Smer Paklenica

11. November 2015 at 10:12

Cvakám ďalší nit a postupujem k hrane, nado mnou trojkovým terénom. Dostávam sa postupne cez skalnú hranu, keď zasebou započujem nejaký treskot… otočím sa a kričím na Maťku ktorá je na prvom štande: “kameň!“. Maťka už len sleduje ako sa na ňu valí vysielačka veľkosti päste…

  1. septembra bola vytvorená skupina na facebooku s názvom Paklenica, kde sa celý výlet zorganizoval. Postupne to prešlo do spoločnej konverzácie, až nakoniec do Peťovej Hondy.

26.9.2015- sobota:

Vyrážame z Bratislavy o 09:00 ráno a vďaka situácii v Európe volíme tú drahšiu cestu cez Slovinsko (za celý výlet sme videli jeden prázdny utečenecký tábor a jeden autobus s utečencami).

Dorazili sme okolo 18:00 a hneď sme išli pozrieť ako je to stou fámou o studenom mori v septembri… nebola to fáma. Smerom od mora sme sa pozerali na údolie, v ktorom sa týčili Paklenické vrchy a ako tak sedím nad ligotavou hladinou mora a sledujem mohutné hory, rozmýšľam v koľko metroch nadmorskej výšky asi môžeme byť?

Ubytovanie bolo dostatočne veľké pre 4, aj s kuchynkou a wi-fi zadarmo, čo bolo pre fonzyho a jeho značenie ciest na climb.sk najdôležitejšie.

Večer skúšame prvú miestu reštauráciu, hneď oproti vchodu sú prvé fotky horolezcov a prvé náznaky lezeckej činnosti. Bol to rodinný podnik, keďže sa nám hneď vedúci prihováral a núkal to najdrahšie čo tam mali. Mal nás rád aj napriek tomu, že sme si zvolili lacnejší pokrm.

27.9.2015- nedeľa:

-Plánovaný budík o 08:00, reálny čas vstávania o 08:50

Nákup v climbing shop, nejaké repky na neplánované úteky a o 12:00 pod skalou. Prvé dotyky so skalou sú ostré a dosť klzké- legendy neklamali. Na začiatok skúšame cesty za 4b-5c(4-6), bol to ostrý vápenec s početnými krasovými javmi. Ostrosť skaly sa nám rýchlo podpísala aj na lezkách ale aj napriek ostrosti to bol stále vápenec a tak tie ľahšie cesty boli niekedy veľmi vyšmýkané. Andy skúša cestu Bevanda 5c(6) pričom za okamžik počujeme zhora jeho tenký hlások: „ No, už začínam cítiť tlaky v abdominálnej oblasti“.

Po chvíľke testovania skaly sme boli zvedaví, aké je to liezť teda na nešmykľavej skale a naliezame do cesty blody Maria 6b(7). Prvá krásna cesta v Paklenici s kľúčovým miestom za prvým borhákom a dolez za 5.

Nakoniec by fonzymu nedalo spať keby neskúsil najväčšiu somarinu v sektore, a tak nalieza do Karenin 6c+(8-). Nedoliezol som to a tak sa zasvietilo svetielko s nápisom projekt na celý týždeň.

Nakoniec zvýšilo trochu času, a tak sme sa rozhodli skúsiť štvordĺžku na Mali čuk za 3, ktorú nám sprievodca poradil. Išli sme sa rozdeliť, a tak Peťo vytiahol dve vysielačky, aby sme sa mohli spojiť. S Andym sme sa naviazali, nacvakali frendy, čoky, pozreli hore, pozreli na sprievodcu… po náročných prípravách naliezame do cesty, keď pri prvom nite sa ozýva z vysielačky Peťo, že v  novom sprievodcovi pri suveníroch sa píše, že cesta sa nelezie a je zakázaná. Ďalej sú nity a je to za 3, tak prečo nie?

„Andy toto je ako šplhať sa po skle, musím zísť dolu“ zisťujem pri 7. nite. Povedali sme si, že sme horolezci a nie sklolezci, a tak utekáme z cesty a dole pozeráme na sprievodcu (nového samozrejme) kde sa naozaj píše, že je zakázaná.

