GrossGlockn@

30. August 2018 at 18:07

aneb šunky na riedkom vzduchu.

Pred dvoma rokmi sme chceli ísť tiež, no nedalo sa. V deň výstupu silný vietor (čítaj 120km/hod), tak sme to radšej prepili na chate, šak čo aj iné robiť, že? Tento “pytel” sme sa rozhodli zvesiť vo veľmi podobnej zostave, ako sme pred dvoma rokmi úspešne zavesili.

Rozbuch a Kalafi to sú parťáci na každú skopičinu. Ukľudňuje ma aj to, že obaja majú doma deti a to ich drží pri zemi. Keďže viem, že budem trepať hore asi tak o 20 kíl živej váhy viac ako každý jeden z nich, tak navrhujem skorší odchod z BA. Obaja mi pritakajú, hovorím si paráda. Chalanov celú cestu namotávam na to, že na parkovisku som videl nejaké búdy, ktoré tam posledne neboli. Všetci traja dúfame, že sa nám podarí niekam zapadnúť, kde by sme si mohli dať aspoň 5 hodín horizontálne a trošku si zdriemli, obaja sú plní očakávaní a tešia sa, ako sa pohodlne vyspia. Cestou sa chceme zastaviť na jedlo, Kalafi pribrzdí v Spittal an der Drau, hádžeme si rezníky a ja nugetky a frčíme smerom “hotel”. V doline snehu tak po členky, ale ako naberáme výšku na Kalser Landesstraße, tak snehu pribúda aj tlaku v ušiach. Všetci zívame, držíme nosy a fúkame, priznám sa, ja som tlačil trošku viac a chalanov som veru nepotešil. V Kalse pod Glocknerom je situácia viac než vážna, cesta je prakticky sneh, zvodidlá tvoria vyfrézované steny zo snehu, ale napredujeme a vytešujeme sa, nie však na dlho. Na googli síce nájdete fotky, kde sú búdy, v ktorých môžete prespať, no streetview som hľadal márne, tak ako sme mali vedieť, že tam tí “WURSTI” namontovali mýtnicu? To, že by sme si mali zaplatiť, nám ani tak nevadilo ako to, že je tam asi meter a pol snehu všade okolo a “cesta zarúbaná”. Pozeráme na navigáciu, niečo do nej ťukám, ale tá tetuška na mňa furt po nemecky, Rozbuch mi zozadu tlmočí, ale obaja po asi 10 sekundách rezignujeme. Peťo šoféruje aj naviguje, toto keby som vedel skôr, pijem už za Viedňou. Našťastie mu to celkom ide a keby aj nie, tak to zvodidlo zo snehu nás podrží. Nachádzame tajnú odbočku so zákazom vjazdu v oboch smeroch, cesta ale inam nejde. Púšťame sa dole brehom a navigácia vykresľuje potencionálnu cestu, nálada by sa dala krájať. Po 200 metroch míňame penzión Schliederlerhof, hľadáme cestu, ktorou by sme sa dostali hore, ale jediné čo sme našli bola cesta tak poťažmo na bicykel, a to tiež v lete. Horst sa tu otáča s pluhom, cestu mu netreba, tak tam urobí stenu zo snehu.

Búdy dnes nebudú, všetkým nám to doplo a rozmýšľame, čo budeme robiť takmer o pol noci pod Glocknerom, kde nie je nikde živej duše. Zhodli sme sa, že či už budeme spať v aute, na aute alebo pri aute, autom už nepôjdeme. Urobili sme to, čo by urobil každý súci človek, keď nemá nápad, tak sme začali popíjať. Nejaké to pivko padlo a ako sa vraví “Pivo bez paľenky, zbytočne vyrucené peňeži”. Prekladáme to marhuľami a slivkami. Všetci sa bavíme tým, že ako budeme chrápať, nakoniec sme sa zhodli, že sa nasúkame do auta a bude. Je to trošku tetris to všetko správne uložiť, no nakoniec sa zmestíme. S interiérovým barom všetko zvládneme. Čas si krátime pitím alkoholu a vetraním v aute. Optimisticky si nastavujeme budík na 0500.

