Na potulkách Portugalskom

10. June 2010 at 10:21

Keďže Michala presunuli pracovne na projekt v Lisabone, rozhodli sme sa stráviť pár lezeckých víkendov  v Portugalsku.

Piatok  11.6. 

Lisabon. Na letisku čakám v rade na taxi. Nielen, že taxikár nerozumie ani slovo po anglicky, ale aj keď trasa je z mapy úplne jasná, vodič trávi hodnú chvíľu študovaním (so zapnutým taxametrom). O 10 euro ľahšia vystupujem neďaleko  letiska, na predmestí Lisabonu. V modernej štvrti  Oriente, areáli bývalého Expa, máme  na dva týždne prenajatý byt. V blízkosti je obrovské nákupné centrum a ceny podobné tým slovenským. Poobedie trávim hladaním kníhkupectiev v nádeji, že objavím lezeckého sprievodcu Portugalska, a prechádzkou dlhým nábrežím  rieky Rio Tejo, ktorá sa ďalej vlieva do Atlantického oceánu. Fascinuje ma lanovka. Trochu nezvyklé stretnúť lanovku na rovine a ešte aj nad vodou. Voní tu leto, more, palmy a v pozadí sa týči snáď nekonečne dlhý most Vasco da Gama.

Sobota 12.6. – Lisabon centrum.

Chcem liezť. Zobúdzame sa do zamračenéjho rána. Prvé kroky po vystúpení z metra vedú opäť do kníhkupectiev s bohužiaľ márnou snahou zohnať sprievodcu. Zisťujeme, že aj pojem „outdoorový obchod“ je tu úplne neznámy. V turistických informáciách nám dávajú malú nádej nájsť obchodík pri mori, v mestečku Cascais, na juh od Lisabonu. Prezeráme si teda mesto a obdivujeme jeho krátke, žlté električky s drevenými okenicami, ktoré sa premávajú aj niektorými najužšími uličkami a sú zachytené na mnohých pohladniciach. Starým dreveným výťahom stúpame na malú výhliadku „Santa Justa“. Mesto a hrad „Sao Jorge“ máme ako na dlani. Túlame sa kamennými chodníkmi a chodníčkami a kupujeme pohladnice. Niektoré budovy sú tu v dosť zanedbanom stave a mnohé majú typický rôznofarebný kachličkový povrch. Čas na spoločnú fotku. Nájsť niekoho, kto ju spraví podľa našich predstáv nebolo ľahké a tak  do tretice zisťujeme, že najlepšie fotí pánko, ktorý po otočení sa (už neskoro cúvnuť) má vzhľad bezdomovca (tých tam bolo viac) a ponúka nám marihuánu a ďalších pár vecí, ktorým nerozumieme, alebo nechceme rozumieť.

V centre sa v noci koná festival Santo António a tak sa ocitáme tentokrát už rušných uliciach a následujeme dav. Mestom prechádza veselý sprievod veľmi farebne odetých, tancujúcich ľudkov v maskách.

Nedeľa 13.6. – Sintra – hrad Mouros. Pomotaný, ale nakoniec pekný deň.

