Viki: HKF kurz 2013/2014

15. August 2014 at 19:23

Kde bolo, tam bolo… áno, budem pokračovať. Za siedmimi bratislavskými horami a dolami, stretli sa 30. septembra 2013 na Gondovej ulici štyridsiati ľudia z ďalekých i blízkych krajov slovenských. Vtedy sa začala písať história nášho nováčikovského ročníka horolezeckého kurzu HKF. Zo štyridsiatich odvážnych nás nakoniec  finálne ostala nejaká polovica, no nič to nezmenilo na tom, že to bol rok plný tých najlepších zážitkov, stretnutí, splnených i nesplnených očakávaní, no najmä nových vedomostí, skúseností a vylezených ciest. Prvý praktický výcvik sme mali už v sobotu 19. októbra na Technickom skle. Na ten deň si veľmi dobre pamätám, pretože to bol deň, keď som prvýkrát seriózne liezla po skale (ešte v teniskách Converse J) a zároveň sa vtedy konal aj Posledný zlaňák na Pajštúne. Naučili sme sa základy istenia, naväzovania sa, Marek sa nám predstavil ako najviac nadávajúci inštruktor HKF, z čoho sme si ale nič nemali robiť. Počas zimy sme mali iba prednášky, ktoré boli väčšinou vtipné a humorné, ale istou a nemalou mierou aj dostatočne informatívne. Dvakrát sme boli aj na umelej stene v rámci kurzu, no tí zapálenejší z nás chodili mastiť preglejku aj mimo týchto dvoch výjazdov. Všetci sme boli vo vytržení a čakali sme na začiatok letného semestra a prednášok, keď nám bol sľúbený nácvik pádov.

A konečne! Zima sa umúdrila a my sme v marci mohli ísť na Troch jazdcov otestovať náš faktor strachu. Najstarší inštruktor HKF, pán Mižičko senior, nás dal všetkých do vrecka, keď vo vibramoch vytiahol zopár metrov v ceste obtiažnosti 3-4. Taktiež sme si vyskúšali zlaňovanie a opäť sme sa nasmiali nad Marekovými pejoratívami. S nástupom jari a teplého počasia sa dali do pohybu okrem iných procesov aj praktické výcviky na skalách. Vyskúšali sme si zakladanie vlastného istenia na Medvedej skale (ako aj na jeseň na Platni v Bratislave), múrik a Technické sklo boli už individuálnou záležitosťou každého z nás.  Postupne celý kurz gradoval.

V apríli a máji nás čakali najkrajšie klubové a  nováčikovské výjazdy. Začalo to na Hrádku, kde sme boli ubytovaní na chate Sekaniny (veľká vďaka za celú organizáciu patrí Peťovi Fifíkovi Bukovému). Počas tohto víkendu sme si vyskúšali viacdĺžkové lezenie, padanie šutríkov a utekanie pred nimi a prvýkrát sme mali možnosť všetci sa navzájom spoznať. Darmo, ďalšia predĺžená víkendová akcia v Maníne, kde má naša ukecaná inštruktorka, duracelka Peťa, vylezené všetky cesty aj necesty, neostala Hrádku nič dlžná. Počko opäť vyšlo na jednotku, spali sme pod hviezdami v autokempe  pod Manínskou tiesňavou. A čo je dôležité – tu sme takmer všetci urobili praktické skúšky potrebné pre ukončenie kurzu. Cesta, ktorú sme si museli vytiahnuť na prvom konci, od nás dostala neoficiálny názov „Posratá“. Dôvod radšej nebudem uvádzať. Bola to odistená cesta, no Marek Hrešiaci Paulík nám ju pre istotu v kľúčovom kroku priistil friendom. Liezli sme na Veterných Baštách, úžasnej skale, kde sa dalo krásne liezť na trenie. Ja určite nezabudnem na to, ako mi Paľo padol od štvrtého borháku a skončil pár metrov nado mnou. V ten moment  sme mali v gatiach všetci viac ako samotný Paľo. Posledný deň sme liezli na Černokňažníkovi a Pekelnej stene. Obidve tieto akcie rozhodne patrili k tým vydarenejším. Okrem lezenia sa popil nejaký ten mok aj nemok, potom nám pri lezení prekážali opičky a fučali sme ako parníky. No ale aj to patrí k životu lezca! Netreba ale zabudnúť na teoretické skúšky, ktoré sa konali ešte pred Manínskym víkendom. K nim len toľko – boli, sú a budú. Posmejeme sa, urobíme a ideme do Tatier.