Večer si dáme krátku prechádzku pri mori a plánujeme ranný odchod.

28.9.2015-pondelok:

-Plánovaný budík o 07:00, reálny čas vstávania o 08:00

Po rannom budíku skúšame miestnu pekáreň, ktorá sa rýchlo stáva našou obľúbenou hlavne pre vynikajúce rožky, ktoré sú zázrakom čerstvé aj po pár hodinách, a od 09:00 sme nastúpení pod stenou pred našou prvou viacdĺžkou v Paklenici menom Nosorog 4b(4). Tesne pred lezením ešte váhame, vďaka prudkému nárazovému vetru ale nakoniec sprievodca povedal, že všety dĺžky by mali byť po nitoch. Prvé 2 dĺžky ťahá Andy za nárazového vetra. Ďalšie 3 dĺžky idem ja, kde vietor mierne zoslabol, čo nám prispelo na morále a zároveň nám ho zrazila 5 dĺžka po vlastnom. Poslednú dĺžku po vlastnom opäť dolieza Andy na vrchol a pomaly hľadáme zostup. Ten sme našli veľmi rýchlo vďaka tomu, že v Paklenici sú turistické cesty, zostupové trasy a všetko ostatné značené rovnako. Po náročnom výstupe polezieme ešte pár ciest a hurá zničení do postele.

29.9.2015-utorok:

-Plánovaný budík o 07:00, reálny čas vstávania o 08:00

Odchádzame o 08:45 a všetci vyrážame na dvojdĺžku Cile 4b(4). Z parkoviska bol plánovaný nástup 10min (sprievodca povedal), Mierne sa nám to predĺžilo, keď sme hľadali dĺžku po vlastnom, ktorá mala začínať pri troch stromoch. Nakoniec cesta bola vynitovaná a začínala pri jednom malom „bonsaji“. Nakoniec sme sa nevyhli štandom na vlastnom, keďže 4 ľudom by na jednom bolo trochu tesno. Prvý na vrchol dolieza Andy a sleduje okolie, v ktorom je vidno aj kúsok mora, čo bol aj koniec koncov zámer (aj keď sme ho splnili na 15% pretože toľko z nášho výhľadu obsahovalo more). Cesta mala dĺžku 75m, akurát na dve dĺžky. Zostup bol opäť krátky, keďže sme neboli vysoko. Zchádzame o 11:00 a na rade je dlhšie zamýšľaný plán, ostrá ihlica na ktorú vždy padne pohľad keď listujeme v sprievodcovi. Zub od manite peci 4b+(5) po vlastnom istení, dvojhviezdičková cesta veľmi pekne hodnotená. Pre istotu sme to nenápadne išli pozrieť do obchodu so suvenírmi, kde mali sprievodcu na predaj a každý si ho mohol prezrieť, pretože tomu nášmu sme trošku neverili po viacerých nezhodách.

Najedli sme sa, pretriedili veci a pomaly vyrazili s mylnou myšlienkou, že cesta bude trvať max 40min. Keď sme prišli k najväčšiemu vrchu menom Aniča Kuk, mali sme odbočovať vľavo k nášmu zubu. Šlapali sme ďaleko za Aniču, kým sme našli prvú smerovú tabulu – to bolo pozitívum.

Pri tabuli bola lavička kde sme si oddýchli a pozreli že na tabuli je napísaný čas k nášmu cieľu, 40 min -to bolo to negatívum.

A tak keď sme už nejaký čas išli, tak sme si povedali, že sme nejakí alpinisti a to už nejak dáme. Tak sme šlapali do kopca až sme prišli k 80m nádhernej ihlici. Dlho sme sa rozhodovali, čo spravíme. Boli sme vyžšie, ako keď sme liezli Nosorog a vietor zosilnel, bol stále nárazový, pričom z vrchu ihlice sa zlaňovalo exponovaných 25m. Nakoniec sme sa zhodli, že jediný, kto by to liezol v ten deň bol fonzy a ten nemal zrovna za svoj vzor Alexa Honolda, a tak sme si vyšli ešte kúsok k zatvorenej jaskyni, ktorá bola…zatvorená. Skupinová fotka a šupom dole k moru kedže sme ešte stíhali, skúšali sme nachytať nejaké ryby a aj keď sa nepoštastilo, videli sme nádherný západ slnka.

