Do Tatier a do Raja

29. January 2017 at 9:31

Nočné vlaky, záchrana víkendových lezcov. Spolu s Ondrom (Bugym) Bogárom nás vysadili 21.1.2017 v Poprade. Náš cieľ: ľady v Tatrách a Slovenskom raji. Ako prvá bola na rade roklina Suchá Belá, a tak sme si ešte za tmy chytili autobus do Hrabušíc (rázcestie Betlanovce). Odtiaľ je to už len krátka prechádzka do Podlesku, kde je vstup do rokliny. Ráno to bolo vskutku magické- všade ticho, lúče vychádzajúceho slnka práve hladili zasnežené vrcholky Tatier a nám odmŕzali prsty na nohách. Od umrznutia nás zachránila až recepcia kempu na Podlesku, ktorá sa otvára ráno o siedmej. Podľa teplomeru bolo vonku príjemných -21 °C. Prebalili sme materiál, zohriali sa čajom a hurá do rokliny.

Ak ste nikdy nemali príležitosť použiť slovné spojenia “zimná rozprávka” alebo “ľadové kráľovstvo”, choďte v zime do Raja. Turistov tu skoro niet a všetká voda, čo tu v lete tečie, sa v zime mení na ľadové vodopády alebo hladké klziská.  Prvý ľad čo sme v  Suchej Belej liezli je Misový vodopád (kúsok pod ním je ešte na ľavej strane chodníka Maďarský ľad). Misový vodopád je hneď vedľa turistického rebríka a kramlí, z ktorých nie je v prípade potreby problém zhodiť lano. To sme aj urobili, lebo aj keď Bugy dal pokus o natiahnutie, ľad bol plný dutiniek a kvôli mrazu krehký.

Suchá Belá

Keď sme sa tam vyšantili, vybrali sme sa ďalej roklinou, leziteľných ľadov je tam totiž ešte plno. Ďalší na ktorom sme zakotvili sa volá (asi) Pravý ľad, alebo tiež Nitka. Na viac dĺžok, s isteniami o stromy v rokline, položené a nenáročné, a tak Bugy odhodlane nastúpil a začal s ťahaním. A vtedy nám to docvaklo. Veď máme len jednu sadu cepínov! A kvôli položenému terénu bol často problém aj spustiť ich na lane. Ako núdzový cepín, čo drží aspoň v dierkach v ľade, ale našťastie poslúžila aj žirafka a tak sme to nejako dali. Ak sa sem vydáte, nekončite pri vklinenom pni so zlaňákom, skrýva sa za ním ešte jeden krásny ľadopád.

Okienkový vodopád bol už obsadený inými lezcami, a tak sme to pichli na Ľavý ľad- nachádza sa pred Okienkovým vodopádom, na ľavej strane chodníka, a nad ním je v skale poctivý zlaňák.

To by na rozlez stačilo (aj keď hore v rokline je ešte parádny Bočný vodopád, dokonca vraj so zlaňákom). Na ďalší deň sme už mali v pláne Tatry. Hneď z rána sme vyrazili na Zamkovskécho chatu a odtiaľ na Uhoľné prázdniny- ľad v žľabe Lomnického hrebeňa. Ak sme predošlý deň mrzli, tak teraz sme kvôli pečúcemu slnku nastupovali len v tričkách. Hrejivé slnečné lúče sa ale bohužiaľ prejavili aj na kvalite ľadu, a tak sme sa po úžasnom úvodnom ľade dostali do roztápajúceho sa firnu (inak je to ale pekné a ľahké lezenie, natiahnuteľné aj pre začiatočníkov). Bugy sa tu kvôli podmienkam pri ťahaní poriadne vybál a aj poriadne vynašiel, lebo aj keď je tento žľab v sprievodcovi popísaný ako tri dĺžky lezenia, my sme prvý štand nenašli- na rad teda prišli aj istenia slučkou okolo cencúľov či štand obsahujúci vklinený uzlík. Našťastie všetko dobre dopadlo a tak sme sa, vďaka našemu obozretnému (čítaj pomalému) tempu, vrátili so zapadajúcim slnkom do doliny.

Z ľava: Malé uhlie, Ľad v Lomnickom Hrebeni a Uhoľné prádzniny, červenou vyznačená naša trasa (krúžky=štandy)

Na ďalší deň sme aj s Katkou Jasenčákovou vyrazili, poučení z lezenia v roztápajúcom sa ľade, na Veverkov ľad vo Veľkej Studenej doline. Keď sme ale podeň prišli, len sme s rešpektom pozerali na impozantnú, kolmú ľadovú stenu. Celá bola pre zmenu z tvrdého a krehkého ľadu- zaraziť cepín na prvý krát sa ukázalo ako nemožné, a tak sme z tohoto boja radšej zdupkali a vybláznili sa v Ľade na zákrute pod Zamkovského chatou.

Dosť bolo lezenia. Už náš čakala len čokoládovňa v Poprade a potom zase tie nočné vlaky.