(Ne)leto v Slobodnom kráľovstve Rysy

19. November 2014 at 12:26

Koniec apríla. Volám Viktorovi. Nemyslím si, že bude mať voľné miesto. Pochybujem, že si ma ešte pamätá. Minulé leto mi vravel, že sa mám ozvať do konca februára.

Školský rok sa už blížil ku koncu, a ja som stále nemala vybavenú brigádu. Popri škole nemám čas na prácu a peniaze potrebujem (všetci vieme, aký drahý je lezecký matroš), ostáva zarobiť si ich v lete. Ale vtedy chcem predsa liezť. Veľa liezť. Dlho liezť. Veľa dlhých ciest. Najlepšie v Tatrách.

Našťastie Viktor si ma pamätal a voľné miesto bolo. Alebo  nebolo a niekoho odmietol. Každopádne, od konca apríla som vedela, že leto strávim v Mengusovkej doline. Cez voľno aj v iných.

Na chate pod Rysmi som pracovala v mesiacoch júl až september. Personál pozostával z desiatich ľudí. Boli sme rozdelení na tri zmeny po troch a jedno dievča vypomáhalo cez víkendy. Každý deň vyšla jedna zmena hore, takže sme 2 dni pracovali a tretí deň sme mali voľno. Takto to išlo až kým sa nezhoršilo počasie natoľko, že nebolo rozumné vychádzať a schádzať z chaty. Túto sezónu veľkú časť personálu tvorili lezci. Už počas mojej prvej zmeny sa mi podarilo ísť liezť. S kolegom sme dostali hodinku voľna, tak sme si šli preliezť „hajzlovku“. Ako názov napovedá, cesta sa nachádza kúsok od nášho záchodu. Je to ľahká 30m dlhá cesta preistená 4 nitmi so zlaňákom. Vytvorené bola tento rok a lezieme ju zásadne mokrú a vo vibramoch J. Na hodinku voľna a pripomenutie si ako drží žula akurát. Jediné, čo nám v lezení mohlo brániť a bránilo bolo počasie. V júli a auguste nám takmer každé voľno pršalo. Z tých pár ciest čo sme preliezli stojí za zmienku hromadné lezenie na Širokú vežu. S partiou kamarátov sme naliezli 2 dvojky do Klasickej cesty a trojka do Motyku. Tú jednu dvojku som prehovorila, nech lezú pred nami tú Klasickú, aby som tam nezablúdila. Skončilo to tak, že oni zablúdili do ťažšej vedľajšej cesty (Čerešňový pilier) a my sme si doliezli našu líniu. Čo sa cesty týka, tak je tam asi 70 – 80 m krásneho vcelku ľahkého lezenia v platni, inak nič moc. Orientačne pomerne náročná cesta a štandy katastrofálne.  Ešte sme v auguste stihli Puškáša v Západnej Lomnici s Peťou Škrovánkovou. V prvých dvoch dĺžkach sme poriadne vymrzli, inak cesta veľmi pekná. A pivo už na vrchole!

Prišiel september a bilancia vylezených ciest sa konečne vylepšila. Keďže môj kolega je veľmi dobrý lezec, podarilo sa mi dostať do ciest, kam by som sa inak neodvážila ísť. Naše prvé spoločné lezenie bolo na Malý Ošarpanec cestou Staré časy. Má síce 4 dĺžky (až na prvú sú všetky pomerne krátke),no stretnete sa tu s mnohými druhmi lezenia: trochu do previsu, jemné platňové lezenie, plytkou špárkou na sokola, kratším traverzom či kútom so špárou, z ktorého tvaru si nejeden lezec robí „srandu“. Skrátka cesta krásna a už  2 dĺžky stačili na to, aby som si južnú stenu Malého Ošarpanca zamilovala. Pekné počasie prekvapivo pretrvávalo a my sme sa pohrávali s myšlienkou, že v náš druhý pracovný deň si po skončení práce odbehneme na Volovku. Doobeda to vyzeralo, že sa nám nepodarí z chaty odísť v rozumnom čase, no keďže bola septembrová streda, turistov na chatu veľa nechodilo. O pol tretej sne napokon schádzali z chaty s jasným cieľom: Volia veža. Pre pokročilú hodinu z alternatív Puškášove sokolíky a Stanislawski vyberáme Stanislawskeho. Na nástupe stretávame Peťu Š., ktorá s kurzistami práve doliezla túto cestu. Stratili tam frienda (jasné, že BDčko), tak popri lezení sa obzeráme, či ho nenájdeme. Našli sme, založeného v tretej dĺžke. Zostupujeme so západom slnka, na Popradskom vraciame Peti zabudnutého frienda, vďaka čomu večeriame zadarmo. Ďalší voľný deň. Čas máme iba doobeda, tak ideme do galérie Ostrvy. Z pôvodného úmyslu vyskúšať cestu Stredom steny upúšťame (je to tam samá tráva), miesto toho naliezame do susedného Diešku. Vraj 7-. Takúto obťažnosť ja vôbec neleziem. No uvidíme. Podarilo sa, síce s odsadnutiami. Ale cesta veľmi pekná.

