Návykový Nepál

28. April 2014 at 20:41

Ako mnoho dobrých nápadov, aj tento vznikol niekedy po polnoci na Kaľamárke. Jednoducho som sa opýtala Janky, či so mnou niekam (hocikam) pôjde. Nevedela som kedy, nevedela som kam (určite som splietala niečo s Pakistanom), ale jej odpoveď bola jednoznačná. Že pôjde. Hocikam.

Tak som ju nechala dva mesiace „pretriezvieť“ a v novembri som zaútočila naplno. Jediným telefonátom. „Pozerám letenky do Nepálu. 600 evro. Letíme v marci.“ A Janka, pravdepodobne v eufórii, že počuje Nepál a nie Pakistan, vôbec neodporovala. Na druhý deň boli letenky kúpené, oslavná fľaša vína vypitá a naši chalani trošku preľaknutí, ale o to viac závidiaci! Everest Base Camp trek ako babská jazda? Huráá!

A tak sme si kúpili nepálsky Lonely Planet, absolvovali zopár rozhovorov so skúsenými „Nepálcami“ (díky Braňo Štrba, knižku už naozaj vrátim!) a v podstate sme sa tri mesiace snažili udržať si normálne vzťahy s frajermi, kolegami či kamarátmi, pretože všetkým dookola sme dokonale liezli na nervy. Aspoň sa úprimne tešili, keď sme 7. marca konečne sedeli v lietadle.

Po 21 hodinách a dvoch prestupoch v Dűsseldorfe a Abú Dhabí sme vystúpili v hlavnom meste najhornatejšej krajiny sveta. Janku som celú cestu trpezlivo pripravovala na ázijský civilizačný šok, na to ako treba rešpektovať mentalitu, životné podmienky, šialenú dopravu a podobne. Lenže žiadny šok sa nekonal. Doteraz neviem, či za to môže Jankina nekonečná tolerancia alebo slovenská letuška v EtihadAirways nalievajúca nám šampanské!

Nasledujúce tri dni v Kathmandú sme obehali všetky možné pamiatky, rockové kluby a trekové obchody. A hlavne sme si napriek katastrofickým scenárom niektorých mudrlantov dokázali samé dve vybaviť povinnú registráciu turistov TIMP aj zaplatiť vstup do národného parku Sagarmatha. Pravidelne sme museli odpovedať na otázky, či už máme zabezpečených nosičov a guida (čítaj gajda). A tak som ja menovala nás dve za nosičov výpravy a Janka sa rozhodla, že jej „gajda“ budem  ja. Tento titul som si náležite vychutnávala. Pôvodne som sa ani nechcela nikomu priznať, že som nás stratila už prvý deň v Kathmandu, potom som zabudla mapu na ministerstve cestovného ruchu a pri pokuse o prehliadku DurbarSquare (hlavného námestia) sme skončili vo vedľajšom meste. Ale tiež tam mali DurbarSquare, takže pohoda.

Útek z veľkomesta do Himalají sa začal balením batohov počas rockového koncertu, ktorý síce hulákal vo vedľajšej budove, ale nám na hosteli rezonovali okná, takže sme boli v podstate v centre diania. Ale keď nepálski rockeri odpálili Pearl Jam kolo, nechali sme batohy batohmi a upaľovali skákať pod pódium. Aspoň sme na druhý deň vďaka dospávaniu prežili trojhodinové čakanie na letisku, počas ktorého nás nechali sedieť v autobuse rovno vedľa lietadla. Teda lietadielka. Letuška sa tam nevedela vystrieť, ale so širokým úsmevom rozdávala zľahka vystresovaným turistom cukríky s logom Yeti Airlines a vatu do uší. Janka bledla každou ďalšou minútou, ale svoj strach z lietania zvládala naozaj hrdinsky. A to napriek tomu, že som jej ešte na Slovensku škodoradostne púšťala videá z pristávania a vzlietania na najnebezpečnejšom letisku na svete v Lukle. No a potom som zbadala pristávaciu dráhu z toho nášho lietadla… a už som jej radšej nepovedala, že ani mne nie je všetko jedno.

