Dolomity via ferrata, zápisky

27. September 2005 at 12:50

Zápisky z nášho ferrata výletu v talianskych Dolomitoch, so zástavkou vo Vorarlbergu,  26. august – 05.sept. 2005.

Voralberg:       IMG_09077

sob. 26.08 – ut. 30.08 sme strávili v Rakúsku.  Navštívili sme známych a spravili si nejakú tú prechádzku, dve po okolí a jednodňovú turistiku so zaistenými úsekmi na najvyšší kopec v okolí  – Zipferklapfen,  cca 2400 mnm.

 

Dolomity :       

30.08.2005 večerný príchod do Talianska, Wolkenstein. Stanujeme pri lese, kúsok od parkoviska. Nad nami sa týči mohutná hora „Gruppo Sella“

dollomit

IMG_096431.08.2005        Okolo obeda sme si spravili krátky výlet na „Tridentina“  – označená ako ťažká ferrata. Nástup z 1950 mnm, prevýšenie 600m, výstup 3 hod. , zaistená cesta 2,5 hod, zostup 1,5 h. Pekná, ľahká cesta za príjemného počasia, ku koncu nás čakal prechod cez mostík k  „Rif.  Pisciadú Hutte“, 2587m.  Spali sme dole v kempe = sprcha, špagety+bambíno+kukurica , pivo :)

 

 

01.09.2005        Auto sme nechali pri Rif. Dibona a vybrali sme sa cestou „Giovanni Lipella“ –  označená ako tažká ferrata. Spali sme v Rif. Giussani 2600 mnm ( á 16,50 EUR )  + polievka, vínko, my plus 4.-ria česi na izbe .

 02.09.2005  ráno sme sa na ľahko vybrali na „Tofana Di Mezzo“ 3244 mnm, via ferrata Giuseppe Olivieri.    IMG_0975

Stratili sme čas pri márnom pokuse vystúpiť na hrebeň zo  strany. Z tejto, v sprievodcovi označenej cestičky  hore suťoviskom sa vyklulo niečo dosť rozvetvené a vyšliapané viacmejej asi len terénkozami, ktoré nás sprevázdali. Hore sme to teda otočili a nejaký ten čas sme to šmýkali dole suťoviskom, napojili sme sa na pôvodnú trasu a čoskoro sme boli pod skalou na nástupe. Označená ako veľmi ťažká ferrata, s kolmými stenami plus exponovaný traverz. Vrele každému odporúčam. Mierne náročnejšia, ale veľmi pekná Ferrata, ktorá nám trvala  cca 5 hod. na  „Rif. Cima Tofana“ → vzhľadom na pokročilý čas sme sa zviezli dole lanovkou. Spali sme opäť v Rif. Guissani, 2600 mnm, kde si o nás už začínali robiť starosti a pri našej odpovedi na otázku ako bolo „Supper“, nám už utekali zohrievať „Suppe“.  Nechali sme to tak, však sme boli hladní.

Môžem s úsmevom povedať, že „kvôli tejto ferrate sme sem išli“ a určite sa sem ešte vrátime a dokončíme ju ako sa má.

03.09.2005        Čakal nás zostup k Rif. Dibona, kde sme nechali auto. Tento Relax – deň sme trávili v „Cortina“, kde hlavnou náplňou dňa bolo zhánanie bandáže na moje koleno a prehliadka automobilov v centre – tzv. zlatý pohár Dolomitov. Asi 2,5 km pred P. so Falzarego, už s čelovkami na hlave a v silnej búrke  sme  stavali stan . Určite sme prekročili náš osobný rýchlostný rekord v stavaní stanu, no a možno aj vo výbere miesta, keďže náš stan stál na malom ostrovčeku trávy, ktorý zprava aj ľava obmývala voda. V teple spacákov sme si pochutnávali na krupicovej kaši so škoricou, ktorú nám Miško uvaril :o) mňam. Počas noci sme počúvali hromy, blesky a silný dáááááážď. Michal bol ešte pár krát skontrolovať stav hladiny. Nevytopilo nás.

04.09.2005      o 7.00 ráno nám však kontrola pohrozila pokutou…stan sme rýchlo zbalili, no nenechali sme si ujsť piknik na slnku – či raňajky v tráve.  :0)

IMG_0977Vybrali sme sa cez les k lanovke na Rif. Lagazuioi a výstup  „Tomaselli“ na Piza Sud 2980 m, označený ako veľmi ťažká ferrata. Naša cesta sa križovala s pár ďalšími a tak sme sa pár minút pod nástupom zrazili so  skupinkou dôchodcov, akoby práve vypustených zo zájazdového autobusu. Ale bodaj by sme aj my boli v tak dobrej kondičke, keď budeme v ich veku. Dlhší nástup a až k vrcholu ferratka.

