Zostrelené zo Streleckej veže alebo Katka duo v Tatrách (časť druhá)

4. October 2016 at 15:11

Uplynul sotva týždeň odkedy sme s Katkou Bajzíkovou liezli v galérke a Katka prichádza zas. Tentokrát nie sama, ale s bratmi Bogárovcami (Bugínmi) a Zuzkou. Tí si naplánovali lezenie vo Veľkej studenej doline, tak si to tam namierime spoločne s nimi. Do Smokovca prichádzame prvou rannou električkou a pomaly sa vydávame v ústrety doliny. Plánovala som ísť klasiku Motykovu cestu na Ostrý štít, pre istotu som však zbalila aj topo k Streleckej veži. To sa vyplatilo. Zvyšok výpravy má novšiu predpoveď počasia, ktorá hlási na poobedie nejaké zrážky. Tak si to napokon mierime k Streleckej veži. Bogárovci so Zuzkou si vybrali Pravý pilier. Ľavý som už liezla, žľabmi samozrejme nepôjdeme, v Páleníčkovi už pytel mám a Gancarčíkovu 6tku si necháme na lepšie počasie. Ostáva teda Prostredný pilier. Žeby vyzeral zdola nejako vábne sa povedať nedá. Možno však príjemne prekvapí.

Cesta schému nemá, popis by stručnejší hádam ani nemohol byť a na častokrát bludné obrázky sa už radšej nespolieham. Tož pôjdeme kade pustí. Veruže sa aj poteším, keď kde tu cvaknem skobku alebo vidím olezenú skalu. Niekedy však nevedno, kadiaľ sa pustiť. Stále však lezieme nanajvýš v 5.stupni, tak som pokojná. Dosť často v nie veľmi kompaktnej skale, zato však s vaničkami :). Inokedy kútikmi, stienkami, po hrebeni, traverzujeme, zliezame a občas treba aj silu použiť. V predposlednej dĺžke (tuším 6.-tej) opäť kontemplatívna chvíľka kadiaľ sa vydať, keďže priamo po pilieri to za 5 nebude. Idem sprava, ono aj sprievodca uvádza a kreslí čiaru pravou časťou piliera. Nájdem skobku – paráda! Len aby nebola bludná, hneď mi napadne. Traverzík mierne vzdušný, čo si aj užívam, až kým to v jemne previslých balvanoch nezačne odtláčať. Z dobrej pozície založím dvoch kamarátov a pokojnejšia začnem hľadať chytíky, stupíky a premýšľať nad gymnastikou, čo ma čaká. Sakra, tu by sa hodil chyt, alebo radšej tamto stup. Za ten čas, čo sa na mieste vrtím bohužiaľ žiaden vhodný chyt ani stup nevyrástol, tak prichádza na rad drevorubačský štýl. Z príliš vysokého stupu sa vyvesím na hranu a potom už len bezvládne trepotám nohami, keďže som si tie stupy nezapamätala a samozrejme nič pod sebou nevidím. Trošku si zakričím, no ani vulgarizmy ma hore nedostanú a príliš ťažká sedačka ma spolu s neúprosnou gravitáciou pomaly, ale isto ťahá dolu. A už sa hojdám v kamarátovi! No nič, aspoň mi to posilnilo dôveru v moje zakladanie. Podo mnou len vzduch, tak sa hojdám nižšie doľava k fajn stupom. Povzdychnem si, zanadávam na cestu a na seba, no slniečko nám už dlho svietiť nebude, tak sa pomaly koncentrujem na ďalší pokus. Vôbec sa mi do toho nechce, no uvedomujem si, že ďalší neúspešný pokus by ma obral o príliš veľa síl. Tak poriadne si pozrieť stupy, premyslieť kroky, zrovnať hlavu a ide sa do toho! Radostný povzdychokrik po vygulení sa na balvan, trojkový utekáč, štand. Katke dalo toto miesto tiež zabrať, napokon sme však obidve na štande. Ocitáme sa pod vrcholovou stienkou. Koľko to bude ešte dĺžok? Pevne verím, že len jedna, no radšej si nerobím falošné nádeje. Stienka z nižšia budila rešpekt a nebola som si istá, či som vyčítala správny smer. A potom, tie obrázky… už ma nie raz ťažším terénom previedli. Ukázalo sa, že smer som našla správny. Línia však viedla kadejak a v jednom mieste som nám dĺžku nechtiac okorenila kolmou zamachovanou stienkou, kde sa zospodu vyzerajúce madlá premenili na lišty. Na skalkách prechádzka, no bez možnosti rozumného založenia, s ťažkou sedačkou a rozmýšľajúc, ktorý chyt chytiť a hlavne ako ho zaťažiť aby som s ním neletela na policu sa človek aj zadýcha. Každopádne je potom, aj sa poteším, že cesta nie je len trojková motanica. Nazdávam sa však, že Katka z toho napokon takú radosť nebude mať. Štandujem už na vrchole, zdola počujem povdzychy, aj nejaký ten vulgarizmus. Ako som tušila, Katke môj variant radosť nespôsobil, no už sme obe hore. Dávame galérkou overený vrcholový pražený cícer a pridávame ďalšie dobroty – vrcholové klobásky:). Zopár fotiek, povieme si mená okolitých kopčekov. Dlho si však na vrchole neužívame, lebo slniečko už neúprosne klesá za vrcholky.

Zostupujeme pod stenu po batoh. Ten sme schovali pod balvan, kvôli dažďu. Našťastie spadlo len pár kvapiek, ktoré hneď uschli. Pod ktorým balvanom máme batoh som si síce veľmi nepamätala, našťastie som ho našla hneď. Okolo 20:15 sa na mostíku pod generálom a pod hangom lúčime. Katka si to mieri za Bogárovcami na Zbojníčku, mňa čaká zostup do Smokovca. Pôvodne som chcela ísť na Popradské, pretože zajtra o deviatej ráno mám byť na chate pod Rysmi. Od tejto myšlienky samozrejme upúšťam, čím som zmeškala ohník s vínkom, gitarkou atď. Za normálnych okolností by ma to aj mrzelo, no v tomto stave by som si ohníkovú pohodu teda neužila. S vidinou teplej postieľky a zo strachu so stretom s medvedíkom si spievajúc alebo púšťajúc hudbu utekám dolu dolinou. Pred desiatou v Smokovci sadám na električku do Lomnice. Budík zo 4:40 žiaľ prestavovať nemusím. No keď si spomeniem na dnešný krásny východ slnka, tak sa na to aj teším.

 

Prostredný pilier na Streleckú vežu pre mňa (a myslím, že aj pre Katku) nebola veľmi pekná cesta. Je síce pestrá – liezli sme stienkami, kútikmi, trávičkou, lokríkmi, vaničkami, priamo po pilieri, traverzovali, zliezali, padali, sedeli, dojili… línia však nie je jednoznačná. Aspoň pre nás. Ľavý pilier, hoci je ľahší sa mi páčil viac, pravý tiež vyzerá lepšie a myslím si, že Páleníčka, pokiaľ ťaháte v Tatrách 6+/7- si užijete.

Každopádne zažili sme ďalší intenzívny deň v horách, na ktorý sa do pamäte uložila príjemná spomienka.

Horám zdar!

 

Text: K. Jasenčáková
Recenzia: K. Bajzíková

Foto: K. Jasenčáková, Bogárovci, K. Bajzíková