Expedícia na Sitno

20. May 2015 at 6:20

Sitno je najvyšší  vrch pohoria Štiavnických vrchov. Meria 1009 m a na samom vrchole sa týči rozhľadňa s vysielačom.  Minulý rok vyšiel kompletne nový sprievodca na túto lezeckú oblasť, za čo môžeme poďakovať Jurajovi Kóňovi, ktorého cesty sme si aj vyskúšali na vlastných lezkách.

V piatkových neskorých večerných hodinách plánovaný odchod, napriek tomu sme stihli miestne hospody s kvalitným českým pivom. Hneď na to ráno odchod a o 11:00 už pod skalou. Aj napriek tomu, že sme skalky mali na dohľad, chvíľku nám trvalo sa k nim dostať pretože popis v sprievodcovi bol síce jasný (pri prvých drevených schodíkoch za informačnou tabuľou č. 3 vľavo po vrstevnici, bývalý turistický chodník popod Sitno, žltá značka) realita bola trošku odlišná. Predovšetkým tento turistický chodník už zanikol a v ceste nám stáli len popadané stromy a opadané lístie. V polovici cesty sme natrafili na niečo, čo chcelo byť chodníkom a tak sme sa konečne dostali ku Konvalinkovému komínu (čo bol až príliš poetický názov pre sériu ciest, ktoré tam na nás v prítmí skaly čakali, poznámka editora č.1).

Ako už názov napovedá, liezlo sa v skalnom prehĺbení smerom do vnútrozemia. Takže slnko, bohužiaľ, nedosvietilo až na zem k ističom, ale skôr 4 metre nad zem, a aj to až v poobedňajších hodinách. O to väčšia motivácia však bola vyliezť prvé cesty J . Skalka nebola na prekvapenie mokrá, a tak nám to dodalo trošku optimizmu, ktorý ale rýchlo prešiel v polovici prvej cesty, kde sme hneď zistili, že vzdialenosť medzi borhákmi nie je taká dobrá. Začínali sme teda kratšími cestami  s náročnosťou  5 a 5+, ktoré boli výškovo od 15 do 20 m. Napriek tomu, že v týchto mesiacoch sú otvorené len niektoré lezecké sektory, lezenie bolo rôznorodé. Práca s ťažiskom, občas nás prekvapilo niečo na trenie a sem tam skalné záhyby ukrývali 3 metrové platne.

Okolo 14:00 hodiny sme skúšali aj nejaký ten „ľahký previs“  (ironický názov cesty) za 6+, našťastie previs za 6+ bol iba na začiatku a potom krásne lezenie za 5- inak by sme to nevytiahli (vytiahol len skromný Jakub, ktorý si ako odmenu za svoje hrdinstvo mohol vychutnať výhľad z výšky, poznámka editora č.2).

A nakoniec  40 m lahôdku menom „vyhliadková“  za 5. Keďže táto časť skaly bola trošku západnejšie od skalného prehĺbenia , dopadalo tam slnko oveľa viac a tak sa príjemnejšie liezlo. Hore nás prekvapili trošku machovitejší terén skaly a keďže to bolo mierne komínovejšie lezenie, stávala sa táto cesta psychicky náročnejšou (moral aj pre ističa a pozorovateľov, poznámka editora č.3). Zhora bol zaslúžený výhľad na Banskú Štiavnicu a krásu Štiavnických vrchov, nasledovalo už len metodické zlanenie so 60-tkou lanom a o 20:00 sme už lehnili pri teplom čajíku v preslávenej miestnej čajovni.

Kubo, Peťo, Mima, Haike
Autor textu: Jakub Mucha