IMG_33633

Od desiatej ráno máme požičané auto a tak balím matroš a Michal uteká pre auto. Vďaka skvelému značeniu požičovne, ktorú nik v okolí nepozná a tak zbytočnej ceste na letisko do centrály a naspäť s nimi pre auto do pobočky, naštvaný a znechutený prichádza domov až okolo dvanástej. Obedujeme a predsa len vyrážame do oblasti Sintra, vzdialenej asi 30km severne od Lisabonu. Nachádzajú sa tu ťažšie nájditeľné skaly v lese pod hradom. Popis z online sprievodcu ako zamknutá zelená brána alebo treba sa spýtať lezcov nám veru vôbec nepomohol. Vzhľadom na pokročilý čas a očarujúce okolie plné hradov a zámkov sa cieľom dňa napokon stáva prezretie rozľahlej zrúcaniny hradu  „Dos Mouros“  z roku 1147 a neskôr aj nájdenie skaly, kde sa blištia borkáky a lezky držia na trenie.. Miško to má so mnou ťažké, začína sa u mňa čoraz viac prejavovať deficit lezeckej aktivity. Pri predaji vstupenky na hrad nás slečna na informáciách potešila dvomi variantami ciest, ktoré by mohli viesť ku skalám a tak sa s hlavou opäť hore tešíme veterným výhľadom z hradných múrov. Lesnou cestou k autu vidíme naše skaly hlbšie pod hradom. Následujeme inštrukcie, parkujeme nad historickým centrom a naľahko kráčame krásnym zalesneným piknik parkom. zula2Už sme skoro presvedčení, že sme na nesprávnej adrese, keď tu  zrazu, úplne náhodou, zbadáme tabuľku s vyblednutým nákresom 51 ciest a chodník so starými kamennýmí schodmi vedúci hlbšie do lesa. Radosť preveliká, máme to. Prichádzame obzrieť si skalu. Žula. Dlhá a ťažká žula. Z tých 37 ciest, čo máme vytlačené z internetu je pre nás v tomto dostupnom sektore leziteľných asi len 8. Väčšina sú cesty obťiažnosti 6b až 7c+ a ešte pár štvoriek. O šiestej zatvárajú park, tak sa vraciame, nech nemusíme preliezať múry.

Pondelok 14.6.  na žule

Michal má dnes dovolenku a tak mierime najprv rýchlo do Cascais, kam nás viacerí posielali kvôli sprievodcovi. Po prejdení všetkých odporúčaných miest sme predajňu aj tak nenašli, nebola tam. Vzdávame to. Našli sme však prístup k nádherným červenohnedým omádžovaným útesom, kam sa chystáme budúci týždeň.

Do Sintry prichádzame cez národný park s výhľadom na more, kde prvý krát vidíme portugalské piesočné pláže. Od mora fúka veľmi silný vietor, až počujeme ako nám piesok klopká na okná. Nie, tie teraz určite otvárať nebudeme. Dokonca je čiastočne zaviata cesta a tak sa stáva, že obiehame v piesku zapadnuté auto. Sahara. Vľavo more, napravo piesočná duna. Krajina sa mení zo suchej na zelenú a my prichádzame do Sintry.

IMAG0065Cesty platňového charakteru, položené aj do prevysov, väčšinou 25-50 metrov dlhé, dobre odistené. Niekoľko ciest má dobrý prístup k štandom z hora pre top rope. Z nákresov sa dá ťažko orientovať  a tak naliezam do cesty, čo má byť dvojdĺžková 5+. Ako sme tušili, medzičasom pribudli aj nové cesty a tak naše odrátavanie od poslednej nebolo úplne korektné. Čaká ma nástup cez prevyštek do 30 metrovej položenej platne s oblinami, s občasnými šikmými puklinami a jedným ľahkým úsekom. Dala mi riadne zabrať. Miško si ju dal top rope, páčila sa. Ako sa následne od miestnych dozvedáme, z našej cesty na rozlez sa vyklula pekná, dlhá 6a+. Už viem, prečo som v nej strávila toľko času. Ďalšie dve cesty, čo sme mali v pláne boli nekonečne dlho obsadené skupinou školákov, ktorí sa v nich učili zlaňovať a tak sme si vybrali ďalšiu položenú platňu. Línia bola jasná. Napravo, naľavo suchá zamachnená žula, toho sa nechytaj. Nástup zo skalného výčlenku, spod prevysu cez dve ostré super schránky na tri prsty, bez nôh. Potom v platni šikmá špára na ľavú nohu,  pravá na trenie. Mini špárka na prsty v pravo hore končí a ďalšia nieje na dosah.Tu treba chytiť spodnú špáru nad lezkou na spoďáka a vystúpať tak ďalej a vyššie. Cvak. IMG_3491Ďalej nasleduje jeden bouldrový  úsek, ktorý prvé dva schoval do vrecka. Cez  obliny a malý vytŕčajúci cicik do chytu. A na záver ma čakajú klúčové kroky k predposlednému borháku, kde ma prepadá pocit neistoty viac ako kedykoľvek predtým. Druhým odlezeným metrom od expresu som nemala zdaleka dobojované. Centimeter po centimetri sa posúvam po drsných oblinkách vyššie a vzďalujem sa od posledného istenia, môjho pocitu bezpečia. Odlez sa mi zdá príliž dlhý, pritom je len o čosi dlhší ako obyčajne a od cvaknutia ďalšieho borháku ma delí  ešte ale 30 centi. Žeby na dvere zaklopal strach? Adrenalín stúpa. Už skoro pripravená pokrstiť nový sedák, snažím sa veriť nohám a načahujem sa za oblinou, krok neistoty, cvak. Dolez do štandu ľahký. IMG_3528Podľa zamachneného prevysu nad hlavou súdim, že cesta už ďalej nepokračuje a tak doberám Miška do štandu, nech mu spravím zopár tu. Mala som chuť ešte na pár ciest, ale boli sme viazaní termínom vrátenia zapožičaného auta.

