Predseda Mižo, jubilejných 70 rokov

29. September 2014 at 9:18

Mnohí tomu nechcú veriť, ale náš večný a dlhoročný predseda, Milan Mižičko „Mižo“, oslávil 8. októbra 2014 už 72 rokov.

Pri príležitosti jeho 70-tky v roku 2012 sme plánovali pripraviť do „HKF časopisu“ krátky medailón o jeho živote, doplnený spomienkami členov klubu na samotného Miža. Žiaľ, nepodarilo sa to zrealizovať. HKF, odvtedy časopis pre nezáujem členov prispievať, prestal vydávať.

Mižov medailón a životopis necháme zatiaľ tak, všetci z nás jeho horolezecký a klubový život, tak či tak poznáme. Otázne je, čo z neho je pravdou a čo zdeformované často krát prerozprávanými historkami J Len pre zaujímavosť – v októbri sa podarilo pod jeho vedením otvoriť už 33. ročník horolezeckého nováčikovského kurzu HKF.

V roku 2012, keď mal Mižo 70 rokov, sa mi však podarilo zhromaždiť zopár milých viet od  našich členov o Mižovi, ktoré uvádzam nižšie. Kvôli autentickejšiemu zážitku som sa ich neupravoval a nechal na 99% v pôvodnom znení. Bolo by škoda tento spomienkový materiál nevyužiť.

Elektronicky som vtedy (2012) oslovil viacerých členov, aby mi zaslali odpovede k dvom nasledujúcim otázkam/bodom:

Aké bolo Vaše prvé lezecké stretnutie s Mižom (kedy to bolo – aspoň rok, kde, za akých okolnosti, ako si Miža pamätáte)? Príp. aká je Vaša najvtipnejšia lezecká spomienka/historka na Miža (kde, kedy, s kým, čo)?

Čo by ste chceli Mižovi popriať k 70tke, resp. do ďalších rokov?

Želám príjemné a úsmevné čítanie, pri ktorom sa určite mnohým z vás pripomenú podobné historky a Mižovi samozrejme všetko naj a ešte mnoho zorganizovaných a úspešných kurzov… Taktiež pripájam zopár fotografií z posledných rokov. Igi Marks

 

Vlado Paulík (člen Metodickej komisie James, Predseda Horoškoly James):

Pretože som mal v lezení dlhú pauzu, z Mižom sme sa stretli už len ako starí páni. Prvé stretnutie už bolo vlastne na Brnčalke v pozícii inštruktora na kurze HK Filozof. Rok asi ani nie je dôležitý. Nebolo to zasa tak dávno. Hádam niekedy pre 8 – 10 rokmi. Spomienka – možno nie ani vtipná, ale najviac utkvelá v pamäti je tá, ako sa spolu so svojimi kolegami z Filozofu vybrali v pätici na Dračí hrebeň a keďže si zabudli jedno lano, nakoniec to absolvovali celé tuším len s jedným. No a pretože si ani nepripustili, že by si to hádam mohli skrátiť a mobily ani čelovky nepovažovali za nevyhnutnú súčasť výbavy, nakoniec sme ich spolu tuším s Katkou (už si celkom nepamätám ako sa volala), dcérou jednej z účastníčok “zachránili” tým, že sme im zhruba hodinu pred polnocou už na druhýkrát vyšli naproti do Zlomísk až pod Dračiu dolinku a priniesli sme čelovky. Ale brali to s humorom a s nadhľadom. V podstate žiadny problém – len boľavé nohy a únava.

No čo už Mižovi popriať okrem zdravia. Aby mu vydržal entuziazmus s ktorým vlastne aj vás mladých motivuje k práci v klube a aby sa čoraz viac tešil z vnúčat.

Ivan Kluvánek (legenda slovenského a československého horolezectva, Mižov prvý tréner, o.i. boli spolu na Kaukaze, člen HKF):

Pokúsim sa odpovedať: Bolo to už strašne dávno, asi pred 50 rokmi, keď sa objavil v našom oddiele  „Slavoj Vinohrady“ ako bažant. Odvtedy som mu bol predsedom oddielu ja a dnes Mižo mne. Zažil som s ním všeličo, v Tatrách, na Kaukaze, na Hoverle (UKR), bolo toho neúrekom ale spomeniem jednu príhodu: Bolo to cez Vianoce, asi v roku 1964 (!) na sústredení bratislavských oddielov na Popradskom Plese. Naplánovali sme si výstup na Zlomiskovú vežu žľabom a stienkou. Liezli sme v trojke, sneh nebol najlepší ale čo to bolo pre takých borcov! Išiel som ako prvý a šťastlivo sme sa dostali skoro na vrchol. Nad sebou som mal nafúkaný snehový závej tvaru snehového noža. Nejako sa mi to nechcelo páčiť, tak som zatĺkol poriadnu skobu a Petra, zvaného Cylinder, ktorý bol ako druhý na lane som upokojil: “tá skoba udrží aj vola”. Mižo bol ako tretí pod skalným prahom a sledoval, čo sa deje. Pokračoval som po snehovom noži, ten sa však zrazu odtrhol a letel spolu so mnou okolo vydeseného Cylindra. Neviem ako dlho som letel dolu žľabom, ale keď to všetko utíchlo, ocitol som sa asi 3-4 metre pod Mižom, ktorý si čistil snehom zalepené okuliare a kričal smerom nahor, čo sa tam deje. Skríkol som na neho čosi… no už neviem presne, ale asi to boli nejaké vybrané slová, aby bol ticho a nereval. Vtedy som si myslel, že poletí dolu žľabom, tak sa zľakol. No a skončilo to všeobecným rehotom, bez škody a ujmy na zdraví, len mne praskla nová prilba, ale aj tú som mal v kletráku. Teda koho to vlastne  tá skoba udržala, to už Mižo ani Cylinder viac nepripomínali, asi zaúradovala Mižova príslovečná úcta k starším

