Slnečný Kirgistan – vraj časť prvá

13. November 2017 at 13:01

alebo iný kraj, iný čas!

Kirgistan skoro stále slnečný, Kirgistan plný milých ľudí a kirgizský čas, ten je veľmi
relatívny, čize úplne nepodstatný pre miestnych. Výstup na spomínaný Pik Učteľa podľa
chatárky na Raceku je zvládnuteľný za 45 min, my sme dali výstup, zostup s prestávkami za
10 hodín. Dĺžka jazdy medzi Karakolom a Tosorom podľa pracovníka miestnej cestovky
hodina, naša marštrutka si razila cestu dve a pol hodiny. Odchod od jazera Songkul
dohodnutý a viackrát potvrdený na 6h ráno, ráno o 5h máme budíka, že sa posúva odchod na
9h, aby sme nakoniec odišli o 6h40.

Do Biškeku sme prileteli cez Istanbul 20. júla skoro ráno. Kŕdle miestnych taxikárov ponúkali
neodbytne svoje služby, my sme vytrvalo počkali na prvú maršrutku a odviezli sa do centra
mesta, kde sme našli objednané ubytko v Friends Guest House. Za jeho bránami vládla
naozaj priateľská atmosféra, prvá jurta, pohodlné ležoviská a ústretový vlastník, pripravený
urobiť všetko pre naše pohodlie. Dlho sme sa nezdržiavali, nakukli do Ošského bazáru,
Redfoxu (autdorový obchod), navštívili Alexa (vybavoval permity do východného Ťan-Šanu)
a bystro do hôr – najstaršieho národného parku v Kirgizsku – Ala Arča.
Cestu miestnou dopravou sme prežili, v jednom momente bolo vo vnútri čarovnej marštrutky
asi 32 ľudí spolu s našimi báglam. Je naozaj nafukovacia, menší kirgizský zázrak. Možno by
našla využitie aj u nás na Slovensku, môžeme pošepnúť, ako tajný tromf naším župným
politikom.

Sme pred bránami parku

Ďalšia cesta – 12km ku východziemu bodu bola po asfaltke, čo by bolo dosť úmorné pri
letných teplotách, tak sme sa snažili zohnať odvoz. Nakoniec sa pristavili dovolenkujúci Rusi,
ktorí vcelku dobre využili našu situáciu a ponúkli „pomoc“ s transportom za zaplatenie
vstupných poplatkov do parku pre ich obe autá. Rozdelili nás medzi seba do dvoch áut, tak

logicky treba zaplatiť obe :) Po výjazde na dohovorené miesto a rozlúčení, bežali za nami
vrátiť časť peňazí, vraj nevedeli koľko to stojí, asi prišlo niektorým členom ruskej
dovolenkovej výpravy trápne nás takto zinkasovať.
Vyhadzujeme na chrbty svinky a začíname stúpať za silného slnka a horúčavy. Vo výške nad
2000 m sme sa zbytočne tešili na chladnejšie počasie. Naším dnešným cieľom je dostať sa ku
chate Racek a prekonať spolu s batohmi cez 1300 výškových metrov. Nič príjemné pre
odchovancov bratislavských kancelárií. Bojujeme podaktorí s dychom a váhou na chrbte, pri
západe slnka prichádzame do kempu. Pocit výhry, opäť sa vracia život do žíl. S Naty máme
jedlo na tri dni, hoci plánujeme ostať na štyri. No proste sa ku nám táto upresňujúca info
dostala až cestou, tak sme dokúpili na poslednom možnom mieste pri vstupe do parku jednu
konzervu a 2 lepjošky (miestny chlebový posúch). Väčšinou platilo pravidlo, čím staršia, tým
lepšia, naše potvrdzovali výnimku tohto pravidla. Ostatní členovia výpravy sľubujú, že nás od
hladu zomrieť nenechajú.
Doliny a spevnené chodníky sa ponášali na naše tatranské a nebola to náhoda. Túto časť
parku pomáhali budovať potomkovia československých interhelpistov (vzájomná výpomoc
medzi spriatelenými štátmi združenými v sovietskom zväze). Lúky plné života, pestré, zelené,
plesnivce sú všadeprítomnou burinou, najžltšie vlčie maky aké som kedy videla. Cestou na
Racek sme stretli aj stádo kozorožcov.