Pristáli sme, prežili sme, prebili sme sa kopou sprievodcov a nosičov, ktorí striehli na turistov, dokonca aj batohy prišli. A urobili sme prvé kroky na kamenistom chodníku v najväčších veľhorách sveta. Janka vyhlásila, že každý ďalší krok je vlastne jej výškový rekord, keďže už letisko bolo vyššie ako Gerlach. Takže úspech hneď na začiatku. Prvý deň sme si neskutočne vychutnávali. Asi preto, že sme väčšinu dňa klesali a záverečné stúpanie tiež nebolo tragické. Prechádzali sme cez čarovné dedinky, stretávali neustále usmiatych ľudí, kochali sa parádnymi scenériami hneď od začiatku a v ten deň sme určite prvý krát počuli aj zvuk, ktorý v mojej hlave bude už navždy spojený s Himalájami. Cinkanie zvončekov na krku jakov prechádzajúcich okolo nás. Doteraz, keď sa niekedy potrebujem aspoň na chvíľu preniesť naspäť, predstavujem si ten zvuk. A potom sa mi zjaví scéna, ako sa snažíme vyhnúť jačej karaváne uprostred úzkeho mosta niekoľko desiatok metrov nad riekou. „No nič moja, cúvame, silnejší vyhráva.“

Prvá kontrola na vstupe do národného parku, prvý nocľah v dedine Monjo, prvé mrazivé ráno, prvé ranné balenie batohu skrehnutými prstami, prvé čakanie na slnečné lúče, nech preboha nezmrzneme hneď na začiatku. Aháááá, takže žiadna romantika, o tomto to celé bude! Ale keď vyrazíme na cestu, sme už zase plné nadšenia. Až po kopec, ktorý stúpa do slávneho nosičského mestečka Namche Bazaar. Ten si riadne „odnadávame“. Teda ja. Janka iba frfle, nadáva až od 5000 m.n.m. Čaká nás však úchvatné miesto. Namche je postavené v tvare amfiteátru na horskom svahu, s neuveriteľným výhľadom na dve šesťtisícky. Majú tu viac wi-fi sietí ako v Auparku, kaviarničky, pekáreň, trekové obchody aj Irish Pub. Ale my sme v aklimatizačke, takže pekne jesť, spať a piť, žiadne výstrelky. V Namche Bazaar sme ostali dva dni, práve kvôli aklimatizácii. Výška 3400 m.n.m. spôsobila, že sme na druhý deň malátne a snažíme sa spomenúť aspoň na jeden z tých divokých snov, ktoré sme v noci mali. Nie Marek, neboli erotické! Aklimatizačný výlet vedie na miesto, odkiaľ už vidno vrchol Everestu a tiež prvý krát zazrieme prekrásny kopec AmaDablam. Malátnosť rýchlo strieda eufória. Buď vďaka tomu pohľadu, alebo vďaka tomu, že sme na prechádzke len s malými výletnými batôžkami. Prejdeme si dedinky, kde stojí Hillaryho škola a tiež nemocnica, prvá v regióne Khumbu.

Druhá noc v Namche Bazaar bola už omnoho lepšia a tak ráno vyrážame v ústrety nášmu cieľu. Dnes to bude kláštor Tengboche, vraj jedno z najkrajších miest na tomto treku. Vidieť ho už z diaľky, ale my vidíme aj to hlboké údolie, kam musíme klesnúť a potom znova vystúpať ku kláštoru. Janka má krízu, ja som úplne v pohode. Ale veď ono sa to v priebehu nasledujúcich dvoch týždňov niekoľko krát prestrieda. Našťastie, po dlhom utrpení, Tengboche nesklamalo. Máme síce takú malú „cimričku“, že  ráno sa budeme musieť baliť na etapy, ale ochutnali sme tu ten najlepší jablkový koláč, aký som kedy jedla (sorry nagymama!). A Everest je stále bližšie. Američan Dough, ktorý je na tomto treku už druhý krát, nám síce tvrdil, že ho ešte nemôžeme vidieť, ale bedeker, mapa a všetky tie fotky, ktoré som si odmalička pozerala mu veru nedávajú za pravdu.