A čo sa týka môjho priania k Mižovej 70tke, to som mu už zaželal osobne, ale môžem ešte raz: Milý Milan, pokračuj tak ako doteraz.

 

Jakub Kováčik (dlhoročný člen HKF, momentálne jeden z najlepších skalných lezcov v klube):

Najskôr, som o Mižovi len počul od kamarátov z HKF, vtedy som ho začal registrovať. Potom som ho videl na členských schôdzach, neskôr sme sa pár krát stretli, debatovali spolu o lezení a riešili spolu rôzne administratívne zležitosti, ktoré súviseli s mojimi lezeckými výjazdmi.

Stretnutia s ním boli a sú príjemné a veľmi priateľské, je mi sympatický a vážim si ho aj za prácu, ktorú robí pre HKF, za čo mu patrí vďaka. K výročiu mu chcem popriať veľa zdravia a príjemných zážitkov nielen na skalách.

 

Ján Kianička (dlhoročný člen HKF):

V roku 1996-97, už si presne nespomínam bol Filozof veľmi silný klub. Na čele s vtipným a dôsledným Mižom, a inštruktormi Janom Horváthom a “Salónom” (už si nespomeniem na vlastné meno), sme absolvovali kopec zaujímavých akcií. Napríklad lezenie so starými červenými lanami, ktoré sám Mižo doviezol na starej škodovke na Sološnicu. Vždy sa chodilo za rannej hmly vláčikom cez Zohor. Tiež pamätné posledné zlanenie na teraz už vyhorenej chate Brezinky pod hradom Ostrý kameň v Malých Karpatoch. Mižo všade asistoval a usmerňoval nás ako nováčikov a cvičiteľov tiež. Potom nasledovali nováčikovské kurzy v Tatrách, na Chate pri Popradskom plese, kde prebiehali prednášky a spoločenský program. Mižo bol vždy trefný a vtipný a nebál sa napr. takého podniku ako zobrať do dvadsať nováčikov na lezeckú túru na Gerlach – škoda, že osobne som sa na takúto akciu nedostal. Niektoré túry končili aj za zlého počasia a v neskorých večerných až nočných hodinách, ale vždy doviedol všetkých v dobrom zdraví naspäť na chatu.

Spomínam si napr. na jeden z jeho výrokov: “Vierka, ty si to najkrajšie stvorenie v tejto izbe” – tento výrok určite inšpiroval lezeckého kolegu Krempaskeho, ktorý v ten večer Vierku zbalil a o pár rokov si ju vzal za manželku.

Mižo, prajem Ti, aby si úspešne viedol oddiel ešte aspoň 10 rokov a prípadne dal dokopy partiu, ktorá to potiahne ďalej. V neposlednom rade veľa radosti v kruhu blízkych rodinných príslušníkov.

 

Zuzana Belicová (bývalý člen HKF, kurz 2011/12):

Miža poznám iba zopár mesiacov z kurzu, ale určite je jedným z ľudí, na ktorých nikdy nezabudnem. Bude to pre kopec horolezeckých historiek, ktorými spestroval metodiku, ak sme sa k nej vôbec dostali:)), ale hlavne pre inšpiráciu, ktorú sme z neho načerpali.           Neviem, či si sám uvedomuje, aké ojedinelé je stretnúť človeka v jeho veku, ktorý by nebol „ubitý životom“ a nesťažoval sa na celý svet. Milan je pozitívny dôkaz toho, že človek si naozaj môže udržať mladého ducha, vitalitu, ale najmä dobrú náladu nezávisle od dátumu narodenia. A u mňa má veľkú pusu špeciálne pre to, že je za každú srandu a môžem si z neho kedykoľvek vystreliť bez strachu, že sa urazí :)

Určite chcem Mižovi popriať dobré zdravie – aby si mohol užiť ešte veľa pekných momentov na horách. Úprimne neviem, či potrebuje zaželať aj niečo viac. Možno skôr prosbu – aby sa občas zastavil na krčmových stretnutiach J.