Na druhý deň sme mali naplánovanú aklimatizačnú túričku ľavou stranou popri ľadovci Ak-
Sai.

Počasie čistý plech, majestátne výhľady na okolité zasnežené píky: Boks, Topekor, Korona,
Pik Slobodnej Kórey, …). Ľadovec je živý, občasne spadla do údolia lavínka, pohla sa suť.
Pali a Janči vyskúšali aj „ťapkanie ľadovcom“, ostatným postačil pohľad. Tretí deň sme si to
namierili na Pik Učiteľa, pre niektorých členov výpravy pôjde o prvý 4-tisíckový test.
Budíček sme dali pred štvrtou hodinou rannou, aby sme sa vyhli horúčavám, búrke, dažďu
a ako správni gurmáni dali raňajky s výhľadom pri východe slnka.

Raňajky v machu

Prvý vážny vrchol našej expedície dosiahnutý, vrcholová cigaretka musí byť.

Potrasenie rukou a vzájomné gratulácie musia počkať až do bejz kempu (Racek), čaká nás
totiž ešte zostup. Zostupujúcu idylku rozohnala Jančiho správa o približujúcej sa búrke.
Našťastie sa nám vyhla, ale zostupovali sme priam bleskovou rýchlosťou.
Cesta dole z kempu Racek bola príjemná, stretli sme okrem bratov Čechov aj Slováka Tomáša
zo Žiliny, ktorý je na cestách už šesť mesiacov po Strednej Ázii a minimálne ďalšie tri má
ešte pred sebou.

Ťapkanie v Ala-Arči sme prežili a ešte nám aj jedla ostalo. Prvý pobyt na horách poslúžil
okrem preverenia našich fyzických síl aj ako test nášho tímového fungovania, nastavili sme
pravidlá a zaviedli bojové porady. V ústrety ďalším zážitkom v Karakole, východnom Ťan-
šane, prímorskom Isykkule či jazerno-jurtovom Songkule, o ktorých už viete od Naty. Na
šéfa zájazdu – Jančiho čakala po Kirgizku, sólo presune Kazachstanom, panská jazda Altajom
s dvoma Tomášmi. Určite aj na to ste zvedaví. Uvidíme, čo prezradia…:)
Hoci kirgizská príroda je podmanivá a pripravila nám krásne scenérie, najsilnejším zážitkom
boli pre mňa miestni ľudia. Ostávajú stále ľudskí, zaujímajúci sa o druhých, nápomocní. Za
mnohé príjemné chvíle s nimi aspoň pár spomienok na: starostlivú biškekskú cukrárku,
kolektívne hľadanie karakolského ubytka v marštrutke, B&B v Tosore v štýle „o čo požiadaš,
to máš“ s domácou chutnou stravou, ktorá sa zásadne nepodáva v stanovený čas, 10- ročné
obchodníčky v miestnom obchode, songkulskú rodinku Asulu a Jenseja a ich troch detí,
s ktorými sme sa každou chvíľou zbližovali, porovnávali život v Kirgizsku a u nás a kušali ich
domáce špeciality (kumys – „zakysanka“ z kobylieho mlieka, 3 – 4 druhy čerstvej smotany,
domáci chlieb, „domáce rafaelo“ – kurut – gulička zo smotany a ajranu).

Sponzori a zodpovední výpravy:
gastro sekcia v hlavných úlohách:
Turkish airlines (na palube vždy delikatesy a naškrečkované pochutiny vydržali až do
východného Ťan-Šanu)
Marva

Marva

domáce klobásky a slaninka – prvá pomoc pri dlhodobejšom konzumovaní travelanču
a instatných ovsevných kaší :)
logistika:
Janči, Pali, Peťo, Alex – mapy, vozový park, ubytovanie, permity a kontrola smeru expedície

Majka, Naty a Katka – hlavná fotografka, lokálni nákupcovia, a udržovanie dovolenkového
tempa
Šéf zájazdu: Janči :)