Climbing Istria

28. April 2019 at 6:24

Zmena zamestnania občas prinesie výhodu vo forme nahromadenej dovolenky, ktorú treba vyčerpať. Možnosti, ktoré sme v prvej polovici marca 2019 zvažovali boli, buď týždeň lezenia, alebo týždeň lyžovania. Keďže rok staré zranenie kolena mi ešte nedovoľuje plnohodnotne zjazdovať, voľba bola jasná. Navyše, kopiaci sa lezeckí sprievodcovia v polici a Maťove neustále študovanie nových oblastí a plánovanie, no, nemohlo to dopadnúť inak..

Rozhodli sme sa teda pre lezecký roadtrip po Istrii, dúfajúc, že nás stará Fábinka nenechá v štichu, a ak by aj hej, riešenie problémov tohto typu nebude mať vo dvojici až taký negatívny dopad. Obtiažnosti nami lezených ciest sa pohybujú v rozmedzí 3-5b, tento článok teda môže poslúžiť ako inšpirácia pre začínajúcich skalkárov, na svoje si však v daných lokalitách možno/určite prídu aj zdatnejší lezci.

Aby sme nestrácali celý deň cestovaním, vyrazili sme vo štvrtok večer z Bratislavy a prespali v slovinskom Maribore. V piatok na poludnie sme už objavovali prvú krásnu lokalitu s názvom Doberdò (slovinský názov Doberdob) asi 30 km severozápadne od talianskeho mesta Terst. Cesta pod oblasťou je v dôsledku možného uvoľnenia a pádu skál uzatvorená pre autá aj pre peších, všetci lezci ju však bez problémov a relatívne bezpečne na peší prístup do lokality využívajú. Rozliezanie v južne orientovaných, chytovo príjemných a dobre odistených cestách ide ako po masle. Pocit z tejto lokality, ktorý si pamätám doteraz, je čistý pôžitok z pohybu na skale po zime. Vylezené cesty: Via Facile (3), Diedrino (4a), Diedro Giallo (4a), Diedro Grigio (4a), La Fessura (4b) a Nuova (4c).

V sobotu lezieme stále v Taliansku, po posilnení sa ovsennou kašou uvarenou na plyňáku na neďalekom parkovisku obdivujeme kolmé až jemne previsnuté steny sektora Traversata Classica v oblasti Napolenica s epickým výhľadom na Terst. Následne sa beznádejne snažíme nájsť cestu do jedného zo spodných sektorov s názvom Paralelle, čo sa nám podarí až za pomoci miestnych lezcov. Po náročnom zostupe sa rozliezame v najľahších cestách Ho BisognoDi Te a Corso ´98 (obe 3c). Lezcov stále pribúda (sobota!) až zisťujeme, že z ostatných naplánovaných ciest sú všetky obsadené. Presúvame sa teda naspäť do Traversata Classica a vydrieme si prelez v ceste Texi (4c, reálne asi viac) s neuveriteľne vyšmýkaným nástupom, pričom tento stav pretrváva asi po tretie istenie. Ale cesta rozhodne veľmi zaujímavá. Ako našepkáva samotný názov, tento sektor, lemujúci promenádu, poskytuje priestor aj pre nácvik techniky bez spolulezca, vo výške pár centimetrov nad zemou sa tu nachádza rozsiahly traverz. Poobede sa presúvame do lokality Santa Croce, ktorú by som prirovnala k bratislavskej Platni. Tu si na pohodku až do západu slnka s výhľadom na more preliezame asi 5 ciest bez mena (väčšina 3-5a), jedna je pokusom o 5c na druhom konci lana.

