Z galérie do galérie alebo Katka duo v Tatrách (1. časť)

20. September 2016 at 17:25

V čuňovskej Danubiane pomedzi diela Miróa a hnutia COBRA volám Tatry. Katka zdvíha, mám šťastie je v doline a so signálom. „Voľno mám v nedeľu“. – „Výborne, počasie – azúrko. Čo by sme si dali?“ – „Vieš čo Kati, pozerala som Puškášov pilier na Galérii Ganku. Je to ľahšia cesta.“ – „Zvládnem i ja Katka?“ –„Jasné a z chaty to máme najbližšie.“ – „Dobre, prídem v sobotu večer.“

 

Keďže sa Tatry tešia túto letnú sezónu veľkej obľube návštevníkov, stretávam hordy turistov aj sviatočníkov, ktorí chodia so širokými lakťami po tatranských chodníkoch. Ale predsa len občasné pozdravy, priateľské rozhovory, zdarné predratie sa tlačenicou na reťaziach, ktorá trvala v opačnom smere 40 min. Večer úspešne pod Rysmi, na VIP lôžku nad pecou – celá jedáleň len „moja“. V noci bolo treba usmerniť hlasom z pece len jednu skupinu nadšených nočných fotografov a o štvrtej ráno sa pripomenuli prvé skupinky lezcov – turistov. Z chaty sme vyrážali 5h30, v sedle Váhy sme prišli akurát na ranné slnečné divadlo. Galéria Ganku vyzerá odtiaľ monumentálne, ani rozliate slnko v Ťažkej doline na rešpekte neuberá. Snažíme sa identifikovať našu trasu a zostup (aspoň jej začiatok – dôležité pre ďalší vývoj ako sa neskôr ukázalo). Stále sme si to nerozmysleli, cvakli pár tatranských romantických záberov a vydali sa na zostup/ zošuch Ťažkou dolinou. Podľa cenných indícií, ktoré sme večer dostali na chate, míňame označené check pointy – modrý fix, mužíkov vľavo, traverz pohyblivou morénou až v úrovni začiatku piliera. Prišli sme, ale neboli sme prvé. V našej línii vidíme už dve dvojky, čomu sme sa chceli veľmi na tejto ceste vyhnúť. Galéria je plná voľnáskov, ktoré tam držia len silou vôle a cesta dlho vedie v spádnici, čiže výskyt padajúcich kameňov – veľmi vysoký. Hneď prvý zlovestne presvišťal na prvom štande. Ďalších šesť sa len chystalo, skoro v každej dĺžke jeden (okrem tej poslednej, Katke sa nepodarilo zázračne nič zhodiť) Len pár z nich bolo „ohlásených“ a to lietali na dotyk. Jeden z nich sa tesne predo mnou rozštiepil na drobnejšie a zvítal aj s prilbou. Časom som sa tak vycvičila, že som sa schovávala aj pred tieňmi vtákov.

 

Lezecky boli v ceste zaujímavé dva vzdušnejšie traverzy, dve stienky – v tretej a štvrtej dĺžke a posledný výlezový kútik (výnimočne iba s jedným mokrým chytom). Trávnaté platne na slniečku pred druhým traverzom boli za odmenu. Katka vytiahla celú cestu s prehľadom na sedem dĺžok, poslednú však rozdelila na dve. Cesta sa dá však pri úplnej optimalizácii dĺžok vytiahnuť aj na päť aspoň taká bola indícia na chate. Sprievodca uvádza deväť.

