hodine zrušiť a vybrať sa za mnou. V ťažkých pasážach si zafučí a uznanlivo kýve hlavou. Ževraj musím byť riadne j*bnutý, že som to takto preliezol. To ma rozosmeje. Akoby on v prvej dĺžke zakladal viac. Na štand dolieza zamrznutý a celý od snehu. Všetok ten odhrabaný sneh padal rovno na neho.
Celý žľab ideme súčasne. Mišiak ťahá, brodí sa snehom a každých 15 metrov založí v skale napravo čoka. Máme strach, že sa to s nami celé odtrhne. Prichádzame pod neprívetivý komín. Nie sme si istí, či sme správne, ale aj tak doň naleziem. Subjektívne by som v lete tomu dal štvorku, ale v  mačkách som sa riadne vybál. Komínik má asi 10 metrov,  je úzky, trošku položený, ale treba liezť na rozpor. Vyliezam opäť do hlbokého sypkého snehu. Dlho hľadám možnosti na štand. Nakoniec štandujem na malej vežičke trčiacej zo žľabu. Okolo vežičky je však nafúkaného snehu vyše pása. Je mi už celkom zima. Dávam signál zruš a čakám. Mišiak bojuje v komíniku. Keď prichádza ku mne, vidím, že si to užíval. Vyzeráme ako Pankrác s Bonifácom. Servác už dávno od zimy zahynul. Sme v stene už dobrých 5 hodín, od rána sme stále v tieni. Teplota určite pod bodom mrazu.

„Peťo mne je kosa ako sviňa. Že som si ja chuj nechal páperku na chate. Čo to bol za nápad.“

„Mišiačik neboj. Aj ja mrznem. A ja kok*tár som si ani spodky nevzal.“

Mišo sa začne škodoradostne smiať. „Čó?! Ty nemáš spodky?! To si len v týchto nohaviciach?! Tak ty si dobrý debil.“

Uvedomenie si našej hlúposti nás na chvíľu zahreje a rozveselí. Čaká nás ešte asi 150 metrov snehom a potom výlez na hrebeň. Idem prvý, ostalo mi trochu viac síl a tak prešľapávam stopu. Občas niečo založím, ideme súbežne. Na hrebeň kúsok pod vrcholom vyliezame pri západe slnka. Pohľad je magický. Posledné lúče slnka okamžite prehrejú telo aj dušu. Avšak najsilnejší pocit prichádza s uvedomením, že sme to v zdraví zvládli a že je to za nami. Tešíme sa. Vyťahujem z batoha ploskaňu s kysuckou ražnou “whiskey”. Oboch nás z nej skoro porazí. Chvíľu si ešte v tichosti užívame pohľad na oranžovo nasvietené Tatry a potom ľahkým zostupom prášime do Sedielka. Na chatu prichádzame potme. Tešíme sa na zaslúžený horec a teplý čaj. Sme si s Mišiakom istí, že sa ešte niekedy v zime spolu na lano naviažeme.

 

Táto cesta mi dala veľa skúseností.  V zime veľmi záleží od podmienok. Ľahká cesta môže byť ťažká a naopak. Keď máte dobré firny a ľadíky, vybehnete ju za 2 hodiny. Tiež netreba podceňovať istítka. Treba mať so sebou všetko. Skoby, čoky, frézy do ľadu a aj nejaké  frendy. Rovnako je dobré mať v ruksaku aj teplé oblečenie a naozaj, ale naozaj si oblečte spodky, keď pôjdete v zime do steny severných orientácií.

 

Text: Peter Bukový
Foto: Peter a Mišo
Hlavný šaman a liečiteľ urieknutí: Mišiak Spišiak