Vyčistenie hlavy v Kôprovej doline – Marec 2017

25. July 2017 at 13:01

Z rôznych sporadických dôvodov som sa prakticky vôbec nedostal do Tatier ani do hôr túto zimu. Zimný kurz HKF som nezvládol, tak isto jesenná akcia HKF na Zbojníčke sa akosi nestihla. Nakoniec som si povedal, niekedy je dobre sa vybrať aj sám. Zbalil som zimný spacak, žďarák, novo zakúpený benzínový varič, a vyrazil som vlakom slovenských železníc smer Tatry. V posledných rokoch som preferoval RegioJet, ale bohužiaľ ho zrušili. Cestovanie Považím som si užíval, pozoroval siluety Strážovských vrchov, Súľovských skál, tunely za Žilinou, prečítal som cestou celé Nota Bene od úvodníka až po reklamy na konci. V Štrbe som našťastie chytil poslednú zubačku aj s bujarou mládežou smerujúcou na Štrbské pleso.

Zo svetiel Štrbského plesa som vstúpil do ticha a tmy lesa. Po vystúpení na snehové polia pod Patriou som si posedel a pozoroval nočné Tatry – všade sa leskne firn, od západu sa naťahuje studený front, začína fúkať, počasie nebude ideálne. Pomaličky si vyťapkám ešte bez mačiek do centra Mengusovskej doliny, vyhrabem záhrab pod poslednou limbou, vyrobím zástenu pred vetrom, a idem spať. Sú dve hodiny v noci, nikam sa nemusím ponáhľať, nikto ma nenaháňa, som pánom svojho času.

V noci sa spustili mraky, začalo fúkať, mal som čo robiť pri príprave rannej kávy. Na druhý deň stúpam do Kôprovského sedla a prechádzam dole do Hlinskej doliny. Som tu prvý raz v živote. Je v celku tvrdo, minimálna lavínovka, ináč by som sem sám nešiel. Sem tam je vidno nafúkané vankúšiky nového snehu, takéto miesta radšej obchádzam. Ale vietor je poriadny. Každý tretí krok musím zaraziť všetkých dvadsaťštyri hrotov mačiek do podkladu a oprieť sa o paličky. Nikde nikoho. Smerom dole v ľavo vystupujú a strácajú sa v mrakoch severné steny masívu Hrubô. Strmé žľaby, komíny, ľadopády a piliere sa strácajú v mrakoch. Tak tu sú tie odľahlé a náročné zimné cesty, ktoré treba zlanovať naspäť. Na konci masívu Nefcerská a Hrubá kopa so strmými skoro kilometrovými piliermi spadajúcimi do Kôprovskej doliny. Studený front odchádza, mraky sa trhajú, klesajúca nadmorská výška tiež robí svoje. Teplota ide nad nulu. V Kôprovskej doline máme klasicky dva metre teraz už tvz. dvojvajcového snehu. A ja bez lyží alebo snežníc. Sem tam sa prepadnem medzi kosovku až po plecia. To bude zlé. Našťastie skialpinistická stopa je taká pritvrdlá, a pomocou paličiek sa dá na nej balancovať. Pri studničke varím obed – cestovina, káva a pohodička na slniečku. Druhú noc som chcel spať v Nefcerke, pozrieť a nafotiť steny ramena Kriváňa. To som ale rátal s tvrdým firnom. Aj tak ale dávam pokus zo spodu po na mape naznačenom chodníku. Postupne sa začína zvečerievať. Do doliny vedú čerstvé medvedie stopy. Paráda, medveď má svoju váhu, možno sa mi po nich pôjde ľahšie. Ale kdeže, vždy ma hnevá, že medvede majú štyri také poriadne laby a zaboria sa tak pol metra. Ja sa na tom istom mieste aj s batohom zaborím meter. Dávam si limit dve hodiny, pokiaľ sa nikam nedostanem, ide sa dole. No a do Nefcerky zo spodu je cesta zarúbaná – nepriestupný terén. Tak to otáčam a idem spať niekam dole na čistinku. Paráda, spánok od súmraku do brieždenia je pekných dvanásť hodín. Sníva sa mi, že ma očucháva medveď. A potom už len dole, vôňa rostápajúceho sa tatranského lesa. Z Podbanského žiaden spoj, tak stopujem. Stretám príjemných ľudí, ktorí ma nabalia jabĺčkami a vlakom domov.