 

Dáška Lučivjanska (člen HKF, kurz 2008/09):

Na prvé lezecké stretnutie si nepamätám, v súvislosti s Mižom sa mi vždy vynoria nejaké jeho dvojzmyselné narážky, ktorých som mala to “šťastie” stať sa častým terčom :)

Popriala by som mu, nech naďalej okolo seba šíri tú dobrú balkánsku energiu a náladu ako doteraz :)

 

Alexandra Glindová (člen HKF, autorka skvelých „kalamárkovských“ gulášov):

Tak čo ja vs. Mižo?  Písal sa rok 2005, keď som bola ako nováčik v kurze a už nám horelo na záverečné testy. Ale museli sme absolvovať ešte prednášku záchrany. Došla taká mladá cica, ktorá si spravila kurz v Červenom kríži. Počas prednášky Mižo sedel za mnou a strašne hundral. Ja som si všimla chyby čo predviedla, ale keď už stabilizovanú polohu dala úplne zle, tak som sa otočila na Miža, videla jeho vypúlené oči (ako, že to čo je??,) a spolu sme sa zhodli, že dievča si má čo dobrať. A zlatý Mižo mi pripravil prekvapko a venoval mi nasledujúcu hodinu na to, aby som prednášala prednášku záchrany ja ako odborník J A odvtedy prednášam každý rok. A čo je najkrajšie, momentálne som na pozícií doktorka. I  keď v minulosti som sa pohrávala s myšlienkou  ísť na medícinu, pri Mižovi som zistila , že to vlastne nepotrebujem. Pribúdajúcimi rokmi zo mňa možno spraví aj docentku. Milujem Mižove príhody ktoré tak kvetnato vyrozpráva vždy na prednáškach. Hlášky typu: „Jednou rukou sa špára v nose a nohami štrikuje svetrík.“, ho preslávili v každom kurze nováčikov. Mižo mi veľmi pomáhal psychicky, keď som mala pocit, že som na dne. Dokázal sa so mnou rozprávať a rozprávať mi. Dával mi rady starešiny, ktoré mali veľa do seba a za to mu ďakujem. Je úžasný človek ktorý má svoje chyby, ale napriek všetkému je úžasná bytosť akých je málo.

Vážim si ho strašne moc a navždy ostane mojou platonickou láskou. Keby väčšina ľudí bola ako on, hneď by bol svet krajší a lepší. Ďakujem Mižovým rodičom, že splodili tak úžasne perfektného človeka. S toľkou láskou, humorom, porozumením a hlavne ľudskosťou.

 

Peter Bukový (člen HKF, kurz 2011/12):

Aj napriek tomu, že Miža poznám veľmi krátko a mojich lezeckých zážitkov s ním je rovnako málo, ako oficiálnych bivakov v Vysokých Tatrách, veľmi som si ho za túto krátku chvíľu obľúbil. Nie som si istý, čím si ma tak získal. Asi to bude pre jeho obrovskú životnú energiu, ktorá z neho každý pondelok na prednáške vyžarovala viac, ako z nás mladých dokopy. Alebo pre to množstvo životných skúseností, ktoré nám svojimi nezabudnuteľnými historkami nezištne  odovzdával. Určite však za to môže aj jeho vždy usmiata tvár a veselé rozprávanie, nehovoriac o jeho vtipných pokusoch vyvolať v našich mladých horolezkyniach platonickú lásku k nemu :)

Každopádne,  jemu som vďačný, že už teraz mám jasnú predstavu, aký chcem byť ja sám v 70-tom roku života. Veselý, energický, skúsený, s pozitívnym pohľadom na život a tonou krásnych spomienok zo života a hôr – a toto všetko odovzdávať mladým ľuďom a tým obohacovať a tiež možno trošku inšpirovať ich život.A prianie na záver? Prajem ešte mnohým budúcim ročníkom nováčikov, aby rovnako ako ja, mali to šťastie a mohli nasávať životnú energiu od vždy veselého a zdravého Miža :)

 

Janka Šimková (člen HKF, kurz 2009/10):

Moje prvé stretnutie s Mižom bolo v roku 2009 na prednáške v rámci HKF – kurzu nováčikov. Ovalil ma obrovský príval energie, akčnosti a dobrej nálady. Všetci sme sa zhodli na tom, že jeho prístup k životu a toľko energie ako on, by sme chceli mať aj my. V istom zmysle sa stal pre nás vzorom. Keď sa k tomu primiesil jeho rozprávačský talent, spomínanie veselých horolezeckých historiek, začala som sa dívať na Miža ako na úžasnú a vysoko rešpektovanú osobu, ktorá nás, začínajúcich horolezcov, naučila veľmi veľa aj mimo horolezeckej tematiky.Napriek tomu, že ma s Mižom neviaže žiadny zážitok na spoločnom lane, predsa len sa mi vybavuje jedna spomienka, keď nám na kurze na Troch jazdcoch ukazoval Dulferov systém zlaňovania. Fúha, pomyslela som si, tak na toto je treba veľa odvahy. Hlavne v dnešnej dobe plnej moderných istiacich a zlaňovacích prostriedkov. Holt, „stará škola“ nás môže kedykoľvek zahanbiť :).

Mižovi by som zaželala mnoho zdravia, nech mu jeho optimizmus a mladý duch vydrží čo najdlhšie, aby bol dlho inšpiráciou pre ďalších začínajúcich lezcov ako sa stal pre mňa.