Ráno vstávam o 6tej a idem von a rýchlo aj dnu do spacáku, Rozbuch ma napomína, či sme nechceli o 5tej vstávať, je mi to jedno, ešte si “trošku lažkám”. Po 10-15 minútach sa vytmolíme z auta a začíname si rozdeľovať veci. Našťastie lano berie Kalafi. Snažíme sa presvedčiť majiteľa chaty, aby nám dovolil zaparkovať auto, je to však čurák a nepochodili sme. Rozhodli sme sa auto zaparkovať na pankáča a tak sme aj urobili, 15 minút s lopatou a máš parkovisko ako LUSK.

Začíname stúpať, všetci nadávame, že aké by to bolo pekné spať na hornom parkovisku, lebo takto sme si pridali cca 3 km a 300 výškových metrov. Nie je to veľa,  ale predsa len…

Prichádzame na parkovisko pod Glocknerom kde sme chceli spať. Jedna búda je glockner panorama viewer, druhá je niečo ako informačný kiosk, ktorý je zatvorený, ale časť s WC je otvorená. Ideme dnu, čapujeme vodu ako keby sme ju videli prvýkrát, odľahčujeme sa, aby sme hore netrepali naozaj nič navyše alebo nič, čo nepotrebujeme. Dáme si raňajky vo vykurovanej predsienke. Toalety sú veľmi príjemné vyhotovené z kvalitných materiálov (kameň a nerez) ktoré pôsobia až luxusne. Hovoríme si, toto vedieť, tak sme večer tu, ale nevedeli sme, teraz je už neskoro plakať. Umyjeme si ruky a osušíme elktrickým fukarom značky Dyson a môžeme vyraziť smerom hore, dávam zbohom tečúcej vode, splachovacej toalete a podobným vymoženostiam. Na búde je síce zákaz kempingu, no obávam sa, že práve toto bude častá nočná zastávka viacerých turistov. Ako vychádzame von z búdy, tak vidíme krásny veľký modrý traktor s radlicou, ktorý odhŕňa sneh, ako keby to bol cukor na parenej buchte, než sa spamätáme, je tu žltý bager . Ten si naberá nahrnutý sneh a rozhadzuje ho okolo seba ako besný pes svoju korisť. Ja si hovorím, teraz už nič, Rozbuch pindá lebo chcel vstávať o 8mej a keby sme tak vstali, tak sa autom dostaneme až hore, Peťo sa tvári akože čo som ja VEDMA ? Teraz už vody moc nenamútime, tak ideme smer “Štrúdelhutte” – originálne sa to volá Stüdlhütte, ale robíme si cestou hore srandu. Prešliapavam stopu na začiatku, čo ma strašne unaví a ďalej už  moc nevládzem, ale Kalafuta som trošku pošetril, nech nám ďalej prešlapáva on. Tento asi 140 metrový úsek bol mega morda, snehu po členky, žiadna stopa, nič.