  Sob- pond. 19-21.6. Sagres a  Rocha da Pena

Včera večer sme sa presunuli viac na juh, smer Algarve, do mestečka Silves. Sobota sa nesie v duchu hľadania. Hľadania sektorov, štandov, ľudí. Sme v dedinke Sagres, ktorá je opisovaná ako najveternejšia časť PortugalskaIMG_36233

a zároveň najjuhozápadnejší cíp Európy. Tvorí ju južné aj západné pobrežie. Ryby sú bohatstvom, ktoré tvorí veľkú časť miestneho ekonomického života. Útesy, veže, pevnosti, na juhu piesočné pláže, windsurfing a nočný život.

V miestnom, tak trochu lezeckom bare „Dromedário“, si fotíme sprievodcu. Okrem pár rybárov nestretáme mimo mestečka ani nohy. More obmýva krásne hnedo-orandžové útesy a kaktusy tu dávajú dobrú noc. Slnko pečie. Stále fučí. V sektore, ktorý je možno ten, ktorý sme hľadali a možno vôbec nie, nachádzame napokon pod nohami asi 12 štandov ciest. Všetky vyzerajú brutal ťažké. Spájam borháky šlučkou a Michal ma spúšťa stále hlbšie a bližšie k hladine mora. Vzďalujem sa od skaly a tak cvakám moje lano do expresov. Zvláštny to pocit, mať iba vodu pod zadkom. IMG_3613Leziem Top Rope a predsalen bojujem, bandaskoviem. Potápači sa dopotápali a fičia ďalej. My tiež, okúsiť studené vlny a piesok pod nohami. Odporúčam túto oblasť skúmať s niekym miestnym.

V nedeľu nás to ťahá hneď z rána opäť do baru, „Bar das Grutas“, kde si fotíme aktuálneho sprievodcu „Rocha da Pena“.  Je to celkom rozsiahla oblasť. Dlhý skalný masív je rozdelený na 14 menších sektorov. Kvalitný vápenec, väčšinou športové, kolmé až prevysnuté cesty s obťiažnosťami od 4 do 7c+, po dierkach, bruškách, platniach a špárkach. Nechýba aj zopár kratších ciest pre milovníkov tradičného lezenia a pár bouldrov. Sektory sú blízko seba, avšak občas to stojí pár minút škriabancov od kríkov, či tráv. Chodníčky tu nachádzame totiž značne zarastené. Mať tak so sebou mačetu! Vyliezame si niekoľko pekných 15-20 m. ciest a na záver navštevujeme ešte sektor Filosofos, odkiaľ odchádzame spokojní a o expres bohatší.

Pondelok skúmame ďalšie sektory a čo nás pustí, alebo aj nie.  Konečne nachádzame aj chládok a deň končíme príjemnou ľahšou dvojdĺžkovkou a krásnym výhľadom na okolie. Pri odchode stretávame prvých lezcov za posledné dva dni. Predsalen tu niekto lezie.