Ráno sme sa pokúsili ísť do kláštora na rannú modlitbu, ale po intenzívnom pátraní sme nenašli ani jedného mnícha. Tak sme sa radšej vydali na cestu. Bol to dlhý deň. Američana sa nedalo zbaviť, kríza sa otočila, bolí ma hlava, je to ďaleko, fúka, možno bude pršať, možno bude snežiť, je to do kopca, mala som sedieť radšej v štúdiu, tí turisti sú hrozní, nosiči asi zazerajú, prečo to nie je značené… atď. Až sa zrazu zjavila dedina Pheriche. A my sme teda prekročili výšku 4000 m.n.m. Svet je hneď krajší a Himaláje schodnejšie! Podľa bedekra sme si vybrali perfektné ubytko, Panorama Lodge. V noci mi síce cez preglejku fúka na hlavu a ráno treba v sude najskôr palicou rozbiť ľad, aby sa dal zaliať záchod, ale toľko dobra v jedinom úsmeve, ako má majiteľ tejto chaty, som asi ešte nikdy nevidela. Žije tu aj so svojou rodinou a stále sa zaujíma, či máme všetko čo potrebujeme. Aj to, čo nepotrebujeme. Hrdo nám ukazuje fotky svojich detí, žijúce v Kathmandu. Večer sedíme okolo piecky, v ktorej horí ohník z vysušeného jačieho trusu. Sú tu s nami aj lekári – dobrovoľníci, ktorí práve prišli na jednu sezónu skúmať výškovú chorobu do maličkého medicínskeho centra priamo v Pheriche. Venujú sa nielen výskumu, ale aj osvete, prevencii a liečeniu akútnych príznakov. Na tomto treku totiž ročne umrie priemerne osem turistov na komplikácie spojené s vysokou nadmorskou výškou. Na druhý deň po aklimatizačnom výlete sedíme s Jankou poctivo na ich prednáške v malej chatičke, kde sa dozvieme, že preceňovať výšku a svoje sily sa neoplatí, ani keď ste mladý a trénovaný jedinec. My zatiaľ žiadne problémy nemáme a tak po dvoch dňoch  v Pheriche štartujeme finálovú etapu.

V dedinke Lobuche sa dostávame do výšky 5000 m.n.m. Jesť nám stále chutí, ale tie noci už nie sú taký oddych, ako by sme si predstavovali. Je zima, často sa budíme, máme podivné sny. Ale keď si v jedálni  k vedľajšiemu stolu prisadnú zatiaľ jediní použiteľní muži na celom výlete, ostáva nám ešte stále dosť síl na blbé reči. Každopádne, teraz je najdôležitejší muž v našich životoch pán Everest, takže sa nenecháme rozptyľovať.

Dedina Gorak Shep je najvyššie položené obydlie v oblasti Khumbu. Nie je trvalo osídlená po celý rok a stojí na mieste starého base campu. Naša posledná zastávka. Sme pod Everestom. Ešte jedna noc, ktorú strávime vo výške nad 5000 a čaká nás vrchol nášho výletu. Ale tá noc je strašná, je nám zima, smrdí tam petrolej, je hluk. Ráno vstávame o šiestej a totálne zmrznuté šlapeme pár sto výškových metrov na Kala Patthar, kopec z ktorého je vraj najkrajší výhľad na Everest. Na Slovensku by sme taký kopčúrik vybehli ako srnky, asi tak za 20 minút. V tejto výške však prejdeme tri kroky a oddychujeme. Slnko ešte stále nedorazilo do našej doliny, lebo vystúpať nad dve osemtisícky nie je také jednoduché. Janke nie je dobre, okrem toho jej je strašná zima a tak sa rozhodne otočiť. Chápem ju. V takýchto vysokých horách je strašne dôležité, aby človek odhadol ten moment, kedy treba ísť dole. A mňa zrazu prepadol strach. Že to sama nezvládnem, že bez podpory svojej dvojičky to tiež za chvíľku vzdám. Ale potom som si povedala, že nie nie Monička. Trepala si sa sem cez pol sveta, ôsmy deň nemáš sprchu, v noci ti pravidelne fučí na hlavu, ráno primŕzaš k vécku, odprášila si si celú dovolenku. A to všetko len preto, aby si videla TEN kopec. Ten, ktorý si odmalička obdivovala v otcových horolezeckých knižkách o Messnerovi. Takže ma neser Monča a šlap! Vnútorný dialóg pomohol a ja som šlapala. Pomaly. V pohode. Nasrato. Zima. Teplo. Celé zle. Už len kúsok. Na čo sa sem drbem?! Vidím vlajočky na vrchole. Ale idem tam ešte dve hodiny. Kedy Janku napadne volať pomoc, keď tu odpadnem? A podobné myšlienky.