30.9.2015- streda:

-Plánovaný budík o 07:00, reálny čas vstávania o 08:00

Naša skupina počestných sa zase raz rozdeľuje. Maťka s Peťom idú do Zadaru na obhliadku miestnej kultúry zatiaľ čo my s Andym ideme… do Pekárne pre rožky. Náhle keď je primárny cieľ splnený, vydávame sa k Aniči Kuk. V pláne bola najstaršia lezecká dĺžka D. Brahm 5c(6). Nejdeme autom a lezieme 3. deň ktorý býva kritický. Niesom zrovna unavený, ale ani som sa necítil na osemdĺžku aj to nie celkom po nitoch. Tak cestou odbáčame na Veliki Čuk a —————lezli cestu. Cesta bola poľahšia a dala sa natiahnuť aj vo vibramoch, to nám dodalo prudké sebavedomie, cez ktoré sme nevideli štandy v ceste. A tak sme si stavali vlastné, tam kde sme mali pekný výhľadna údolie J

Cesta neviedla až na vrchol a za prudkého vetra, ktorý nás opäť skúšal, sa nám ani nechcelo. Zostup bol po trojkovom teréne s feratovým istením. Deň sa zďaleka nekončí, a tak naliezame opäť pri Malom čuku, tentoraz do cesty za 5——– ktorá by mala mať 4 dĺžky po nitoch- tak pravil sprievodca. Chceli sme ísť s ruksakmi, no akosi sa mi to v prvej dĺžke už nepozdáva pri druhom nite, kde bolo kľúčové miesto odhadom za 6a(7-). Doliezam hore, kde vidím prasa a náhle tu a tam je z alpinismu športová cesta. Zistili sme že pravdepodobne cesta, do ktorej sme chceli ísť je tak nejak neexistujúca, či dalo by sa hovoriť o jej zrušení. Ja už bez elánu no Andy sa nevzdáva, a tak ideme hľadať Veliki Vitrenik na ktorom by mali byť ľahšie cesty po vlastnom istení. Keď tak šlapeme 1:30h do kopca, uvažujeme v ktorom bode sa z nášho nástupu stala turistika. Dodnes neviem v ktorom dimenzionálnom priestore je Veliki Vitrenik ale je vidno zdola z asfaltovej cesty. Hore už len čaj, výhľad, paštika (ktorá aj tak skončila na zemi, čo ma ale v ten deň vôbec neprekvapilo) a spoločná rezignácia v tento deň. Večer si spravíme náladu už len Pizzou, ktorá div sa svetu pri štastí v ten deň neskončila ako ta paštika.

1.10.2015-štvrtok:

