Výcvik Traja jazdci 3/2016 – Gravitácia funguje!

23. March 2016 at 11:53

Dňa 20. marca 2016 sa konal plánovaný metodický výjazd na skalku  Traja jazdi v Malých Karpatoch pri Modre. Akcie sa zúčastnili okrem 3 psov mnohí frekventanti základného kurzu, viacerí inštruktori a takisto niekoľko starších členov klubu.

WP_20160320_15_25_15_Pro

Jarka ide dole a verí tomu!

No ale po poriadku – budík pôvodne nastavený na 7:00 bol už pred spaním upravený na 7:30, veď zraz máme dohodnutý na 9:00 a to v pohode stíham. (Samozrejme, už 9:04 vyvolávajú, že kde som, ako keby som nevedel, že meškám.) Onedlho vyrážame v zostave Ivana, Diana, Dominika a ja smer Zochova chata. Dominika mala predstavu, že náš cieľ bude neďaleko od parkoviska, kam máme namierené. Túto predstavu bolo nutné uviesť na pravú mieru, t.j. že nás čaká ešte tak 60 minút chôdze.

Krásne dynamicky odistený pád!

Krásne dynamicky odistený pád!

Po vyše pol hodinke zastavujeme na parkovisku a zisťujeme, že sme na mieste zrejme prví (to bolo 10 minút pred oficiálnym zrazom). Po chvíli čakania doráža Juraj a zase dlhší čas nič. Prichádza autobus a domnievame sa, že v ňom budú známe tváre – kdeže, to len kopa dôchodcov ide na túru. Začínajú sa v nás prebúdzať pochybnosti, či sme na správnom mieste, ktoré v zápätí mierne rozptyľujú ďalší nováčikovia. No áno, ibaže to by nesmela nahlas zaznieť informácia, že ono existuje hotel Zochova chata a chata Zochova chata. Ktovie, čo je na tom pravdy, pretože v tom momente sa zjavujú všetci zvyšní účastníci.

WP_20160320_14_07_43_Pro

Je to tutáč, iba žeby nie!

Fonzy z auta vyťahuje klubový materiál, ktorý si medzi sebou rozoberieme a môžeme vyraziť na nástup. (Keby som vedel, že to lano je nanič zkufrované a bude sa mi blbo niesť v ruke, možno by som sa k nemu menej hrnul). Mám pocit, že počas prechádzky na Veľkú Homoľu, si viacerí z nás povedali, že kondička by na tom mohla byť aj lepšie. Okolo rozhľadne prechádzame bez zastavenia a po pár metroch sa pred nami vynárajú Traja jazdci.

WP_20160320_15_10_44_Pro

Aj sme poliezli

Všetci poctivo dávame na hlavy prilby (okrem Maja, ktorý bol lenivý dvihnúť svoje ruky nad úroveň hlavy) a navliekame so do úväzkov. Rozbuch, prezývaný tiež Andrej, pripravuje miesto pre trénovanie pádov a dynamické istenia takýchto pádov ističom. V praxi to vyzerá tak, že horolezec-skokan si vylezie pár metrov nad zem, následne sa previaže na iné lano, postaví nad mierny previs a pustí sa dole v očakávaní, že jeho istič plynulo zachytí jeho pád. Netreba sa však báť, odvážlivec je naviazaný aj na ďalšie poistné lano, aby v najhoršom nedopadol až na zem, ale iba na taký pekný hrot. (Spomínané preväzovanie na iné lano má okrem toho, aby sme si to natrénovali, aj ďalší dôvod. Ten previs, do ktorého sme skákali by asi vyliezlo len málo nováčikov.) Po úspešných skokoch Kuba, Dady a Karolíny , nevedno ako, sám sa ocitám nad daným previsom. Mal by som skočiť. Už mi teda nie je všetko jedno. Ale naozaj by som mal skočiť, veď sa nemôže nič zlé stať a Karolína si chce vyskúšať dynamické istenie. Ok, padám. Som celý, zdá sa. Rozhodne je to iný pocit, ako padnúť na umelej stene, kde s tým nemám žiaden zásadný problém.

WP_20160320_15_52_29_Pro

Spooting, tak to NIE!

Medzi ďalšie “atrakcie” patrí zlaňovanie po naklonenej stene, zlaňovanie do previsu a Kalafutovo metodické okienko. Ja sa teda presúvam práve pod tú naklonenú stenu a jednoducho vyliezam až hore, kde čaká Fonzy. Zlaňovať sme sa už učili na poslednom metodickom dni v telocvični, ale toto bola pre mnohých z nás prvá príležitosť si to vyskúšať vonku na skale. Keď si tak spomínam, tak ja už som raz zlaňoval na Pajštúne a tiež to bol Fonzy, ktorý mi vysvetlil, čo sa robí, ale z toho som si vtedy nebol schopný zapamätať skoro nič. Tento raz už to bolo výrazne lepšie a po dodatočných radách resp. pripomienkach som presvedčený, že už by som to zvládol aj samostatne bez toho, aby som sa obával o svoj drahocenný život.