Čakal nás veľmi pekný výstup a aj polovica zostupu bola odistená. Ale keďže sa nám neskôr smerom do doliny nejak stratili značky z obzoru, nasledoval  trochu dlhší zostup. :-)  Taktiež sme natrafili na geniálny bivak (deky, sviečky, hrozienka, šnúra na prádlo). Keď už začínalo byť šero a pred nami sa namiesto doliny otvorila náruč hôr, naše tušenie sa naplnilo a vedeli sme, že je zle. Na nálade nám to moc nepridalo. Smerovník, na ktorý sme tu konečne natrafili nám ukázal, že sme už hodnú chvíľu šli opačným smerom.. Čelovky sú skvelý vynález. O hodinku, dve sme uvažovali o zabivakovaní, keď sme mali opäť chvíľu v tme problém nájsť tie na riedko pomalované kamene, čo nám mali ukazovať cestu. Nakoniec bolo dobre, že sme tak neurobili, lebo noc bola mimoriadne studená. Napriek predošlej rannej kontrole, znova sme spali na lúčke pri potoku. Tento krát sa iba blýskalo a na večeru sme si uvarili kráľovskú porciu špagiet s omáčkou bolonese.IMG_0979 

05.09.2005        Budík sme si dali už na piatu, ranný čajík so sušienkami. Ráno sme našli stan trochu primrznutý a aj na aute bola námraza. zbalili stan na ktorom bola námraza aj napriek tomu, že sme spali dole v doline a  tak isto sme museli stierať námrazu aj zo skiel auta. Takže tak  -1 °C myslím  určite bolo a to sme boli v nížine, cca 2000 mnm. Studený front, studená noc.Okolo pol siedmej sme boli preč. Mali sme pôvodne na pláne vyliezť si doobeda ešte niečo ťažšie a krátke, ale boľavé kolienka naše zmýšľanie jednohlasne zamietli.

Neskôr sme kúpili ešte nejakú tú pohľadnicu, na odpočívadle sme rozložili karimu a dali desiatu, či skorý obed….podvečer, príchod do SR.

 

Rekapitulácia na záver:

Počasie nám pekne vyšlo, teplo, slnečno. Dvakrát nás postrašilo hromami, bleskami, ale zostúpili sme rýchlo do bezpečia   a raz nám spŕchlo, ale to sme mali akurát rest day kvôli kolenám. Najvyšší bod čo sme dosiahlli bol 3244 mnm, Tofana di Mezzo. Zo 3x sme sa previezli lanovkou. Nebola to lacná záležitosť, ale ušetrilo nám to hlavne kolienka a čas. My sme mali ferratový set a všetko ako má byť. Veľa sme toho o ferratách nevedeli a tak som stiahla kopec materiálov, vytlačila, doma naštudovala a ešte cestou v aute vodičovi čítala.  Aj tak sa dá využiť čas :). Stretli sme pár skupiniek čo nemali prsák, niektorí ani helmu, či mali po domácky urobený set, ktorý nemyslim, že spĺňal to čo by mal. Ako napr. keď sme obiehali skupinku talianov. Kvôli krátkym slučkám chodili okolo lán ako keby k nim boli priviazani. Nemali to určite veľmi pohodlné, ani karabinky nemali vhodné a ich holky to očividne po nejakom čase prestávalo baviť.

Cesty neboli také ťažké, i keď boli v sprievodcovi označované ako veľmi tažké. Niektoré nám dali zabrať viac, iné menej. Obavy som mala trochu len z toho, že natrafíme na niečo tažké pre Miška, ale zvládol to na jedničku a páčilo sa mu. V tých akože extrémne tažkých cestách, ako to bolo v knižke písané, boli už aj kolmé steny, viac exponované, prípadne traverz cez previsíky. Bez zaistenia pre feratky by to bol terén obtiažnosti 3-5. Niekedy sme liezli iba po skale, inokedy jednou rukou skala druhou oceľové lano, ale boli aj miesta kde sme sa držali lana oboma rukami. Veľmi pekné boli aj úseky s rebríkmi (väčšinou odistené), kramle, či mostík.

Určite sa tam ešte aspoň raz vrátime a prejdeme aj ostatné čierne cesty, prípadne keď sa podarí, čoto polezieme.