Skialpinistická maturita

31. January 2017 at 22:48

Bolo to síce iba pred štyrmi dňami, ale pod náporom mnohých silných zážitkov si už ani neviem spomenúť, ako táto akcia vznikla a koho to bol vlastne nápad. Každopádne sa v sobotu ráno stretávame s Majklom (kto ho nepozná, tak to je tajný obdivovateľ HKF a Miža) na stanici v Tatranskej Štrbe.

Máme v pláne prejsť si na lyžiach takzvanú tatranskú Haute route. To je z Popradského cez Zlomiská do Východnej železnej brány, odtiaľ dole na sever cez Gerlachovské spády do Bielovodskej ku Kačaciemu plesu, ďalej smer Litvorová kotlina, Litvorová priehyba, Zmrznutý kotol a hore cez prielom na Zbojníčku. Tu prespíme a na druhý deň budeme pokračovať cez Priečne sedlo do Malej studenej a ďalej cez Baranie sedlo na Brnčalku.

Od začiatku nám však robia starosti tie gerlachovské spády. Majkl trasu už viackrát šiel a má obavu, že ich nebude možné zlyžovať kvôli nedostatku snehu a budeme ich musieť zliezť alebo zlaniť. Toto však mne až tak starosti nerobí, pretože ja by som ich nevedel zlyžovať ani keby tam bolo snehu 10 metrov :)
Sme však dosť predposratí zo zliezania. Obaja si spoločne priznávame, že za posledné roky sme akýsi menej odvážni a strach o nielen naše vlastné bytie sa posunul na našich hodnotových rebríčkoch oveľa vyššie. Až tak, že sa nám obom nechcelo ráno odísť z domu. Dobre sa na tom bavíme, ale zároveň si sľubujeme, že nebudeme nič príliš riskovať.

Na PP prichádzame až okolo jednej, takže len naľahko utekáme do Zlomísk. Možno budeme dosť rýchli, a pozrieme si Železnú bránu, či je aspoň tam dosť snehu. Tento víkend tu majú byť aj naši kamaráti a tiež moja sestra Lucka s partiou. Igi, Haike a Peťo Kalafut určite drtia nejaké severné steny Tupej v totálne letných podmienkach a Peťo s Gabom tiež naisto trénujú na nejaké to Šamoní. Po ceste hore však stretávame alpinistov Peťa a Gaba. Vyzerajú akosi podozrivo vysmiati. Na našu otázku, ako sa darí a čo poliezli sa len zasmejú a zahovárajú odpoveď. Nakoniec z nich vypadne, že si zabudli lano a tak sa len motajú po doline a opaľujú sa na bouldroch – určite práve na tom našom slovenskom najťažšom Krkavcovi. Keby tak Adámek vedel, ako ľahko sa tu jeho dardy opakujú. Holt, aj také sa stáva :). Pri Ľadovom plese stretávame chalaniska čo tvrdí, že väčšina ľudí, čo chela ísť Haute route, sa zo spádov vrátila naspäť. Ževraj to neprebili. V tej chvíli intenzívne nakladáme do gatí a vymýšľame alternatívy. Že ráno pôjdeme na Vysokú a že zídeme až dole k autu, že prejdeme radšej autom na Hrebienok a potom chodníkom do VSD. Našťastie večer patríme do alkoholickej časti partie a vďaka pár dobre miereným pivám opäť nachádzame našu obsratú odvahu a padá definitívne rozhodnutie, že si tie spády pôjdeme pozrieť na vlastné oči a podľa toho sa rozhodneme. Naviac, Majkl má so sebou aj 20m repky na prípadné zlanenie, tak to teda riskneme. Nakoniec sa to ukázalo ako fantastické rozhodnutie.

Ráno je južná strana brány ešte silne zľadovatená. Sme nútení dať dole lyže a pokračovať v mačinézach. Ale zato na severe panujú výnimočné podmienky. Ja to viem zhodnotiť iba z toho, že aj keď šmarím pri zjazde zopár tigrov, tak sa mi nič v tom takmer prašane nestane, ale Majk ako skúsený lyžiar si to veľmi pochvaľuje. Náš najväčší oriešok, tie obávané spády, nakoniec bez veľkých problémov zliezame na mačkách s cepínom, pričom ďakujeme neznámym znalcom terénu za vyznačenie schodnej trasy. Inak by sme tu asi zatvrdli na dlhšie.

Severné Tatry sú naozaj krásne. Oveľa divokejšie a impozantnejšie. Som v Bielovodke prvý krát a moje pocity sú naozaj silné. Často som počúval chválospevy na divokú Bielovodku alebo historky o severných stenách Rumaňáku, veľkého Gánku alebo Kačacieho mnícha. Ale vidieť tie “sceny pre veľkých chlopov” na vlastné oči, stáť v ich blízkosti a cítiť na vlastnej koži ich rozlohu a neprístupnosť, to je niečo iné.

V takejto scenérii, v tichu opustenej doliny v nedeľu poobede, rýchlo a ľahko zabudnete na všetky problémy. Nielen na tie z doliny, ale aj na tie krvavé otlaky na nohách, boľavé stehná, prázdne brucho, chýbajúce skrutky vo viazaní a vlastne ostanú len pozitívne pocity, umocnené tým, že ich v tých horách môžete spolu so spriaznenými dušami, kamarátmi, zdieľať.

