Puškášová reťazovka v Tatrách

2. March 2015 at 16:24

Keď už máme tú novú klubovú stránku, tak som sa na Igorov podnet rozhodol napísať pár dojmov z jednej letnej tatranskej akcie. Ospravedlňujem sa za absenciu fotiek v texte, ale myslím si že Robovo videjko z akcie zachytilo atmosféru dňa ešte lepšie. Enjoy….

Písať o danej túričke znamená pre mňa v podstate písanie o celej mojej letnej horskej sezóne 2014, nakoľko vzhľadom na zmeny (pozitívne :) ) v občianskom a súkromnom živote som celé leto a jeseň stíhal len trénovať na umeline a skalu som držal v ruke minimálne.  O Puškášovej reťazovke som sa s Helmutom (ex-Filozofák) bavil už dávnejšie, ale jeho piatkový telefonát v polke júla , že s Robom popíjajú borovičku v bivaku pod Volovkou ma teda nezastihol v najlepšej forme (tam kde som sa v týchto cestách pri OS prelezoch 4-5rokov dozadu prechádzal, som sa teraz v nerozlezených lezkách hoci dvakrát silnejší trápil na druhom konci lana..) a trochu som aj váhal či ísť.  Nakoniec ma zlomila túžba zase byť v horách a samozrejme tá borovička. :)

Puškášová reťazovka je vlastne kombináciou 4 jeho ciest v okolí Popradského plesa: Volia veža –Puškášové sokolíky 6+ UIAA, Puškášov pilier na Galériu Ganku 5 UIAA,  JZ pilier na V. Ganek 4-5 UIAA a Puškáš na Ošarpance 6+UIAA.  Dokopy to  predstavuje asi 18 dĺžok lezenia a celkovo nalezených a pri presunoch nastúpaných asi 2100 výškových metrov za deň.

Ráno budíček pred piatou a za hodku stojíme už na nástupovej rampe  Volovky. Obloha je pekne vyzametaná, hrebeň Bášt zaliaty vychádzajúcim slnkom, proste ranná pohodička v horách. Čaká nás však dlhý deň s neistou búrkovou predpoveďou, takže nie je moc času na romantiku.  Úvodnú dĺžku –dve nakoniec nesólujeme, ako sme pôvodne plánovali.  Sú dosť mokré po častých dažďoch. Hneď mi napadlo ako asi bude vyzerať výlez z Galérky… Samotné sokolíkové a kútové dĺžky boli však relatívne suché a kolo 9tej hodiny sme už boli zase späť na nástupe po zlanení komínom.  Počasie začína nadobúdať typický júlový búrkový charakter. Ale ešte je relatívne skoro, tak sa rozhodneme, že vybehneme do sedla Váha a podľa situácie nalezieme do Galérky alebo sa „opustíme“ pri poháriku na chate. Vo Váhe to stále nevyzerá tragicky, prinajhoršom sa vrátime spod steny. Zakývame slnku na rozlúčku a schádzame do krajiny tieňov, kde vládne ponurá a strmá stena. Cestou na nástup vyťahujem z ruksaka aj mačky a chalanom aspoň sekám v traverze trochu stupy. Aby sme sa vyhli ďalším snehom, lezieme cez rozbité trávnato- skalné prahy a dačo po poludní zakláňame hlavy za seba pod Galérkou. Čím viac leziem v tejto stene, tým viac sa utvrdzujem v tom, že je právom pre mňa tá najkrajšia v celých Tatrách. Jej uhrančivý pohľad a melancholický úsmev ma dostal už ako malého chlapca stúpajúceho na Rysy.  V mysli sa mi premietajú spomienky na nádherné lezenie v Centrálnom pilieri, dobrodružstvo v Lapiňákovi, či rozprávková romantika zimného prelezu Starej cesty. Ten  pocit keď som sa prevalil hranou Galérky  zaliatu mesačným svitom a neskutočným tichom…. Spať do reality.  Spodok Puškášovho piliera kvôli rýchlosti sólujeme, potom pár dĺžok s lanom a sme pod výlezovým kútom. Samozrejme je mokrý- ale úplne. To čo je za sucha pohodové päťkové lezenie, je teraz celkom dobrodružný alpinizmus. Robo to však v pohode natiahne a hore nás dokonca poteší aj trochu slnečných lúčov a súdiac podľa oblohy už dnes nezmokneme. Cez Bartkovu štrbinu sa presúvame pod JZ pilier Ganku, chvíľku restujeme a naberáme vodu z topiaceho sa snehu. Polku piliera neistíme, užívame si lezenie v pevnej skale, no hornú ľahšiu ,ale rozbitú časť miestami odistíme. Na vrchole sme okolo piatej hodiny večer. Potichu sa do mňa začínajú vkrádať vibrácie končiaceho sa dňa. Romantik vo mne by tu najradšej zostal bivakovať, no športovec si už premieta zostup pod Ošarpance a platňovo- špárové lezenie. Hore si zalistujem vo vrcholovej knižke  márne snažiac sa nájsť básničku o Čiernej Javorovej doline, čo som tam  kedysi dávno napísal venujúc Vladovi Tatarkovi, ktorý práve na tomto pilieri zahynul pri pokuse o reťazovku. No  knižka bola už párkrát vymenená odvtedy. Zostupujeme po exponovanom hrebienku, kde ako správne poznamenal tuším Robo „ sa nesmieš potknúť“ :).  Pod Ošarpance už prichádzame- teda aspoň ja isto, už dosť ubitý po dnešnom dni. Nohy cítia únavu, hlava mierny nedostatok cukru. Pozeráme vzájomne na seba, že kto bude ťahať posledného Puškáša. Nikomu sa už moc nechce , ale nakoniec sa obetuje Helmut ako „motor“ tejto akcie. Je pol siedmej večer, keď naliezame. Slnko už zašlo za Kôpky, začína pofukovať vetrík. Pre mňa doterajší rekord v čase nástupu do cesty v Tatrách :). Stará známa cesta ničím neprekvapila, pekné špárky a rajbasky, len únava už nedovoľovala si ju vychutnať.  Za dačo vyše hodinky máme tie 2-3 dĺžky vylezené a akurát do tmy stihneme zlaniť komínom spiatky k veciam.  Hotovo! :). Cesta po tme na Popradské pleso sa vo víre rozprávania vtipných a  klasicky aj fekálnych historiek  a rastúcej túžby po pive ubehne celkom svižne aj napriek únave. No jediný kto má na chate „ťah“ je Helmut, my s Robom ledva vládzeme dopiť jedno orosené.  Chata je vraj plná, veci na spanie máme hore pri Žabích plesách a tak nám nezostáva nič iné ako si dopriať ešte hodinovú prechádzku hore do bivaku. Ale to už mám dávno nastaveného starého známeho auto- pilota, myseľ vypla, len telo kráča tak dlho a tak ďaleko ako je treba a na cestu mu pritom svietia hviezdy…

Text: Maťo Smatana