O podmienkach som moc zatiaľ nehovoril a ak si mama alebo žena/frajerka účastníkov výpravy, radšej tento odsek preskoč. Než sme sa sem vybrali, tak v celých Alpách nakydalo miestami aj 1,5 metra snehu za 3 dni, čo ľudia čo sa aspoň obtreli o lavínovú problematiku vedia, že nie je úplne ideálne. V pondelok si pozerám lavínovú situáciu všade 4ka miestami 5ka, ak neviete tak 4ka je taká, že treba dávať pozor už pri sklone terénu nad 30°, nesmieš si kýchnuť alebo prdnúť veľmi nahlas a samozrejme, ani jedno slovo Česky, to je ortiel smrti. 5ka je niečo také, že ak máš rád v lete tobogán, tak toto je to isté ale v zime. Podľa mňa je to ako v boji, tam kde už raz padol mínometný granát, pravdepodobne už druhýkrát nespadne. Ideme si hore, všade na okolo lavínky, miestami základovky, no ukazujú sa aj menšie odtrhy a splazy takmer žiadne. Volíme najbezpečnejšiu cestu hore a to je cesta lavinišťom hore a potom šup ho na Lucknerhütte. Cesta z parkoviska nám sem bez lyží ( to je ale príbeh teraz starý už dva roky) trvala 45 min, s lyžami nám to zabralo teraz iba hodinu a pol. Veľa metrov sme si nadbehli a museli trošku zlyžovať dole, ako inak zase cez lavínisko. Peťo provokuje, že zapne Pips na hľadanie a aspoň niekoho možno nájdeme. Na Lucknerhütte, ktorá je ako každá jedna chata v okolí zatvorená, lebo KTO BY SEM V ZIME CHODIL ? Túto otázku som si pokladal viackrát za tento predĺžený weekend. Morálku máme všetci traja úplne v hajzli. Poviem ako to je, ideš asi 2 kilometre hodinu a pol, ako by ti bolo? Sedíme na batohoch, odopnuté lyže a každý tlačí tyčinku do hlavy a len nemo pozeráme na sneh. Mám pocit, že sme si náročky sadli tak, aby sme nevideli parkovisko (ktoré sa zdá fakt blízko), no povedali sme si, že tu menej fučí. Musím povedať, už teraz sa mi chcelo ísť domov. Nerád utekám z boja, tak teda prešlapávam stopu asi 150 metrov,  potom to prenechávam zase Peťovi. Počasie nám pomerne prialo, lebo držalo slnko za mrakom, ale teraz všetku svoju silu oprelo do svahov a vyzeralo to tam brutálne, čo sme si s Rozbuchom aj pekne užili.

Cestou hore sa ozvalo aj druhé mužstvo, ktoré plánuje príchod okolo 15tej. My volíme cestu po jednom rebre, kde skoro nie je sneh, čiže by sa s nami toho ani moc neodtrhlo. Hore na chatu prichádza Peťo s 30 minutovým predstihom, hore argumentoval, že chcel som to mať čím skôr za sebou. S Rozbuchom sa plazíme a cítime oheň, hovorím paráda, Peťko pozametá nafúkaný sneh, roztopí nejaký sneh a urobí nám čaj za tých 30 minút. Po príchode na chatu  nie je ani zametené, ani oheň založený, len Peťo pri variči s nejakou erárnou bombou ohrieva vodu. Hovorím si, aspoň niečo. Zmiešal dohromady francúszku, slepačiu a mušličkovú polievku dohromady, na rovinu ti poviem, nie som úplne fanúšik miešania kuchýň, no táto polievka bola VYNIKAJÚCA ! Bola hustá, plná cestovín, glutamánová a to najhlavnejšie, bola teplá. Po Zjedení tejto polievky sme sa cítili asi ako Asterix po požití čarovného nápoja. Ešte nám bolo teplo z výstupu, ako tak sme sa prezliekli do suchého a začali pracovať. Vo Winteraume bola kopa roboty, lebo niekto nezavrel dvere ako mal, potom je dnu naviateho snehu, ktorý treba zamiesť, drevo nenasekané, triesky nepripravené, smeti nevynesené, skrátka všetko zle. Najprv sme len nadávali, no potom sme si povedali nevieme čo sa tu dialo a prečo to nechali tak, ako to nechali, verím, že mali svoje dôvody. My sme tu mali stráviť najbližšie tri noci, tak sme si to pekne upravili. Rozložili sme oheň a roztočili sme čajový kolotoč. To je taký kolotoč, že jeden behá po sneh, ďalší prikladá, iný varí čaj a ten posledný ho pije. Po dobrej robote si človek zaslúži odmenu v podobe prekrásneho západu slnka.