IMG_3680 IMG_3697 IMG_3745 IMG_3779

V novom podnájme na ďalší týždeň máme internet a tak surfujem a hľadám kam s lezkami ďalší víkend. Skúšam kontaktovať pár lezcov cez lezec.cz. Majú vo svojich denníčkoch výstupy ciest v oblastiach ku ktorým je problém nájsť na nete sprievodcu. Laco hneď posiela prvé písmenká a v zápätí Lenka a Alenka, české študentky v Portugalsku, posielajú niekoľko užitočných linkov a rád. Díky holky! 26. a 27.6. Guia, Cascais  IMG_3945Vraciame sa do čarovnej oblasti, ktorú sme zatiaľ navštívili len veľmi krátko. Cesty sú dobre odistené, v tesnej blízkosti mora, kolmé a prevysnuté, skôr silové lezenie po madlách do kopca, ale nájde sa tu aj nejaká tá platňa. Názvy  a obťiažnosti ciest sú  napísané na nástupe, takže orientácie je tu veľmi jednoduchá. S počtom okolo 90 ciest, oblasť isto uspokojí menej aj viac náročného lezca. Rozliezame sa v kratších päťkách a stretávame tu viac lezcov ako za posledný víkend dohromady. Všetci sú veľmi milí a nápomocní. Zaujímavá a asi každým lezená cesta Bicepes, ktorá je svojim názvom nad mieru výstižná. Neskôr sa stretávame s Lenkou, ktorá začala liezť pred rokom práve tu, v Portugalsku a teraz skúša 6c/7a. Predstavuje nám jednu veľmi peknú a dlhú 6b, ktorá ma však bez odsadnutia pod štandom nepustí. IMG_3925 Copy of IMG_3955  IMG_3944 IMG_3969

Druhy deň trávime poobedie opäť v Cascais. Pri rozliezani sa v 5+, kde lezky sú už v nástupe prepotené, ma opäť a zas prepadá myšlienka, že končím s lezením. To ešte netuším, aký IMG_3951krásny lezecký podvečer je pred nami. Slnko hreje, more šumí, prsty bolia spokojnosťou. Raj na zemi. Ostávame do tmy.   IMG_3963  

 

Pond. 28.6. Fenda, Portinho da Arrabida s Alenkou a Babou

Tešíme na novú oblasť. Nakladáme našu milú „sprievodkyňu“ Alenku s pudlíkom do auta a asi o hodinu parkujeme v Portinho da Arrabida. Chodníčkom cez les, výhľad na pláž a už aj zlaňujeme s Babou  v ruksaku do našeho sektoru. Je tu zo šesť sektorov a možno do 70 ciest, avšak občas ich treba aj trochu hladať. Na rozlez padla klasika nejaká 5+ a potom sme skúšali cesty viac šestkoidné. Vyliezli sme tu len zopár ciest, ale záverečná stála za všetky drobné. Cez 20m dlhá, Berber, 6b+. Prvá polovica cesty po obrovských dierach, ale sústavne mierne prevysnutá a v hornej polovici prichádzajú klúčové kroky. Nohy na široko, že viac to snáď ani nejde, prst pravej ruky v dvojčlánkovej , sakra ostrej dierke, ľavá drží nie ideálny malý bočák a snaží sa prečiahnuť madlo v ľavo hore. Dlhá chvíľa napätia a prvý pokus nevyšiel. Rýchlo púšťam prst z dierky a už sa hompáľam v lane. Škoda. Skúšam ďalej a pustí to. S poslednými silami doliezam do štandu. Pri spúšťaní dám ešte pokus cez lištu namiesto dierky, ide to, len už sily chýbajú. Michal potom skúša na druhom konci. Nechal mi tam pár expresov a tak oddýchnutá dávam tentokrát úspešne druhý pokus. K autu sa motáme lesom už za tmy.