A som hore. Na vrchole Kalla Pathar, vo výške 5550 m.n.m. Môj výškový rekord. Zvládla som to! Podo mnou, predo mnou, nado mnou – všade samé kopce. Nekonečná panoráma Himaláji ako na dlani. A ONA! Bohyňa matka Zeme. Po nepálsky Sagarmatha. Pre väčšinu sveta Mount Everest, najvyšší kopec na našej planéte. Jeho čierna pyramída je obrovská, na vrchole vidieť fučiaci víchor, Južné sedlo je celé zasnežené. Nikdy som nechápala, ako mohli indickí zememerači len tak z hlavy odhadnúť, že Everest je najvyšší. Teraz tomu už rozumiem. Everest je ako z iného sveta, ako nakreslený. Chytá ma absolútna eufória. Už sa ničoho nebojím a žiadny kúsok nepohodlia mi neprekáža. Vedľa Everestu vidieť ďalšiu osemtisícovku Lhoce a hneď vedľa nich stojí Nuptse. Tieto tri kopce rozohrávajú fascinujúcu hru so svetlom, mrakmi a slnkom, ktoré spoza nich práve vychádza. Nič krajšie som nikdy nevidela. Myslím na Janku, ktorá ma niekde dole čaká. Aj na našich, ktorí na mňa budú hrdí. A na Mareka, ktorého sem raz musím zobrať! A potom nemyslím na nič. Len vychutnávam. Pocit, že som k Everestu najbližšie, ako kedy v živote budem! To by chcelo fotku! A vtedy to prišlo. Na kopci nie je ani noha. A ja mám zrkadlovku, s ktorou žiadne selfie nehrozí. Tak hľadám samospúšť, ale môj mozog v tej výške asi nefunguje úplne stopercentne. Začali mi tiecť slzy ako hrachy. Tak ja sa sem týždeň trepem, mám Everest na dotyk a nebudem s ním mať ani jednu fotku?! To snáď nie. Poplačem si, poľutujem sa. A potom zbadám nejakého nepálskeho sprievodcu v diaľke, ako sa trepe hore s dvoma Američankami. Polhodinu ich v duchu povzbudzujem, aby to došlapali až hore. Lebo to by znamenalo, že budem mať fotku. A nakoniec mám dokonca tri! Jednu rozmazanú, jednu od pol pása… a jednu, ktorú mám asi všade. Na pozadí počítača, na nástenke, všade. A som na ňu nekonečne hrdá! Lebo taká istá, z toho istého miesta,  visí roky u mňa v izbe. Lenže na tejto som JA!

Hore medzitým dorazili aj dve Američanky. Na Everest sa skoro ani nepozrú, ale do kamery kývajú mame a odkazujú jej, že to dali. Čaro je preč, ide sa dole. Janke je už lepšie, strašne ju mrzí, že sa otočila, a tak hneď vymýšľame plán, ako využijeme ešte sedem dní do odletu lietadla z Lukly. A rozhodli sme, že ideme do ďalšej doliny, na kopec Gokyo Ri s výškou 5300 m.n.m. Namiesto oddychu tak šlapeme opäť dole a hore, dole a hore a tak donekonečna. Cez dediny, cez ľadovce, s úsmevom aj so slzami. Za svetla aj potme. Bývame v super rodine, ktorá sa nás na všetko vypytuje. Aj u chlapíka, ktorý nevie ani zatnúť po anglicky. A po ďalších štyroch dňoch himalájskej turistiky stojíme na vrchole Gokyo Ri. Tentokrát obidve! Vidieť odtiaľ Čo Oju, Makalu, Lhoce aj Everest. Pod nami je najväčší ľadovec v oblasti Khumbu a niekoľko zamrznutých jazier. Dali sme to! Sme tam samé, vejú tam modlitebné vlajočky, na ktorých sú napísané želania a vietor ich odnáša bližšie k nebu. Moje želanie vidieť Himaláje sa k nebu dostalo!

Čaká nás ešte zostup naspäť do Lukly. Už toho máme plné zuby, lebo v Himalách či idete hore, alebo idete dole, stále šlapete do kopca. Ale užívame si aj to. Vieme, že sprcha a pivo sa blíži. To druhé prišlo už v Namche Bazaar, kde sme stretli partičku Slovákov. Slovo dalo slovo, pivo dalo whisky a tak posledný deň v Himalájach absolvujem s brutálnou “výškovou chorobou”. Po zábavnom odlete naspäť do Kathmandu, na letisku totiž vládol nekonečný chaos, si dáme vytúženú sprchu po šestnástich dňoch. Ale ešte predtým si musíme nakúpiť nejaké oblečenie, lebo všetko máme špinavé. A večer poctivo oslavujeme náš himalájsky výlet v rockovom bare. Predpokladám, že tam hneď začalo vznikať niekoľko ďalších nápadov, kam sa vyberieme najbližšie. Neviem síce či to bude moje vysnívané Nanga Parbat v Pakistane, ale viem, že s Jankou pôjdem pokojne aj na koniec sveta  a že nabudúce vezmeme aj Mareka a Šimona. A možno práve do Nepálu, lebo túto krajinu s nekonečne milými ľuďmi, s perfektnou kuchyňou a s tými najväčšími horami sveta musíme zažiť ešte aspoň raz! Hovorí sa, že Nepál je prudko návykový. Otestovali sme na vlastnej koži! JE :-)

text: Monika Barnová, foto: Monika Barnová a Janka Nováková