O skúsenosť bohatší

10. June 2007 at 20:19

Nakoľko nám lezenie na celý víkend nevyšlo, tešili sme sa do Hoellentalu aspoň na nedeľu. Keď sme dorazili do kempu, naši priatelia ešte len vyliezali zo stanov a tak sme sa zúčastnili ranného plánovania ciest. Kým sme sa vymotali z kempu bolo kopec hodín, teplo a slniečko svietilo. Všetci sme sa vybrali do oblasti Vordere Klobenwand. My traja sme sa rozhodli pre cestu Nix Fur Suderer, (6), 170m, s tým, že s Miškou sa budem striedať v ťahaní a v štvrtej dĺžke sa rozhodneme podľa toho ako nám to všetkým polezie, či budeme pokračovať v Nixovi alebo odbočíme do ľahšej cesty (4,5).

IMG_44755V prvej dĺžke si to lezci z vedľajšej cesty švihli krížom ponad naše lano a tak sa moji spolulezci cítili chvíľu ako na preliezkach. Miška skúsenosti s robením štandov a ťahaním vo viacdĺžkových cestách ešte dovtedy nemala a tak druhá dĺžka bola jej premiéra. Síce sa jej ako vraví, podarilo minúť zopár borhákov, ale nakoniec aj s dlhším odlezom všetko zvládla na jedničku. Zaštandovala, začala doberať, avšak počasie sa nám začalo kaziť.

Pár metrov nad štandom v spoločnosti hromov, prišli prvé veľké kvapky a vzápätí sa spustila búrka. Behom chvíle sme boli úplne mokrí. Vietor tiež zosilnel a aby toho nebolo málo, pridali sa k tomu čoskoro aj husté krúpy. Liezla som za Miškom, na ktorom bolo poznať rastúcu neistotu a strach. Niet divu, skala bola už úplne mokrá. Postupovali sme preto pomalšie a hlavne opatrne. Miška si zatiaľ na štande „vychutnávala“ svoje „tenkrát poprvé“ v doslova extrémnych podmienkach. Zaistili sme sa u nej na štande, že to najhoršie prečkáme a vzápätí na to, prišla druhá vlna krúp. Mali sme oblečené len kraťasy, tielka a o prilbách na hlavách sme sa vyjadrovali v superlatívoch  Spŕšku si teda odniesli hlavne naše holé ruky. Ja som mala na chrbte ruksak, čo ma celkom tešilo a Miške som prehodila cez chrbát tie naše mokré, ťažké a špinavé laná, nech ju aspoň trochu chránia. I keď sme sa celý čas snažili srandovať, okrem toho, že nám začala byť pekná kosa, aj tie krúpy už boleli, a tak na uvoľnenie atmosféry sme si tam hore s drkotaním zubov spievali („nesneží…“) a dokonca aj do prázdna zakričali, že už stačí! Trvalo to snáď večnosť. Pri pohľade dole som videla iba biele čiary a ohnuté stromy v smere vetra. Ani ma nenapadlo aké obtiažne môže byť robenie zlaňáku. Ruky sa mi klepali od kosy a teraz rob uzlíky.

IMG_4484Zlaňovanie prebehlo veľmi hladko, i keď stále v miernom napätí, či nepríde vlna tretia. Zlanila som do prvého štandu, za mnou Michal a Miška. Z prvého štandu zlaňoval už prvý Michal, potom Miš a na záver ja. Boli sme do nitky premočení, lezky sme mali plné vody a na zemi na nás čakal biely studený koberček. Prestalo pršať.

Ako sme zostupovali, stretli sme tiež Kačku a Peťa a počuli Mišku N. zdola kričať, či sme v poriadku. Robo ťahal predposlednú dĺžku keď sa to spustilo, ale o tom ako sa s Miškou odtrhol chyt a ako vedľa Maďarov udrel blesk by vám vedeli lepšie porozprávať oni.

Na parkovisku prebiehalo neskôr hromadné vyzliekanie a obliekanie do suchého šatstva. Akurát Michal nemal náhradné nohavice a tak sme si robili v aute srandu, čo bude, keď mu na hraniciach povedia „pán vodič, vystúpte si “ .

Všetko zlé je na niečo dobré a tak sme aj my o skúsenosť bohatší. Som rada aj preto, že teraz viem ako reagujú moji spolulezci, ale aj ja, v stresových situáciách. Je dôležité poznať samého seba a dôverovať ľudom, s ktorými lezieš. Môžem povedať a teším sa, že sme situáciu zvládli ako zohraný tím a dúfam, že obaja moji spolulezci po takejto skúsenosti, so mnou ešte niekedy do viacdĺžkoviek pôjdu .

Som rada, že sme sa všetci viac-menej v poriadku, šťastne vrátili z ďalšieho výletu za skalou a teším sa na ďalšie a ďalšie zážitky.

 

Hoellental 09-10.06.2007

spolulezci: Miška Regecová, Michal Šárnik