Kalamárka (október 2014)

11. October 2014 at 14:18

Rok sa s rokom stretol a my sme opäť naberali smer Detva, Kaľamárka. Cesta v aute bola veselá, tak ako v podstate vždy, keď nás čaká víkend “vonku”. Na chatu sme prichádzali potme, niekoľko áut na lúke pred chatou napovedalo, že nebudeme prví, ale určite ani poslední. V chate už panovala veselá náladička, tak bolo naozaj jednoduché pridať sa. Bohužiaľ, hneď po príchode sme riešili vážny problém. Naša Saška si so sebou priniesla všetky ingrediencie na jej široko ďaleko preslávený guláš, až napokon zistila, že na chate nie je žiadny kotol, v ktorom by ho uvarila. Zlodeji ju predbehli. Tak sa teda rozbehla akcia pod krycím názvom “Hľadá sa kotol” a zainteresovaní boli všetci zúčastnení. Po niekoľkých telefonátoch, ktorými sme zmobilizovali asi celú Detvu, Monike s Igim skrsol v hlavách geniálny nápad. Hore po ceste nad chatou bola jedna horáreň, tak sme šli na skusy tam a boli sme úspešní! S úplnou samozrejmosťou nám jeden obrovský kotol požičali. Problém vyriešený, gulášu a zábave už nestálo nič v ceste.

Ľudí k večeru pomaly pribúdalo, zábava sa postupne presunula k ohnisku, kde sa spievalo a hralo na všetky možné i nemožné nástroje, skrátka bolo veselo. Zábava sa, ako to už u nás býva zvykom, prehupla do skorých (u poniektorých aj do neskorých) ranných hodín. Nebo napovedalo, že v sobotu bude krásny deň, mesiac svietil tak jasno, že čelovka bola úplne zbytočná. A sobota vskutku nemohla byť krajšia! Väčšina z nás šla skúsiť skaly, Saška sa pomaly chystala na varenie guláša, niektorí zostali na chate a ja s Rozbuchom som sa vybrala na Poľanu. Z niekoľko hodinovej túry sa vykľula príjemná trojhodinová prechádzka a na obed sme už boli späť na chate. Saška už bola v plnom pracovnom nasadení, ale roboty okolo guláša bolo ako na kostole, tak sme sa hneď do toho pustili. Počas sobotňajšieho dňa prichádzali ďalší kamaráti, až sa nás tu zišla naozaj pekná kôpka (do konca zájazdu som napočítala niečo okolo 45 kusov!). Neviem, či to bola vôňa guláša, ktorá sa šírila hádam až ku skalám, alebo únava z parádneho lezeckého dňa, ale pomaly sme sa všetci schádzali ako supy nad korisťou. A musím sa priznať bez mučenia, nikdy som nejedla lepší guláš! Saška si týmto počinom riadne zavarila, pretože na jej latku už nikto nedosiahne. Bodaj by nie, veď ho pokrstila vlastnou krvou, keď pripravovala mäso. Jednoducho, obetovala mu všetko, dokonca aj lezenie. Klobúk dole, Saši. Všetci sme sa zalizovali až za ušami.

Večera sa postupne prevalila k večeru, vytvorilo sa opäť niekoľko skupiniek, časť sedela pri ohni, časť tých zimomrivejších vo vnútri, opäť sa hralo a spievalo a bavilo, skrátka bolo veselo, ako sa na takú super spoločnosť patrí. Zážitkov bolo mnoho, veľmi ma tešili iskričky v očiach minuloročných nováčikov, z ktorých mnohí liezli v tejto lokalite prvýkrát. V podstate to bola prvá klubová akcia, na ktorej figurovali už ako veľkí horolezci, kde liezli sami za seba a pre seba a patrične si to užívali. Noc bola znova krásna, tak sa zábava opäť prehupla do skorých ranných hodín, až sme sa po jednom pobrali do postelí, spacákov, stanov, podaktorí len tak pod širák, aby sme mali čas spracovať parádne zážitky z tohto dňa.

A prišla nedeľa. Ranná vrava by zobudila aj mŕtveho, tak sme napokon všetci povyliezali, ale oplatilo sa. Celý víkend bolo vymodlené počasie, nemohli sme strácať čas. Opäť sa väčšina pobrala na skaly, podaktorí sa už rozlúčili, niektorí sme zostali na chate a snažili sa dať chatu do pôvodného stavu, čo je pri takom počte ubytovaných  celkom fuška. Našťastie nás mladí nenechali v „štychu“ a prišli nás vystriedať, aby sme si mohli aj my aspoň trochu zaliezť. A celé to malo len jednu jedinú chybu, trvalo to veľmi krátko! Stihli sme vyliezť len zopár ciest, ale stálo to za to. O nejakej tretej hodine sme sa stretávali a odovzdávali chatu správcovi. Už len naložiť všetky veci do áut, postískať sa, vybozkávať, rozlúčiť, nalodiť sa a ísť.

Kaľamárka bude vždy môjmu srdcu veľmi blízka. Má také svoje špecifické čaro. Cez deň lezenie na parádnej skale, ktorá je len na skok od chaty, v noci posedenie pri ohni, spev, smiech, zábava, pohľad na Detvu z výhliadky nad skalou… Tentokrát toho bolo ešte o čosi viac. Zladiť také množstvo ľudí do takého harmonického celku, to sa nepodarí len tak hocikomu. V klube sa vyprofilovala krásna základňa, aká tu už dávno nebola a preto mi nezostáva nič iné, len skonštatovať, že som naozaj veľmi hrdou tajomníčkou. A ako vás poznám, toto nebola posledná akcia tohto druhu, tak do skorého videnia, kamaráti!

text:      Janka Nováková
foto:      Andrej Valentiny, členovia HKF