Za krásou sa popolieza

29. March 2016 at 7:10

Opakujem je to legenda. S Kalafutom do hôr? Zober si dáždnik…

Počasíčko, v klídku

Počasíčko, v klídku

Bránim sa neustále. Avšak každá legenda je založená na pravde. V sobotu doobeda popoliezame skalky na Dreveníku. Stihneme zo tri cesty, fotku, zlaňovanie a poberáme sa na Terynku. Nad Hrebienkom vstupujeme do zimnej krajiny. Ako by si prešiel portálom do iného sveta. Krátko pred po 16 spásame pivko na Zámke, kupujem baterky za 3€ (zábudlivosť je drahá). Mám tušenia, že nabitá čelovka je dobrá vec. Nič nesmrdí problémom (či moja prítomnosť je postačujúca?) a stúpame hore dolinou.

Zas raz Tatry ukázali svoju moc,

keď ukážu ti zo dňa noc.

Vánok premenia na búrku

a z prechádzky spravia ti túrku.

 

Korpus bičuje nám vietor, mocný búrlivák.

Opiera sa do mňa, kráčam sťa krivák.

Ruku pomocnú podávam,

dobrého slova nedostávam.

 

Pochybnosti vejú vzduchom,

rozum diktuje: vráť sa oblúkom.

Láska k horám vzbudzuje našu odvahu,

i určuje našu skalnú povahu.

 

Negujem zlé pocity, údel prírody vrúcne vítam.

Snehové vločky, prudké ihlice, ťažko dýcham.

Keď vetriská zadujú, čakanu sa mocne držím.

Sekundy ako hodiny ubiehajú, ja Tatrám sa zdôverím.

 

Nieto strachu, raz darmo!

Láska myseľ zatemní a ty vieš, nie je to zadarmo.

Každý krôčik je boj,

ale za tebou tiahne sa voj.

Zástup myšlienok, pocitov, starostí a strastí,

pripomína mi sled udalostí.

 

Krehnúce prsty v poryve vetra,

snehové vločky pospolu sťa krekra.

Nohu pred nohu ukladám,

cudzej pomoci nehľadám.

 

Blízko je pocit civilizačného tepla,

kde ruka človeka by sa ťa dotkla,

pred nami však kus cesty veliký,

pod lúčami slnka však drobnuľký.

 

V tieni snehovej vetro vlny hľadám útočisko,

ohnivým mokom posilňujem svoje ťažisko.

Dych klopoce rýchlim tempom,

bojujem ani Hefaistós pod Olympom.

 

Posledné kúsky v skladačke diaľavy,

svetle žiari prichádza mi úľavy.

 

Na chate nás vítalo osadenstvo, perfektný slepačí vývar a pálenka. Veľa pálenky. Tušil som, že môj vysnívaný plán ísť na Pyšný stroskotal po druhej fľaške, avšak to som nevedel, aký úžasný deň ma čaká.

Ranné brieždenie v tieni bielej hmly,

myšlienky separuješ i s telom by sa pohli.

Hľadáš cieľ, zmysel.

Potom ti to príde. Nie cieľ dôležitý jest!

 

To správna cesta a prežitie každej chvíle v objatí mocný ramien Tatier životnej tvojej púti dáva podstatu.

 

Bolesť a neduhy zažité,

vnímaj ako korenie.

Ako poživeň musí byť dobre osolené,

tak je dobré života plnenie.

 

V horách nikdy pocit samoty nemáš,

k skupine milencov sa tvoja noha pridá.

Spolu kráčate na ceste hôr,

nevŕbite spolu spor.

 

Nezáleží koho je čia domovina nížin,

dôležité je len: dosahovať priateľských výšin.

 

Stopy v ľadovom páperí,

nechávajú sa za vami.

To kráčate ako káčeri,

veľa slanej vody je pred vami.

 

Metre pribúdajú, tvoríte nové priateľstvo,

dôveruje si neznajúc svoju minulosť.

 

Udivujúc prežívate krásy a velebíte božstvo,

vracia sa ten známy pocit hôr majestátnosť.

Vpádate raz do hlbín, raz do výšin.

Nechávate za sebou stopy človeka.

 

Krehké telá, nad dolinou pýšim.

povolávam znalosti praveka.

Kedy ľudia v jednoduchosti pohybu,

svoje ruky či nohy prerývali,

vieš že nemôžeš robiť chybu,

inak zakryje ťa tmavý závoj smrti.

 

V zákutí mysle počuješ varov,

nikdy nemáš tak k smrti blízko

Avšak je to hranica rôznych tvarov,

nedrž sa však nízko.

 

Tenká je hranica temnoty a svetla.

Hanba nie je priznať si slabosť,

ale neuznať neduhy svojho tela,

neotočiť sa späť a nepoprieť hrdosť.

 

Nenechaj matky márne na seba čakať,

neznášaš ten pohľad,

ked vidíš ju kvôli sebe plakať,

nestrácaj súdnosť a prehľad.

 

Hory tu boli, sú aj budú.

Tak neprepadni zbytočnému osudu.

 

Vystupovali sme cez Pfinovu kopu hrebeňom, ale približne 150 výškových metrov od vrcholu sme tam zavesili pytel a vrátili sa na chatu a následne domov.

 

Autor: Peter Kalafut

Foto: Marián Havel