-Plánovaný budík o 07:00, reálny čas vstávania o 08:00

Rozdeľujeme sa, zatial čo andy s Peťom idú zdolávať najvyšší vrch, ja s Maťkou ideme zdolať najväčšiu stenu (teda aspoň sme si to mysleli). Do parku to trvá dlhšie keďže sme bez auta. Vidíme pamätnú tabuľku D. Brahm keď zomrel pri ťahaní tejto cesty, čo samozrejme posíli náš morál a vieme, že sme na mieste. Naliezam do prvej dĺžky za 4b+(5), kde ma čakalo pár prekvapení vo forme päťkových krokov. 1. Dĺžka nebola zadarmo. Druhá sa zdá výrazne tažšou než by mala byť. Po 4. nite vidím správnu líniu o 15m vľavo, takže traverz nepripadá v úvahu. Treba utiecť späť na prvý štand a keďže niesme prví, cvakám expresku do slučky obmotanej okolo skalných hodín. Naliezli sme do Black Magic Women variantu za 7b+(9-) takže časom by sme to asi oľutovali… pokračujem teda trojkovým terénom po planžetách ktoré sú v rozostupe 20m. Sem tam nie je na škodu vlastné istenie, prichádzam k zlaňovaciemu kruhu vedľa odumretého stromu a pokračujem od neho vpravo hore. Cvakám ďalší nit a postupujem k hrane, nado mnou trojkovým terénom. Dostávam sa postupne cez skalnú hranu, keď za sebou započujem nejaký treskot…otočím sa a kričím na Maťku, ktorá je na prvom štande: “kameň!“. Maťka už len sleduje ako sa na ňu valí vysielačka o velikosti päste… Naštastie ju netriafa aj napriek tomu, že ide tesne mimo nej a končí na zemi v lístí. Hladina stresu je mierne zvýšená no za pár sekúnd treba riešiť ďalší problém s neviditeľným štandom, keď už dlhšie pokračujem a nevidím ďalšiu planžetu nieto ešte štand. Lana máme tak 2m a pomaly si začínam uvedomovať, že ten zlaňovací kruh tam nebol preto žeby ich mali navyše. A tak znova musím zlaniť zo stromu, ktorý sa zdá byť pevný k osudnému kruhu, ale Maťke nemôžem cez členitý terén už hodiť lano. Vzhľadom na pokročilý čas a 6 dĺžok pred nami musíme utiecť z cesty úplne a tak postupne zlaňujem na prvý štand. Človek má v takých dňoch pocit, že si skôr precvičoval metodiku na skale ako liezol a nakoniec je aj rád, že už len dozlaňuje na zem a narovná sa postupne. No to by bolo moc jednoduché a tu a tam zrazu všetok materiál čo mám na pravej strane sa mi kompletne zaplieta do kabely a nemôžem postupovať ďalej keďže uzol sa zasekáva pri prúsiku (naozaj som netušil že mám takú širokú zásobu slovných neslušností).

Najbližšie je frend, ktorý som si tam založil pri postupe. Keď ním trhám zdá sa dobrý a tak si doňho sadám. Po rozpletení toho božieho zázraku zlaňujem k Maťke, zoberieme ešte expresku, ktorú sme nechali na slučke v skalných hodinách, pričom som sa nevyhol 3. úteku so zlanením samozrejme, a šupom dolu na rovnú zem.

Po 3 hodinách v skale si dávame zaslúžený obedo-olovrant pri aute a ideme si poliezť nejaké športové cesty nech aspoň nejaký úspech máme. Po chvíľke vidíme aj Peťa s Andym na ceste, mierne unavených s náročného výstupu na najvyžší vrch v Paklenici- Vaganský vrch. Idú si oddýchnuť na izbu, my sa zatiaľ rozhodujeme čo ďalej a na fonzyho z diaľky bliká červeným projekt, ktorý tam nechal hneď v prvý deň. Schádzame do sektoru Karenin, cestu si nacvakám z vrchu a idem dať druhý pokus.

Počiatočný boulder prekonávam čo najrýchlejše a pokračujem odolezom pod veľký previs. Následuje opäť ťažšia pasáž, nohami našlapávam po pravej strane, mierny odraz a ľavú nohu vyhadzujem vysoko na veľký vstup na ktorom sa treba aj postaviť, čo bolo pri prvom pokuse veľmi obtiažne so záťažou. Doliezam k vedľajšiemu štandu o 3m pod mojím, kde som si nechal expresku na posledný borhák (štand bol priamo po ceste). Dolez k môjmu štandu nebol úplne zadarmiko, ale zvládnuté. Užíval som si výhľad úplne unavený a vysílený. Táto cesta nielenže sa zapísala u mňa do denníčku, ale zanechala vo mne aj veľké poučenie vždy si nechať aspoň niečo na to sedáku. Uvedomil som si to keď som na ňom nemal nič a namiesto prasiatka sa na mňa usmieval zlaňovací kruh. Aj keď v ten deň ma to už neprekvapilo, zlieziol som po najlahšom teréne na zmienený štand nižšie kde ma už Maťa spustila.

2.10.2015- Piatok:

Plánovaný budík či odchod sme už vôbec neriešili…piatok mal byť veľmi oddychový keďže sme poliezli maximum čo sme mohli a aj únava sa na nás podpisovala. Pár športových ciest a už nám bolo hej, tak prečo si nedať dvojdĺžku na Kuk od Skradelin? Dnes by som už na to mal dôvod.