Pre lepšiu orientáciu, odporúčam navštíviť túto oblasť s niekym miestnym.

Pia 2.7.10 Baia de Mexilhoero, Cascais s Alenkou a Lenkou alebo deň v znamení čajky Prešlo pár dní, sadám do vlaku a vyberám sa s Alenkou na druhý koniec Cascais, do druhej, menej frekventovanej oblasti. Schádzame starými schodmi k moru a ďalej trochu cez machy. Oblasť svojou prázdnotou a vzhľadom akoby obrovských blokov, bez názvov ciest, pôsobí možno menej dôveryhodne, avšak je dobre odistená a cesty sú dlhé a zaujímavé. Treba dobrého sprievodcu. V niektorých cestách obsahuje vápenec  časti pieskovca, drolí sa pod prstami na jemný piesok, alebo sa odlupujú šupinky.  Vyliezli sme sa tu k svojej spokojnosti a na záver dňa prišiel pre nás Michal, dorazila na chvíľu  Lenka na bicykli, a ešte si dali zo dve cesty. Počas lezenia sme sa vyhýbali miestam, kde hniezdili čajky, avšak neskôr sa čajky akosi nechceli vyhýbať nám. Veľmi sme sa nasmiali, keď sme sa pod skalou bavili a zrazu začali robiť čajky hlučné nálety na najmenšieho člena posádky. Pudlík Baba veľký flegmatik, ale vtáci to neboli vôbec malí a tak sme boli radi, že ju len zastrašovali. IMG_4081     IMG_4112

IMG_4140  IMG_4122

 

  Sobota  3.7.2010 Monte junto Novo, s Alenkou a Lenkou Asi 80 km severne od Lisabonu, za dedinkou Abrigada, kúsok za Monte Junto Velho, na nás čaká jeho menší súrodenec Monte Junto Novo so svojimi 32 cestami. Je krásne, teplé, slnečné ráno a my v plnej zostave študujeme v aute sprievodcu. Cesta rýchlo ubieha a ja veselo fotím fascinujúcu hmlu, alebo skôr oblak, v ktorom je zahalený kopec, na ktorý ideme. Ani sa nenazdáme a už sme aj my v ňom. Viditeľnosť aj teplota náhle prudko klesajú, naše úsmevy zatiaľ nie. Náš cieľ je v nedohladne, hoci kúsok od nás. Vo vzduchu vysí otázka či sme dobre odbočili, či ktorú odbočku ešte vyskúšame. Darmo nám Alenka hovorí, že napravo vidíte tú a tú dedinku, keď my všade vôkol vidíme len bielu hmlu. Sme už mierne zúfalí, ale ešte veselí. Zrazu zo zadného sedadla počuť „stop“, sme tu. Neskutočné. Žiadne parkovisko, len malá cestička od cesty zahalená v ničote. Tí, čo majú, obliekajú dlhý rukáv, tí čo nemajú, nechápu. Ako tu môže byť taká zima, keď dole pečie slnko. Cesty kratšie, ale pekné. Neskôr badáme modré okno, slnko, teplo. So slnkom prichádzajú aj ďalší lezci, s ktorými sa zoznamujeme. Už nás vôbec neprekvapuje, že všetci lezci v Portugalsku sa poznajú. Je ich veľmi málo. Cesty sú tu zväčša vyšších obťiažností a tak sa ničíme aj Top Rope. Neskôr na nete čítame, že doobedie na Monte junto bývajú chladné a hmlisté, preto sa odporúča poobedňajšie lezenie…

portuga

Na záver pár odkazov, ktoré nám pomohli sa trochu orientovať: http://gmesintra.com/  –  celkový prehľad oblastí, topo http://www.socurtir.com/

– po registrácii, prístup k Topo http://equipadores.blogspot.com/

– dole v pravo fotky k oblastiam http://www.rockclimbing.com/routes/Europe/Portugal

Text: Jarka Šárniková, jún 2010

portug  IMG_3959