Tréning na kritické situácie, alebo ako spraviť z 4 hodinovej túry 12 hodinovú

26. March 2018 at 15:00

Začalo to ešte cestou z Brnčalky na konci nováčikovských Tatier. Ešte sme iba odchádzali z Tatier a Sandra už vymýšľala ďalší výjazd do našich veľhôr, dokonca už mala aj cestu vybratú. Chcela ísť športovo odistenú cestu s názvom „Jubilejná“ na Velický zub. Konečná zostava výjazdu bola Sandra, Kateryna, Tomáš a moja maličkosť. Zo začiatku som bol v tom, že budem liezť vo dvojici so Sandrou alebo s Tomášom, lebo s nimi som už liezol. Ale počas facebookovej komunikácie, keď sme riešili výjazd, Sandra rozhodla, že ona bude tvoriť družstvo s Tomášom a ja s Katerynou. Najprv som ostal zaskočený, lebo s ňou som predtým ešte nikdy neliezol, takže som nevedel čo od nej môžem čakať, ako lezie a pod. Dokonca sa dá povedať, že som ju ani veľmi nepoznal, sem-tam som ju trošku vnímal. Dá sa povedať že v spojení s Katerynou mi najviac utkvelo v pamäti Mižová hláška z Brnčalky, keď prešla okolo stola pri raňajkách, a Mižo povedal: „Ona je ale mohutnáördögbaba, ale keby mi vylepí facku tak asi začnem brzdiť asi po 1 km na druhom konci doliny.“  A ja mám teraz liezť s ňou.

Termín výjazdu sa pomaly blížil a Kateryna si spravila u mňa svoj prvý dobrý bod, keď kúpila lístok do ležadlového vozňa na nočný vlak aj pre mňa. Aspoň toto nemusím riešiť. Ešte sme sa dohodli kto aký matroš zoberie a môžeme vyraziť.

Konečný plán bol taký, že pôjdeme nočným vlakom v piatok a v sobotu ráno sme v Tatrách, a po vyjdení do Velickej doliny rovno môžeme ísť liezť. Večer sme mali Sandra, Tomáš a ja ostať v doline. Kateryna si našla v Polianke penzión, kam by po lezení zostúpila a prespala.

Ale vráťme sa naspäť k tomu, že po prespatej ceste v ležadlovom kupé sa v sobotu ráno ocitáme v Poprade. S prvou tatranskou električkou odchádzame do Tatranskej Polianky, kde sme sa pár metrov od zastávky usalašili vedľa chodníka a začali raňajkovať zo všetkým čo k tomu patrí, rozumej vytiahli variče a začali variť kávu. Po raňajkách vyrážame hore k Sliezskemu domu, kde si dávame pivko na dodržanie pitného režimu a hor sa pod stenu.

Prichádzajúc pod stenu pozeráme na našu cestu a s Katerynou máme rovnaký názor, že sa nám v Tatrách nechce čakať v rade na lezenie. Tak sme sa odpojili od Sandry a Tomáša a začali sme v sprievodcovi hľadať nejakú inú ľahkú cestu. Po chvíli sme sa rozhodli pre cestu Ľavou časťou steny na Granáty,obťažnosť za IV. Sprievodca písal, že je to na 3 – 4 hodinky, tak sme išli do toho.

Prvú dĺžku ťahám ja a snažím sa poctivo zakladať. Keďže táto cesta nemá borhákové štandy, tak poctivo vyrábam prvýkrát v živote svoj vlastný štand na ostro a nie ako nácvik na zemi. Zisťujem, že to nejde tak rýchlo, ako keď sú borhákové štandy. Doberám Katerynu a po výmene materiálu pokračuje v druhej dĺžke. Keď vidím jej štand, ktorý urobila, v duchu si nadávam, že spravila oveľa lepší, a to je nováčička a ja som už zopár rokov po kurze.