 

Na vrcholovej terase sme sa zapísali aj do lezeckej histórie ako prvé čisto ženské duo, teda aspoň tej zapísanej v súčasnej vrcholovej knihe. Rozbalili vrcholový pražený cícer a iné dobroty. Opäť nacvakali „nechutné“ tatranské gýče a vydali sa hľadať zostup do Rumanovej doliny smer Popradské pleso. To sme ešte netušili, že lezecká časť zďaleka nekončí …

 

Najskôr sme postupovali k zelenému zlaňovaciemu kruhu pod Bartkovou štrbine v smere mužíkov. Potom sme ich už nestretli, ale za to sme našli borhák a skoby aj so starou slučkou, z čoho sme usúdili, že sme zavítali k lezeckej ceste, preto sme zaradili spiatočku a postupovali vyššie. Po ceste sme našli ďalšie družstvo troch mužíkov a dlho – dlho nič. Pustili sme sa do traverzu v štýle kade pustí. Sme príliš vysoko, zliezame nie príliš stabilným terénom. Hlavne pomaly. „Keby naši vedeli, čo tu teraz robím, už by ma nikam nepustili.“ Na naše prekvapenie, dole sme dorazili presne k tomu borháku, kde sme pred hodinou prišli a otočili sa, lebo sa nám zdal terén lezecký. Tak sme si ho teda zliezli, keď už nevyliezli. Pokračovali sme dole k zhliadnutým mužíkom, traverzom vľavo a radostne k zelenému kruhu. Pri zlaňovaní sme sa zvítali s poľskými taternikmi, ktorí dávali hlavný hrebeň Tatier bez podpory. Opäť sme sa stretli v sedielku v smere zostupu do Rumanovej doliny a ďalej počúvali, pozorovali a fotili klesaním dolinou.

 

Spokojné, že sme sa úspešne vyhli padajúcim kameňom, našli cestu nahor i nadol, sme mali pred sebou už len jeden deadline – stihnúť záverečnú kuchyne na Popradskom. Po takmer troch hodinách zostupu balvanmi, suťou, menšími pohyblivými kamienkami Rumanovou a Zlomiskovou dolinou sa Katka vydala na záverečnú disciplínu tohto dňa – šprint na chatu. Ja som sa snažila neprepadnúť panike a nestretnúť sa s medveďou komunitou. Veľmi živo si pamätám minimálne tri medvedie historky, ktoré sa viažu k tomuto miestu. Odháňala som ich samovravou, prerývanú spievaným slovom. Avšak hluk z potoka tečúci Zlomiskou dolinou bol asi len silnejší. Stratený morál v mojom presune à la frontový vojak našli svetlá chaty pri Popradskom a čelovka klesajúca Ostrvou. Uf, už len vydržať pár záverečných zákrut … míňam terasu chaty zdola, zasadnem na lavičky pri plese, krátky telefonát s Mončou ohľadne zajtraška a presun do jedálne. Katku v nej síce stále nevidím, ale nebojácne so zapojením všetkých rezerv prechádzam naprieč miestnosťou. Stále žiadna známa tvár. Skúsim teda malý VIP salónik. „Kati!?“ Pohľad vpravo. Katka pri poslednom stole s dvoma taniermi a dvoma pivami. Hneď som siahla po tekutej večeri, až neskôr som sa spýtala či Katka nezabudla na moju dobrovoľnú abstinenciu. Zabudla. Od smädu pomohlo, hlavu trošku zaťažilo, ale po zriedení s minerálmi v tele si harmonicky sadlo.

 

Druhé ráno už Katka balí vynášku na chatu pod Rysmi, ďalšia zmena začína po dni „voľna“ (15,5 hodinovom výstupovo-lezecko-zostupovo-orientačnom maratóne). Ja si dávam ešte zdravotnú prechádzku okolo plesa na prebudenie. Balím sa, ešte raňajky a smer Štrbské pleso za krásneho slnečného počasia. Opäť sa vraciam k Dunaju cez krátku Považskú zastávku. Doobeda v Považskej zvoní telefón – Katka z Tatier. A už máme dohodnutý ďalší lezecký výjazd. Tentokrát iná dolina, možno v širšej spoločnosti a hlavne s pohodlnejším zostupom Ostrý štít … o tom ale až nabudúce.

 

TU BÍ CONTINJÚ …  a dovtedy horám zdar!

 

Autorka článku: Katka B.

Recenzentka: Katka J.

Foto: Katka J., Katka B.