Jaškovci došli na parkovisko až hore, stopu mali prešlapanú až hore a mali to pod tri hodiny s argumentom, že to chceli mať rýchlo za sebou. Chata bola pomerne vykúrená, hneď sme novoprišelcov nadopovali čajom a spoločenský program “pozri či už ídú” mohol začať. Podchvíľami vybiehaš na skalné bralo za chajdou, či nevidíš svetielko alebo siluetu v doline. Vyčkávali sme na ďalších a pritom sme lúchali čaj a možno trošku toho alkoholu, ale naozaj striedmo. Rozbuch si opravuje pokazené nohy, ktoré nie len nevyzerajú, ale aj nevoňajú úplne najlepšie, aplikuje slivovicu na čerstvo odtrhnuté pluzgiere a reve ako keby ho obarili, s Peťom sa nečudujeme. Túto večernú idylku kazí len hustnúca atmosféra, ktorá hustne čím bližšie sme boli ránu. Okolo 2130 sa vytiahlo na stôl čo zajtra. Povedali sme si, že podmienky budú fajn celý deň, tak že to skúsime.

Ráno vstávam na že mi je zima, idem priložiť, piecka vyhasla, zakladám znova, pri tejto príležitosti budím Peťa aj Rozbucha, uznajte, už ste niekedy rúbali drevo potichu o 3 ráno?

Naládujem to tam, neh je ráno čaju pre všetkých. Trošku sa mi podarí zdriemnuť, no nie nadlho, dole je čulý ruch už od skorého rána.

Čulý ruch

Vyrážam v čele, asi 20 minút pred posledným človek, čo odišiel z chaty.

S Peťom vpredu prešlapávame, on ako ľadoborec, ja suplujem ratrak. Pár obrátok a sme na ľadovciNaše cesty sa po ľadovci trošku rozdelili, no nakoniec sme sa spojili a pokračovali spolu hore 

Cesta hore išla prekrásnym traverzom, ktorý som si užil, no hovoril som si, že vydriapem sa hore, obujem lyže a idem variť čaj. Výhodou pomalého je to, že vieš presne povedať, ktorý si na fotke.

Miesto v ľavo hore, kde sú traja ľudia a dve skaly, si hovorím, že to je maximum a otáčam to. Keby som len vtedy vedel :)

Samotný traverz a skialpinizmus boli veľmi príjemné, miestami pálilo slnko tak, že som nevedel vydržať v oblečení, no nebojte, zvládol som to a neobnažoval som sa. Na moje počudovanie sa nám ukazovali neskutočne panorámy. Netušil som že “Glockner” je o toľko vyšší od okolia a je jediný tak vysoký, že máte pocit, že ste minimálne v šiestich tisícoh.

Miesto pri dvoch kameňoch som obehol (síce som šiel ako slimák, ale obehol) a čakal ma funky úsek. Kde si predposratí nasadili mačky a šli to s mačkami, “Wursti” šlapali priamo na lyžiach alebo s lyžami v jednej ruke a v druhej paličky a veselo nad tebou. Nechceš ani pomyslieť, keby sa šmykol. Nebolo by to nič, keby pod týmto úsekom nebolo iba bralo a sneh až dole na parkovisko.

Tricky spot

Sme na hrebeni a čaká nás už iba jeden žľab, potom malý glockner, sedlo a sme tam. Dáme si čajíky a tyčinky, hovoríme o tom, ako by sme sa najradšej hodinku opalovali a šli dole a vrchol okašlali, no poviem Vám rovno, okrem Rozbucha, ktorý mal nohy rozodraté do krvava, sme nikto nemali dobrú výhovorku, tak pokračujeme v ceste. Veci sme nechali pri tomto krásnom výhľade, hore ideme na ľahko resp. Čo si zbalíš do vetrovky (preto aj mám na vrchole hrudník ako Stanke).

Oddychový spotík

Žlabom hore ideme naľahko a Peťo si ma naväzuje na lano a ťahá, po pár metroch mi vysvetľuje, že to nie je ako na vleku, trošku ma sklamal musím priznať. Ťaháme sa žľabom a sneh pekne drží, ide sa mi prekvapivo dobre, na začiatku trošku pomalšie, postupne zrýchľujem, no neboj sa, nebežím.