Tesne pred zotmením konečne unavení doliezame do sedla Prielom. Rýchlo jedna vrcholovka, ja zleziem najstrmšiu ušúchanú časť po nohách a potom spolu už za padajúcej tmy parádna lyžovačka do tepla chaty k jedlu a čaju s rumom. V nedeľu večer je v chate naozaj komorná atmosféra. Okrem nás tu sedia asi iba siedmi ďalší hostia. Sú tichí, hrajú si karty. Malé lampičky osvetľujú iba obsadené stoly. Z našich plánov o skorom spánku ostáva nakoniec dlhá debata do neskorej noci. Čas plynie rýchlo, bolesť a únava na chvíľu odchádza do úzadia. Večera je chutná a veľká, ale nepohrdneme ani vynikajúcou domácou klobásou, slaninou a slivovicou – som vďačný, že tá moja dobrá žena má ešte aj dobrého tatka :).

Človek sa cíti ako v inom svete. Za oknom vidno jasnú oblohu plnú hviezd a temné, mrazivo neľudské kontúry okolitých štítov. V kontraste k tomu sedíš v teple chaty s kamarátom, vysoko nad dolinou, debatuješ o tých všetkých bežných témach, kamarátoch živých aj tých, čo už našli pokoj, o rodine, deťoch, spoločnosti a celom vesmíre a medzitým okrajovo vnímaš tichú vravu horských spolubojovníkov od stola na druhom konci. Dlho nemôžem zaspať, hlava je príliš nabudená, prehlušuje unavené telo.

Ráno opäť plech. V chate je pokoj. Chalani od vedľajšieho stola sa neponáhľajú. Zjeme raňajky a vyrážame smer Terynka. Majkl pozerá do Malého závratu. Obaja sa tam už dlhšiu dobu chceme ísť pozrieť. Vidieť Rovienky. Chvíľu váhame, či nás to jedno sedlo naviac príliš neunaví, ale nakoniec zabočíme z chodníka doľava hore zľadovateným južným svahom. V závrate chvíľu oddýchneme a zaspomíname. Treba sa však poponáhľať. Lyžovačka dole je hrozná. Je to ľadová oráčina. Nespravím síce nakoniec ani jeden oblúk, ale aspoň som sa nezj*bal a neprizabil. Hrany lyží dostali z toľkého šúchania poriadne zabrať. A asi aj moje viazanie, ktoré už na každej lyži držalo iba na dvoch skrutkách. V stúpaní do Priečneho už obaja cítime stovky nastúpaných metrov za posledné dni. V sedle natáčam na tému ťažkého postihnutia únavou vtipné škodoradostné video na Majklov účet, na ktorom sa ešte aj teraz doma kosím do pošťatia. Škoda, že vám ho tu nemôžem dať. Majkl by ma určite zabil jeho stokilovým lavínovým batohom. Kto ho pozná, vie, že sa s ním neradno zahrávať :).

Zjazd z Priečneho je opäť výborný, severný sneh je celkom mäkký a nevadí mi ani drisnúť pri každom štvrtom pokuse o oblúčik. Tieto drastické podmienky však nakoniec nezvláda moje viazanie a 150 metrov od chaty sa lyža bez viazania porúča opačným smerom ako moja noha. Krízová situácia, ktorú sme čakali. Na chate do vyhnitých dier temujem zápalky. Vyzerá, že to bude držať. Nechem riskovať poruchu a do Baranieho už idem len s lyžami na batohu. Ale ako každý južný svah, aj tento je ľadový, takže po chvíli už aj Majkl so zdravými lyžami na batohu valí hore v mačkách. Zjazd na Brnčalku je opäť fantastický. Ale nie pre mňa. Po troch oblúkoch sa naše riešenie problému s viazaním prejavuje ako neadekvátne a viazanie dáva zbohom lyži. Ale nehnevám sa naň. Je to moja chyba, neskontroloval som si materiál pred túrou. Tak si to bežím v takmer prachovom snehu až dole k chate a závidím Majklovi radosť z lyžovania. Po ceste intenzívne premýšľam, ako tú lyžu opraviť. Nech sa môžem aspoň z Brnčalky na Bielu vodu zviesť, inak mi nohy určite odpadnú. Našťastie sa riešenie dostavilo. Od chlapov z chaty som si požičal aku vŕtačku a viazanie namontoval o 2 centi vedľa. Aj tak už tie lyže asi dlho mať nebudem.  Na chate je zas iba personál a traja poliaci. Dáme si dva veľké čaje, štrúdľu a špičkové palacinky. Nasleduje čerešnička na torte. Neprerušovaná jazda lesom vo svetle čeloviek až dole k autobusu. Za 20 minút sme dole. Máme šťastie. Autobus ide čochvíľa a aj električka na nás počkala.

Do auta na opustenom parkovisku nasadáme niečo okolo siedmej. Je pred nami dlhá cesta. Ale máme o čom hovoriť, ubieha nám rýchlo a dobre sa bavíme. Hlavne keď počas krátkej zastávky na Kysuciach otec nalial do Majkla 4 poldecáky domácej. Je nám tam dobre, ale musíme ísť ďalej. O pár hodín nás čaká opäť pracovný deň a ako kamarát Kado hovorieva, treba sa opäť stať na nejaký čas koliečkom v súkolí. Aj keď mám pocit, že sme partia takých nejakých vyštrbených koliečok. Akosi často potrebujeme odísť opraviť sa niekde vonku, do prírody, spolu s ďalšími vyštrbenými koliečkami, ktoré k nám pasujú.

Dík Majkl za tento výlet.

Asi dosť sentimentálny text: Peter Bukový
Foto: Peter Bukový
Hlavný veliteľ výpravy: Mišo Majkl Kohn