Konečne! Konečne nadišiel ten deň, 12. júla 2014, keď sme sa všetci postupne s plnými, pocitovo asi 200-kilovými batohmi, vybrali na Brnču alias Chatu pri Zelenom plese. K tomuto týždňu by sa dali písať epopeje.. Jednoducho – týždeň sme liezli v Doline Zeleného plesa a priľahlých dolinách, čiže Veľkej a  Malej zmrzlej doline a Červenej dolinke. Najviac Filozofáci obliehali Žeruchy, Jastrabku, Kozí štít a Koziu kôpku. Kto mal ako inštruktorku Peťu, dostal sa aj ďalej do doliny. Išlo o mňa a o Bugyni Bratrové a k nám sa pridal aj Rozbuch a Badin. Čierny štít bol mojím vysnívaným, odkedy som si pozrela sprievodcu. A keďže nám počasie na prvý deň hralo do karát, cieľ bol jasný. Ja som išla v sobotu spať ako prvá zo všetkých a to o 22:00. Každý sa ma pýtal, či som chorá, či mi je zle. „Nie, nič mi nie je, zajtra idem na Čierny štít,“ odpovedala som s pocitom zodpovednosti. Napriek tomu sa mi na nástupe nejako zvláštne točila hlava a bolo mi zle. Počas lezenia sa to zlepšilo, no zostup bol kritický. Mala som však okolo seba úžasných ľudí, ktorí ma podporili a pomohli mi, keď som myslela, že sa zrútim dole do doliny. Zostup z Čierneho štítu nie je prijemný, no pomyslenie na pivo čakajúce na chate bolo takisto povzbudzujúcim elementom.  Myslím si, že každý z nás myslel na zostupe na to isté. Na dobre vychladené pivo. Aj keď mnohých z nás schladili aj búrky a krúpy v stene. Búrky boli našimi strašiakmi celý týždeň, no aj tak nás to neodradilo ísť liezť. Na Čierny štít sa potom vybrali aj Igi a jeho skupina. Peťa ešte vzala Paťa a Maťa na Jahňací štít a ku koncu kurzu Bugyni a Rozbucha s Badinom na Kolovú vežičku. V ten deň prišla riadna búrka a nám na chate nebolo všetko jedno. Najmä preto, lebo sme si uvedomili, že naši kamaráti sú hore. Tŕpli sme strachom. Našťastie všetci dorazili v poriadku. A dorazili nielen oni, ale aj filozofácke posily zdola. Tým pádom sa počet lezcov HKF na Brnči zvýšil na cca 40 ľudí. Už od skorého večera sme začali okupovať vchod na chatu, domáce sa liali tatranskými potokmi (keby len tam) a zábava sa mohla začať. Žúrka to bola riadna, taká pre-party na piatkovú záverečnú žúrku. V piatok ráno sme všetci vstali a, vďakabohu, pršalo. Hŕstka z nás sa vybrala na prechádzku na Kopské sedlo a potom na cesnačku na Chatu Plesnivec. Istí dvaja odvážlivci, ktorí sa zobudili naobed, sa ešte poobede vybrali liezť na Žeruchy. Všetci sme sa živí a zdraví večer stretli na chate a mohla sa začať záverečná párty. Niektorí po štvrtku nešli na plný plyn, no nezabránilo to ďalšej odviazanej zábave a polnočnému kúpaniu sa v plese. Na detaily si už snáď spomenie každý sám, netreba ich opisovať. Prišla sobota, ôsmy deň nášho tatranského zájazdu. Museli sme sa začať lúčiť. S chatou, s tatranskými štítmi a hlavne s ľuďmi, s ktorými sme strávili nezabudnuteľný týždeň. Niektorí (čiže ja) sme to nezvládli a neplánovane ostali o deň dlhšie. V závere tohto článku by som rada ručne-stručne opísala moje osobné pocity a dojmy z celého kurzu. Veľmi ďakujem všetkým inštruktorom, najmä Peti, ktorí ma naučili liezť a dali mi všetky teoretické a praktické informácie, ktoré potrebuje každý človek, ktorý sa chce v horách pohybovať mimo turistických chodníkov. Pre mňa to bolo všetko nové. Pred vyššie uvedeným 19. októbrom som ani len netušila, že raz budem liezť a že sa k takejto činnosti používa lano, apod. Chcela som chodiť do Tatier. A kurz HKF mi poskytol potrebné základné informácie. Zvyšok bol a je stále na mne, ako na každom jednom z nás. Aj napriek všetkým opiciam, ktoré som vďaka HKF mala, tie najkrajšie spomienky na predošlý rok neušli von oknom a ostanú v mojej mysli navždy. A moje slova na záver? „ Ja neľutujeeeeem, ja neľutujeeem, ani najmenšiu chvíľu….“ J

A samozrejme, pár perličiek, ktoré si budeme pamätať iba my, účastníci kurzu:

  • Samááááš, ty más moju čiapku!
  • Liezli sme Ilka-Rilka…
  • Lezenie na jastrabíka
  • Istííííííím!…..odpoveď: Dobréééééé

text a foto:      Viktória Verébová