Horolez môže byť aj liberál! :-)

Horolez môže byť aj liberál! :-)

Opäť sa ocitám na zemi a rozhodnutie je jednoduché, poberám sa vyskúšať si druhé zlaňovanie. Na vrch skaly sa je možné dostať pešo po “hrebeni” (asi 15 metrov). Náročné to síce nie je, ale ostražitosť je namieste. Medzičasom spoza oblakov vyliezlo slnko a tak bolo celkom príjemné pár minút na vrchu posedieť a vychutnať si slnečný výhľad. Dominika vyťahuje čokoládu a Fonzy bez váhania preskakuje k nám cez jeden a pol metrovú dieru (niečo v duchu: radšej nech spadne on, než aby čokoláda spadla “do doliny”). Toto stanovisko má na starosti Lukáš. Začínam sa trhano spúšťať smerom dolu. A hľa, s uvoľneným prúsikom to ide krásne plynulo.

Zopakovali sme aj základy

Zopakovali sme aj základy

Idem pozrieť do ľavého sektora, kde prebieha metodické okienko. Hmm, v zápätí tam zostávame len ja a Juro a kopa nestrážených vklínencov. Nie, nezbalili sme ich do ruksakov a nezdúchli, ale začíname budovať vlastný štand. Nájsť zopár vhodných špár a založiť do nich železo, sme ako-tak zvládli, ale ako to pospájať. Z opodiaľ začujeme nejaký výkrik – to sa práve niektorá naša súputníčka odhodlala na skok. No nič, veď sa nejako musíme vynájsť a dačo spoločným úsilím vytvárame s vedomím, že ani jeden z nás dvoch by v takomto niečom nechcel visieť. Privolávame teda odbornú pomoc v podobe Kalafuta, ktorý nám predvádza, čo sa dá spraviť lepšie. Odkukáme, ako napr. spojiť dva body vianočkovým uzlom(poistenie vklínenca proti vytrhnutiu) alebo prepojiť viac bodov štandu s nejakým rozumným rozkladom síl. V každom prípade, toto bude vyžadovať ešte veľa praktickým pokusov.

Hnedé ešte len príde

Hnedé ešte len príde

Baby nejako naznačujú, že by už aj išli a že by bolo fajn, keby som sa pobalil(Nedočkavé ste!). Zamávame ostatným na rozlúčku a odchádzame preč. (No jo, zase nikto nepriniesol rum, takže to tak vidím, že sa nabudúce budem musieť zhostiť tejto úlohy.) Pohodovým tempom prichádzame k autu a vraciame sa späť do Bratislavy. Ivanka nás ochotne odvezie až domov (že je to milé dievča). (Aj by som sa doma osprchoval, ale nemáme teplú vodu. Tak nič teda.)

Autor článku Dušan Baník

Autor článku Dušan Baník

Záverom teda ďakujem ostatným nováčikom za hojnú účasť a ich záujem, havom za zábavu, a najmä inštruktorom za ich ochotu zorganizovať dnešný výjazd a taktiež záujem predať svoje skúsenosti a vedomosti ďalej. Tak zase nabudúce…

 

autor: Dušan Baník

Foto: Majo Šuchtoš Beňo

Viac fotiek na Rozbuchovom NAS

http://ds.jacks.sk/photo/#Albums

 

 

Doslov:

Andrej Rozbuch Rozboril pre nováčikov zorganizoval metodický deň, ktorý zahrňoval nácvik pádov, zlaňovanie a iné doplnkové nácviky (štandy, vlastné postupové istenia, spooting a pod.). 

Počasie nám vyšlo na jedničku. Príroda ešte síce spala ale miestami nám ukázala náznak ranného prebúdzania sťa ryšavá milenka sobotného rána. 

Základom dobre odvedenej prednášky a ukážky je zapájanie sa účastníkov do diskusie. Pripomienky a otázky ktoré zazneli, boli na vysokej úrovni a ukazovali na dôslednú domácu prípravu frekventantov. 

Pri praktickom nácviku sme nezaznamenali žiaden náznak neznalostí v štýle prvý krát o tom počujem.

Doba trvania, naväzovania a zlaňovacieho postupu nebola výrazne zdržujúca. Treba však zapracovať na dôslednosti (upratať uzol, správne zoradenie materiálu).

Za inštruktorov si dovolím tvrdiť: Kurzisti metodický deň zvládli, veľa sa naučili a poučili. 

Záverom len pripomeniem. Zlaňovanie je najrizikovejšia časť pri výkone horolezectva, kde každá chyba znamená ublíženie na zdraví s častým následkom smrti!

Peter Kalafut