Cesta do žľabu

Už sa neťahám, už sa driapem hore, vidím hrebeň, Utešuje ma, že som na chvoste, lebo keby niečo, tak ma tyče a chalani určite chytia, pocit sucha a bezpečia, ktorý milujem/e. Hrebeň resp. vrchol malého Glocknera je neskutočne pošušnáničko. Na ľavo na pravo strecha, ty ideš presne vrchom a všade okolo zasnežené kopce, len kam tvoje oko dovidí, počasie nenormálne.

Ako aj v živote, pri sexe, na lanovke, na hojdačke, tak aj pri lezení platí, raz si hore raz si dole. Zliezanie do sedielka  bolo o niečo čarovnejšie ako hrebeň, nakoľko všetci boli dole a ja som bol na konci lana a hore. Čo je toto za logiku, to lano tam mám akorát na to, aby som sa oň potkol alebo nespadol až úplne úplne dole na parkovisko, inak fakt na nič.

Na moje šťastie “Šnicleri” osadili masívny kábel, ktorého sa dalo pridŕžať a ešte aj Kelečeni s Jaškom osadili fix. Zase nadobúdam pocit sucha a bezpečia. V sedielku pozerám do žlabu, čo ide až dole, neskôr na chate som sa dozvedel že sa to lyžuje….

Na vrchol už takmer dovidíš, delí ťa od neho pár metrov. Pár metrov lezenia, lezenie je to o trošku ťažšie ako schody na platni ale je to krásne madlovité a stupovité, skrátka hoviem si. Zelené lano je moje a červené je fix.

Chalani nás čakali hore asi zo dve hodinky, my sme sa vyfotili, pokukali a šupovali sme sa dole. Celý čas si hovorím, načo sme sa navezovali v takomto teréne? No nevadí, keď už je sranda, tak neh je sranda. Žlab sa dal pohodlne zbehnúť podľa mňa čelom do doliny už od vrchu, no pre zaistenia chtivých sme usporiadali zlaňovací festival. Cez trúbku hore sme prehodili koniec lana s dvojitou osmičkou, dvojičky sme zviazali vodcovským a šup ho dole. Mal som chuť si ľahnúť a spúšťať sa dole hlavou, no to som sa neodvážil, preto som radšej vsadil na klasiku, aj keď s tým rozdielom, že s mačkami na nohách som si dával väčší pozor na lano. Priatelia, bude to možno znieť ako teleshoping, ale je to tak, neveril som, že sa to dá alebo že to funguje, počul som o tom, ale nikdy nevidel alebo nezažil. Ako tak zlaňujem dole, prichádzam k stredu, kde sú laná zviazané, vodcovský uzol prefrčal cez pol loďák tak rýchlo, že mi skoro až tento jedinečný a vzácny okamih utiekol ako ten uzol cez pol loďák.

Otázka, ako sme to dali dole, je na mieste, je to jednoduché. Všetci zlania a posledný to zvesí dole a zbehne, nemusia sa všetci spúšťať no nie? Zatiaľ čo Rozbuch došiel k nám, máme laná pekne zkufrované a trielime dole, až sa o mačky potkýňame.  

Dojdeme k lyžiam, rýchlo balíme lano, pripravujeme lyže na zjazd a zliezame “funky pasáž”, predsa len radšej v mačkách ako byť dole o 5 minút neskôr. Vlastne ako tam hodiť držku, šak vieš čo myslím, bolo to rozumnejšie v mačkách. Treba nechať, že sú ľudia, čo vedia pekne lyžovať a urobiť krutý diktát do snehu.

Diktát v snehu, fotka je fotená skôr, ako my ideme dole.

Nám pri zjazde pomaly začne zapadať slnko, je to prekrásne a romantické, no všetci si uvedomujeme riziká a aj to, že by som si musel čelovku vyťahovať a batoh dole a batoh hore, no môžem sa ti na to…..