Zo štandu pozeráme nad seba a vidíme síce malú, ale nesympatickú platňu, takže sa ju rozhodujem obísť z boku cez trávnaté hlávky na ktoré ale treba pretraverzovať asi dva metre. Začínam na seba nadávať, že som tento rok zas odignoroval Múrik. Po previsnutých trávach sa dostávam do ľahkého kúto-komína. Tu robím štand typu hodená slučka cez skalný zub, Kateryne sa ten štand nepáči. Zisťujeme že musíme pretraverzovať naspäť do našej cesty. Prvýkrát nám volá Sandra, či sme poriadku a ako sme na tom. Oni akurát dozlanovali. Lezieme ďalej, ale ide nám to stále pomalšie a pomalšie a telefonáty od druhého družstva pribúdajú. Pomaličky si začíname uvedomovať, že cestu asi nedolezieme až na vrchol. Prichádzame k prvej vežičke a zisťujem, že keď ju zľava obídeme, tak sa nedostaneme k chodníku ako sa to z dola zdalo, ale zostupovka je asi 600 metrov pod nami. Rozhodujem, že budeme núdzovo zlanovať, hlavne preto, lebo slnko už bude za chvíľu zapadať. Ešteže som si všimol, že sem tam boli v ceste staré skoby, tak sa rozhodujem, že budeme núdzovo zlanovať z nich. Keďže sme prvolezca istili zo štandu polovičným lodným uzlom, tak aj keď mám nové dvojičky a vlastne teraz ich používam prvýkrát, a tak strašne sa krútili a preto zlanovanie išlo pomaly. Ako sa dalo čakať, slnko zapadlo a my máme krásny nácvik kritickej situácie a núdzovo zlanujeme po tme, nehovoriac o tom, že ja blázon som si povedal, že to je krátka túra načo čelovku, ešteže moja spolulezkyňa svoju zobrala, tak máme aspoň jednu. To znamená, že ja zlanujem skoro na slepo a snažím sa po pamäti zistiť, kde boli tie skoby. Zisťujem že pamäť mám dobrú, lebo všetky skoby som našiel. Ako tak zlanujeme a neustále rozmotávam to hnusné lano, ktoré sa neustále krúti a v duchu sa modlím k Sv. Bernardovi (patrón horolezcov) a aj k všetkým ostatným svätím, aby sme to v šťastí prežili ako na obrázku Ivana Baja: „Pane ak toto prežijem už nikdy nebudem piť.“ (toto predsavzatie hneď druhý deň ráno som porušil), zároveň som sa pred svojou parťáčkou tváril, že všetko je ok a mám všetko pod kontrolou. Konečne sme okolo 22:45 dozlanovali a ako naschvál teraz sa to blbé lano musí zaseknúť a nejde stiahnuť tak ho nechávame tam s tým, že ho ráno pôjdeme zachrániť. Začína polhodinové hľadanie schovaných ruksakov medzi skalami.

Na chodníku na nás čaká Tomáš s tým, že nám vynadá až ráno. Ukáže nám kde je bivak, kde nás už čaká Sandra a on odchádza spať do stanu k nejakým poľským babám, s ktorými sa zoznámil, kým čakal so Sandrou na nás. Nechápem kto môže postaviť stan v tatranskej doline, ale som unavený, aby som to riešil (a to som v tej tme ešte nevidel že ten stan je pár metrov od chodníka).

V bivaku so Sandrou prehovárame Katerynu, aby tiež ostala v bivaku, lebo kým zíde dole k penziónu budú min. tri hodiny ráno. Hlavne nevieme či ju vôbec niekto pustí v noci dnu. Lenže ona nemá spacák, ani nič iné do bivaku, lebo to neplánovala. Ja ako gentleman ponúkam jej môj spacák, ale ona tvrdí, že potom budem v noci mrznúť ja. Nakoniec sa dohodneme, že spacák použijeme ako deku a tak sa vieme s ňou obaja prikryť. Ešte jej dávam svoju páperku ako chabú náhradu namiesto karimatky, nech má zospodu aspoň nejakú izoláciu. Sandra, ktorá tvrdí, že keď spí vonku, tak má problém zaspať, predsa po pár minútach zaspí a počujeme z jej spacáku zvuky, ktoré nám dajú jasne najavo, že spí. Ideme aj my spať. Po chvíli sa zobudím na to, že príroda volá a zisťujem, že zo spacákom som iba ja prikrytý. Rozhodujem sa teda prikryť celým spacákom Katerynu a ja podľa spomienok na Mižove prednášky zo svojich nováčikovských čias, dávam na jeho rady ohľadom núdzového bivaku. Vyberám z lekárničky termoizolačnú fóliu a nohy dávam do ruksaku.

Pri tom ako prikrývam so spacákom Katerynu zistím, že ani ona nespí, tak sa posadíme a pozorujúc na hviezdy sa rozprávame. Veľmi dobre sa mi s ňou rozpráva, je mi stále sympatickejšia, ale po tomto výjazde budem rád ak sa bude ešte so mnou baviť (to som ešte netušil, že budeme pravidelne spolu liezť či už na klubovej Kalamárke alebo v K2). V noci začína fúkať silný vietor, ale predsa sa nám podarí zopár hodín si pospať. Sandra vedľa nás spí ako zabitá. V noci ešte si všímam svetlá čeloviek, ktoré idú chodníkom hore dolinou (až doma som sa dozvedel, že to boli pravdepodobne horskí záchranári, ktorí išli zachraňovať skupinu, ktorých noc zastihla na Gerlachu).

Budím sa na východ slnka, v Tatrách je to celkom romantika. S Katerynou chceme ísť zachraňovať moje lano. Sandra nás prehovára, aby sme nešli tak skoro. Neskôr aj s Tomášom na nás nadávajú, lebo čakajú na svoje lano, ktoré sme si na záchranu požičali a ony si chcú zopakovať Jubilejnú cestu, lebo ju včera nedoliezli. My sa rozhodujeme, že nejdeme liezť, včerajšok nám stačil. Dohodneme sa že ich počkáme pred Sliezskym domom.

Na terase si dávame raňajky a varíme si prvú kávu. Keďže dážď donútil druhú polovicu nášho výjazdu zdrhnúť zo steny, tak im keď ich vidíme prichádzať varíme kávu, aby sa trošku zohriali. Po káve a pár pivách prebaľujeme batohy a vyrážame dole do Polianky.

V Polianke kým čakáme na električku, varíme na zemi pred stanicou ďalšiu kávu a potom už ideme električkou do Popradu kde si kupujeme lístky a ideme domov.

Autor textu: Zsolt F.
Autori fotiek: Sandra D., Tomáš T., Zsolt F.