V nedeľu opúšťame Taliansko a zastavujeme v Slovinsku nad obcou Črni Kal s rovnomennou lezeckou oblasťou. Mierime do sektoru D (Sandijeva Zajeda). Preliezame položené cesty s relatívne dlhými krokmi a „lokrami“, ktoré sa mne veľmi nepáčia, ale Maťo je spokojný: Vrtnar (4a), Plevica (4b), Zlati časi (4c), Nulta ura (4b) a Sreča na vrvici (4b). Vybehneme sa pozrieť aj na zvyšky pevnosti, ktorá dominuje okoliu a z ktorej je nádherný výhľad na sektory B a C a nakoniec si doprajeme viac (Maťo) či menej (ja) zaslúžený obed v neďalekom Viki Burger. Potom už opúšťame Schengenský priestor, presviedčame neveriaceho colníka, že naozaj nemáme nič na preclenie (máme len pár lán a trochu železa) a ocitáme sa v Chorvátsku. Nápad vyhnúť sa diaľniciam nám ponúka zaujímavú krajinu za oknami Fábky, neohrozene smerujeme do mesta Rovinj. Ešte večer si doprajeme prieskum tamojšej lokality a malú ochutnávku vo forme NightwishParadise City (obe 4c). Áno, jedná sa o cesty, nie o miestne bary.

V pondelok dávame restday, čo využívame na prehliadku mesta, poobede sa zhoršuje počasie, čo bez výčitiek praje leňošeniu a oddychu. Nasledujúce ráno stojíme namotivovaní pod skalou, je slnečno, vzhľadom na severozápadnú orientáciu sektora A je však skala odporne chladná. Rozliezame sa v cestách za 4b-c, typovo opäť viac vyhovujúcich Maťovi – položených, s homeostupmi alebo rovno na trenie, s nutnosťou trénovať techniku vytláčania sa na police. V kombinácii so skrehnutými prstami mám proste mrzuté ráno. Presúvame sa do sektora B, čo na moje potešenie znamená viac slnka a razom teplejšiu skalu. Lezieme nejaké 4b+ a 4cčka, pri pokuse v Mr. Bean za 5c+ s vrchným lanom zisťujeme, že nemáme nárok. Po chutnom neskorom obede priamo pod skalou v spoločnosti čajok si tú lezeckú chuť naprávame v cestách Lobo a Mali (obe 4b+) s nádhernou „kvapľovou“ štruktúrou a neskôr aj v Orih za 5a. Moje prvé oficiálne 5a štýlom flash. V zlatej hodinke je naša spokojnosť na maxime, už si len vychutnávame výhľady a vydávame sa na okometrický prieskum dolných sektorov.

Stredu sme si vyhradili na ďalšiu lokalitu s názvom Dvigrad, asi 25 km severovýchodne od Rovinju. Má sa zhoršiť počasie, ale veríme, že niečo polezieme. Parkujeme neďaleko kameňolomu medzi obcami Ladići a Korenići, po príjemnej 10 minútovej prechádzke nenápadným chodníkom sa ocitáme pod skalou. U mňa sa začína hlásiť migréna, takže ťahá Maťo, ja len topujem. Rozlezová cesta Smrikva (4b) je skôr bouldrová, ako bonus záhradky s rastlinami s ostňami, do toho tá hlúpa migréna, bojujem.  Naproti tomu ďalšia cesta s názvom Brombula (4b, podla mňa ťažšie 5a) je čistý skvost. Nádherne drsná skala drží pod lezkami na trenie, zaujímavé kroky. Avšak všetko, čo si v nej dovolím, robím s vedomím istenia s vrchným lanom. Maťo si ju po mne dáva ešte raz a tiež využíva v tomto pokuse vrchné lano. Z rovnakého zlaňáku lezieme štýlom TR aj cestu Graža (5a, znovu jej tipujem viac). Opäť veľmi pekné lezenie a kroky, ktoré chce človek zažiť znovu, takže Maťo dáva opakovačku. (Poznámka: nový zlaňovací štand v týchto cestách je bohužiaľ zničený, použili sme starý – nahrdzavené nity, reťaz a kruh; pri istení s vrchným lanom sme štand doistili tretím bodom zo znehodnoteného nového štandu a expreskou v istení pod zlaňákom). Zhoršujúca sa bolesť hlavy aj počasie velia na ústup, zvyšok dňa som odrovnaná v posteli a vonku sa čerti ženia.

