Letný kurz vo Vysokých Tatrách (2012)

11. August 2012 at 15:39

Najdôležitejším dátumom tohto roka pre každého HKF nováčika bol bezosporu 7-14 júl. Vtedy sa totiž konal každoročný záverečný kurz v našom najkrajšom vreckovom veľhorstve, vo Vysokých Tatrách. Partia novopečených aj skúsenejších, lezeniachtivých dobrodruhov sa opäť stretla pod Jastrabiou vežou v Doline bielej vody na Brnčalovej chate, aby si pričuchli ku skutočnému, tradičnému lezeniu vo vysokých horách.

Pre mňa sa všetko začalo v sobotu ráno v Žiline, kde som sa vo vlaku pridal ku Kadovi, Hrašovi a Janovi, aby sme my štyria mohli spolu okupovať batožinový priestor určený pre minimálne ôsmich pasažierov. Keďže sme išli neskorším vlakom ako väčšina účastníkov, nestíhali sme sľúbený odvoz batožiny na chatu. Celu cestu nás teda sprevádzala nepríjemná vidina vláčenia ťažkých báglov hore dolinou. Dokonca som doma vyhodil polovicu jedla, no aj tak som tu marhu ledva odlepil od zeme.

Skracujúc si cestu pivkom, debatovali sme o výstupoch a štítoch, ktoré by sme radi zažili nasledujúci týždeň. Hovorí sa, že opitým ľuďom šťastie praje (záchranári a pracovníci na pohotovostiach by mi to určite vedeli veľmi rýchlo vyvrátiť), a asi naozaj niečo na tom bude, pretože auto, ktoré malo vyviezť batožinu na chatu meškalo dostatočne dlho aby sme my mohli byť otročiny ušetrení.

Po príchode na chatu nás Igi a Mižo spolu s ostanými inštruktormi Tomášom, Paťom, Lukášom, Braňom a Emkou a Peťou nahnali na neďaleký balvan, reku že si preveria, či skutočne vieme so špagátmi a železom aspoň do tej miery narábať, aby nasledujúce dni nemali naši inštruktori pri nás niečo ako free solo lezenie.
Našťastie, no nie náhodou, sa ukázalo, že istiť a štandovať ako tak vieme, a tak sme sa presunuli do najobľúbenejšej miestnosti chaty – baru, kde sme vytvorili hviezdne družstvá a naplánovali si prvé výstupy.

V nasledujúcich dňoch sme fungovali (väčšina) vo vskutku vojenskom režime.
Počasie bolo neúprosne „tatranské“ a s takmer železnou pravidelnosťou sa poobede s hukotom valili dole stenou Malého Kežmaráku hektolitre vody.
Ak sme chceli liezť, museli sme si privstať. Inými slovami ráno, už pre šiestou hodinou sa popred chatu tmolila skupinka neveselých jedincov, ovešaných lanami a všakovakým horolezeckým materiálom, snažiacich sa spamätať z predošlého večera a aspoň ako-tak prebrať. Niektorí viac, iní menej pokrčení skláňali sme sa nad ešusmi, poprípade chlebom. Teda až na Tomášove družstvo tvorené Virgom a Gabikou, ktorí vždy ako prví, vypadajúc plní energie, stáli pripravení na odchod. Možno aj preto, že dokázali večer odolať lákadlám baru a pobrať sa včasne spať. Teda až na vedúceho Tomáša, ktorý nikdy nechýbal v skupine zatváračov.

Takto sa päť dní začínali naše výjazdy do okolitých blízkych aj vzdialených stien na Jastrabiu vežu, Kozí štít a ich kôpky, Žeruchy ale aj Čierny a Kolový štít. Liezli sa prevažne lezecky ľahké cesty, nešlo o športový výkon. Dôraz bol kladený hlavne na to, všepiť nám do hláv veci ako základy orientácie v teréne, čítanie a hľadanie výstupovej cesty, zakladanie istenia a štandovanie, pohyb v suťovisku s ťažkým batohom, identifikovanie lokrov a iné radosti spojené s klasickým hosrkým lezením, na ktoré človek na skalkách ani nepomyslí.
Z tých najviac lezených ciest si matne spomínam na Knihu v Žeruchách, nejaký pilier na Kozom štíte a tiež čísi žľab na Kozej kôpke (alebo to bolo naopak? :) ), Klasická cesta na Jastrabku a tiež hrebeňom na túto dominantu doliny. Nepôsobili sme však len v najbižšom okolí chaty. Treba spomenúť aj viaceré výstupy na Kolový a Čierny štít, na ktorý sa nášmu ročníku dokonca podaril zlomiť neoficiálny nováčikovský rekord v rýchlosti nástupu: 65 minút z chaty pod Puškášov pilier.

Počas lezenia sa mi akosi najviac páčili debaty na štandoch, kde sme spolu s Igim snívali o veciach v tej chvíli nedosiahnuteľných. Ako napríklad pečené zemiačiky v šupke s maslom, domáci slepačí vývar, čerstvý chlebík s domácou masťou a cibuľkou a iné, už nezverejniteľné, s jedlom nesúvisiace slasti tohto sveta ;)

V stredu večer dorazila hviezdna zostava starších absolventov kurzu, takže zábava vo večerných hodinách pokročila do druhého levelu. Testovala sa pevnosť starých prilieb, sila prstov na trámoch a aj Igiho schopnosti hriešneho tanečníka ála Patrick Swayze zdvíhačka.
Empiricky sme zisťovali, koľko štanmperlíkov sa zmestí na plechovú tácku (12) a samozrejme živo diskutovali o naších aj cudzích výstupoch, štítoch, stenách a zážitkoch znich.

Mňa osobne veľmi tešila aj prítomnosť predsedu Miža, ktorý do neskorých hodín s prehľadom ukazoval mladým, kedy sa chodí spať a ako sa zúfalo hľadá v bare mobil, ktorý ostal na izbe.

Ani sme sa nenazdali, a týždeň, na ktorý sme sa počas kurzu nevedeli dočkať preletel ako tá voda v Bocekovi. V sobotu sme už len vegetili na nových lavičkách pre Brnčou, ktoré sme tam pomohli chatárom vyterigať a pomaly, jeden po druhom odchádzali domov sa zregenerovať.

Verím, že tohtoročný kurz napiekol viacero nových lezcov, kotrí sa s radosťou budú driapať hore veľkými stenami po stopách pánov Pochylých, Psotku, Stanislawského, Puškáša, Tatarku a iných veľkých horolezcov.