S Kalafim sme sa zhodli, že buď nevieme lyžovať alebo boli na chuja podmienky, prípadne oboje v kombinácií. Ja si myslím, že teraz ma to už nikto nenaučí.

Ja pri akože krutom zjazde

Rozbuch sa vybral dopredu, my s Peťom sme trošku zaostali a rozjímali o všeličom, keď však slnko ustúpilo na toľko, aby sme sa začali ponáhľať dole, ja som to zobral v znamení touringu a šiel som sa pozrieť na Studlgrad, videl som tak kulové, ale aspoň som sa previezol.

Na chatu som dorazil LTT, chalani rozrábali oheň a čaj, večer sme zjedli niečo malé a šli spať.

V nedeľu ráno sa tradične o 0330 budím na zimu a rozkurujem. Zdriemnem si ešte 3 hodinky a dávame si budíček. Pomerne dobre prespatý a najedný začíname asi o 0730 oslavovať, že sme boli hore, oslavujem moc rýchlo, vypína ma asi medzi 10-15. Čas len odhadujem. Niektorý sa vyberajú na túru, ja som však vypnutý.

Išli sa pozrieť ľudovo povedané iba na “kus ľadu”, ale treba nechať, že je to fakt impozantné.

Mimo iného sme mali hosťa. Prišiel Helmut s Branau am Inn. Vlk samotár ktorý si prišiel sám vychutnať atmosféru hôr. Isto neočakával bandu hulvátskych Sloviänov. Ale Fritza sme si náležite rozmaznali všakovakými slovenskými špecialitami. Uvádzam príkladom: moravská slivovica, maďarské čípeš klobásky, holandský ementál atď.. Aby sme sa nehnevali, rýchlo nám odovzdal svoje zásoby schnapsu. Deň a noc pokračoval v bujarých oslavách života. Keď sme sa náhodou predtým hnevali, už sme boli udobrený. Kto sa náhodou nepohneval, radšej sa pohneval, aby sa udobril. Taký chlapský kolotoč emócii. Večer sa blížil ku svojmu koncu, s ním aj zásoby hrejiva.

Pondelok ráno tradičný budíček o tretej a rozkurovanie. Spať sa mi moc nedá, vstávam o 5tej a začínam sa baliť, o 0720 začíname zjazd dole s tými ťažkými batohmi, je to “super”, ale trápenie. Stehná pália, chrbty bolia. Na neškodnej rovinke sa Kalafi vykýbli na zem. Obiehame ho akoby nič. Po chvíli sa otočíme. Stále leží na snehu, ale naozaj v krkolomnej polohe! Na otázku či je v pohode odpovedá chrčaním. Vidíme ako sa snaží uvoľniť lyžu. Avšak ťažký batoh a zapnuté hrudné putko mu to znemožňujú. Rozbuch sa vydáva za ním. Je síce 20 metrov od neho, no trvá to večnosť. Na koniec sa Kalafimu podarí vyslobodiť  z akrobacie vlastného tela a s modrým pomaly prekysličeným ksichtom pokračujeme ďalej. Konečne narazíme na trochu prašanu a nevyzeráme ako prvý krát na lyžiach.

Mal som pocit že sa udusí vlastným batohom, bolo to zaujímave sledovať to zápolenie človeka so živlom.

Fotka na parkovisku a môžeme ísť domov

Musím priznať, že hory sú super, hory liečia, hory pozdvihnú, no vedia urobiť aj presný opak. Pred dvoma rokmi sa na nás Glockner asi hneval, lebo nás nepustil pomaly ani z chaty, no tento rok som mal pocit, že ma snáď vytiahne hore, tak aj bolo. Celý deň sme mali skvelé stabilné podmienky, jednoducho si to neviem vysvetliť inak, ako že Glockner nás hore chcel.

PS: určite tam choďte, je to easy peasy super cheesy

Text: Drgi

Foto:Kalafut, Rozbuch, Kelečeni, Jaško, Miloš