Vo štvrtok je napršané. Svieti však slnko, takže chodníky a dúfame, že aj skala, schnú. Opäť lezieme v Rovinji, tentokrát v dolnom sektore Grappa. Jedná sa o maličký sektor priamo na pláži, posledná cesta sa nachádza už nad vodou. Preliezame šesť ciest rôzneho typu, pri mojom pokuse v 5b prichádzam o kúsok kože na dlani. Cestu síce nedoliezam, ale pásky máme dosť, takže sa lezie ďalej. Za zmienku stojí nádherný previštek na začiatku cesty Plima (5a, reálne asi menej), ale aj ďalšie dve cesty naľavo od Plimy, ktoré nie sú v sprievodcovi. Presúvame sa do sektoru F, váhame. Z nejakého dôvodu nás vytipovaná cesta, respektíve jej časť, odrádza. Na rozhodovanie ostáva málo času, slnko bude zanedlho zapadať. V sektore B nás očarí cesta El Dulso (5a), opäť nenazbierame potrebnú dávku morálu. Táto si počká do najbližšej návštevy. Vyberáme si cesty Kolino a Lavanda (obe 5a), posledná zmienená je nádherná, poctivé lezenie v rukách s nie mnohými možnosťami na oddych, proste zakončenie lezenia v Rovinji na úrovni (aspoň tej našej). V posledný večer si doprajeme jedlo v reštike, veď treba skúsiť aj miestne morské potvory a prezrieme si večerné mesto.

V piatok máme namierené opäť do Talianska, rozhodli sme sa tento trip zakončiť tam, kde začal. Doberdò mi proste učarovalo a Maťo nemal nič proti. Pri návrate do Schengenu nás colník tentokrát skúša zo zemepisu a pýta sa na najvyššie vrchy Slovenska a Česka a ich nadmorskú výšku. Asi mu na monitore vyskočil dôvod návštevy, ktorý sme udali pri vstupe do krajiny. V Doberdò lezieme pár známych vecí a pridávame jednu novú, Patata (5a), celkom pekný “boulder”. Doprajeme si neskorý obed pri starom kamennom dome nad oblasťou s úchvatným výhľadom na niekdajšie jazero. O jedlo sa delíme s drobným vtáčikom s milým kukučom, je to pamätný okamih. Potom sa už vydávame na cestu domov. Kúsok Talianska, Slovinsko, Rakúsko a Bratislava. Konečne, cesta na šupu dala zabrať, väčšina Rakúska po tme v daždi. Ale ten týždeň lezenia bol fan-tas-tic-ký. Srandujem. Teda fantastický naozaj bol, ale v nasledovné sobotné ráno sme (z)volili dobre.

autor textu: Jana Doháňošová

autori fotiek (a účastníci zájazdu, marec 2019): JD a Martin Nováčik

v ceste Diedro Grigio, Doberdo


v ceste Via Facile, Doberdo


raňajky nedaleko oblasti Napoleonica


Napoleonica, sektor Traversata Classica


Napoleonica, sektor Parallele


cestou z Parallele s mestom Terst v pozadí


dobojované v ceste Texi, Traversata Classica


pevnosť Črni Kal


Črni Kal – sektory B a C


Rovinj


cesta Ucitelj, Rovinj


sektor A, Rovinj


štúdium cesty Mr. Bean pred pokusom


v ceste Mali, Rovinj


v ceste Lobo, Rovinj


cesta Orih, Rovinj


sektory B a C, Rovinj


oddych, výhľady


sektor Grappa, Rovinj


oblasť Dvigrad


sektor Grappa, Rovinj


oddych a pohoda, Grappa


Doberdo


Doberdo