Spomedzi zvyšných ciest sa oplatí spomenúť veselé lezenie Plška na Malý Ošarpanec, kde prichádzam na chuť lezeniu v trojici. To, že cesta je to krásna ani nemusím hovoriť. Ošarpanec nesklamal. A keďže skutočných pár dní babieho leta prišlo až neskôr, ponaťahovali sme sa aj v novej športovej, no o to krajšej ceste Via AliNina v galérii Ostrvy a obávam sa, že mojím posledným tatranským lezením letnej sezóny bol Puškášov komín na Volovke. Liezli sme ho prvý novembrový víkend, na nástupe nám bolo 5 vrstiev oblečenia málo a hore by stačilo krátke tričko – nuž čo, čaro tatranského lezenia.

Tútu sezónu by som si v Tatrách určite toľko nezaliezla, keby som nerobila na chate. Doobeda spŕchlo, potom sa ukázalo slniečko a o tretej sme sa vybrali do steny. Ak by som bola dole, niečo také by nebolo možné. Takisto parťák sa našiel takmer vždy.

No a aké je to robiť na vysokohorskej chate? Skvelé! Teda aspoň na tej pod Rysmi. Každý tretí deň sa prejdeš s vynáškou (áno, aj baby nosia ak chcú. Ale iba pár kíl v batohu) krásnou Mengusovskou dolinou v čase, keď sa to na chodníku veľmi nehemží ceprami (rozumej turistami). Na chate pracuješ v kuchyni: vydávaš jedlá z režónov alebo „pekelného kútiku“ (vyprážanie syru, seba a pod.), v okienku si vypočuješ kopec šialených požiadaviek od turistov (zmrzlinu, varené pivo, podpis chatára či tvoj), trénuješ si trpezlivosť a(lebo) si z nich robíš srandu. Regeneráciu poskytuje „wellness kútik“, teda umývanie riadu. Samozrejme, pokiaľ nie si úplne neschopný, ani varenie ťa neobíde.

Okrem toho si tu človek užije kopec zábavy. Či už v kolektíve, počúvaním Viktorových historiek, tónov klavíru a gitary, alebo vymýšľaním si rôznych odpovedí na nepochopiteľné otázky ceprov. Ak nie je zrovna nával práce, pokocháš sa západom slnka alebo dostaneš hodinku voľna a ideš sa prebehnúť na Rysy alebo prejsť do Váhy či Kohútiku. Ak ťa ešte „hajzlovka“ neomrzela, tak sa do nej ideš trochu ponaťahovať. Na to však môžeš využiť aj tyč na pole dance, ktorú máme priamo v jedálni.

Samozrejme, nie všetky momenty boli veselé. Objavili sa aj väčšie či menšie nezhody. Celkový dojem bol však vynikajúci.

Pre mňa to bola vydarená tatranská sezóna aj napriek nepriazni počasia a veľmi sa teším na ďalšiu, dúfam, že menej upršanú.

Text:    Katarína Jasenčáková
Foto:    Katarína Jasenčáková, Martin Nagy, Vladimír Gažúr