Rozhodli sme sa pre cestu Andy and Max za 5c(6). Začínalo to ľahko a bola to dlhá dĺžka, ktorá končila veľmi nepríjemným traverzom cca. 5m ku štandu. Nohy na trenie a ruky nedobré, jedny slipy neostali suché. Trvalo to dlho naťahať a mali sme vzdušný štand, keď Andy doliezol, chcela ísť aj Maťka, ale pritom čase čo sme tam už strávili sa nás pýtala či je tam niečo zaujímavé, čo by zmeškala načo sme jej jednohlasne odpovedali nie. V druhej dĺžke som váhal či je to za 6 aj keď k tomu prispela vzdušnosť celej cesty. Doliezol som na štand celý z nitov okrem jednej zhrdzavenej mailonky, cez ktorú sa mi moc nechcelo spúšťať, no na štastie mi chlapík ktorý požičiaval lezky zakričal že štand je o 20m vyššie. Dolez k nemu už ťažký nebol aj keď ja som tam mierne pred posratý už bol. Zlanenie bolo vzdušné a obtiažne sa triafali štandy, posledný z ktorého sme išli, bol navŕtaný trochu vyššie a tak nám lano končilo 10m nad zemou. Dozlaňovať sme museli zo stromu. Cestu by som už kôli tomuto veľmi zle ohodnotil nehovoriac o zle navŕtanćh isteniach ktoré boli úplne mimo cesty a tým sa aj zle cvakali.

Na tento deň nám to pohotovo stačilo a na izbu sme sa šli len pobaliť a dojesť zbytky na čo sme zistili že máme jedlo pomaly na ďalší týždeň.

V sobotu ráno sme len odovzdali kľúče odchod o 09:00, posledné pohľady na more a cestou necestou 6 hodinovou do našej rodnej domovinyJ

Pozn. autora- ako sa dalo vyrozumieť z podčiarknutých slov, nemali sme dobrého sprievodcu. Bol staršieho dáta a tak to aj vyzeralo preto odporúčam si do Paklenice kúpiť určite nového. Stojí 160 kún pri suveníroch, aj keď je to knižka čo sa stáva nevýhodou pri viacdĺžkach.

 

Paklenica je veľmi pekná oblasť kde sa natáčal Vinetou a je to koniec koncov príjemné lezenie pokiaľ opomenieme istenia a máte dobrého sprievodcu. Športové cesty sú niekde veľmi šmykľavé a viacdĺžky zasa ostré ale nič čo by sa nedalo zvládnuť, je tam čo robiť celý týždeň, kľudne aj dva, polezú si tam začiatočníci rovnako aj pokročilí. Je to údolie ktorým vedie štrková cesta. Hneď z nej začínajú cesty, prípadne o 10 metrov ďalej za korytom rieky na opačnej strane. Keby niekto chcel ešte lepší výhľad, ale bez alpinistických ciest, dá sa dostať trojkovým terénom na sektor Olymp kde vedú jedny z najkrajších športových ciest v celej Paklenci, prípadne vedľa je sektor Hram pre tých, ktorí si dajú Redbull a môžu búšiť 8a. Ako som spomínali skala je vápenatá a väčšina známych vecí je tam už preistených. Bol to veľmi pekný výlet a Paklenicu určite odporúčam.

Dobrodruhovia:

Peter Fisher, Maťka Drábeková, Andrej Valentiny, Jakub Mucha

Autor:

Jakub mucha

Oprava:

Natália Berezňáková

Vylezené cesty celkovo:

  • Minerva 6a+
  • Skorpion 4a
  • Marija 3+
  • Auhe 5b
  • Banana Split 5c
  • Cile 4b
  • Psihoza 5a
  • Ogulinac 5a
  • Baliban 4b
  • Zima 5c+
  • Zajaček 4c
  • Fleissige Villi 6a
  • Nosorog 4b
  • Wiener wurstchen 5a
  • Žuna 5a
  • Over dub 5c
  • Nasti put 4c
  • AS 5b
  • Bevanda 5c
  • Blody Maria 6b
  • Karenin 6c+