Romantika na Žltke

12. July 2012 at 16:42

Keď deň striedal sa s tmou,

ponurnou hranou písal chladný kov,

vryl báseň, no zostalo pár slov,

čakajú na tých kráčajúc s odvahou…

 

Tak básnik vo mne vyjadril pocity po minuloročnom pôsobení v Cagašíkovi na Žltej stene v Tatrách. Ale vedel som, že sa vrátim. Nielen po RP prelez, ale aj kvôli Žltke. Hoci nemá mohutnosť Rumaňáku, majestátnosť Galérky, alebo pochmúrnosť Malého Mlynára, jej štíhle tvary dýchajú históriou a cesty v nich neodolateľne  priťahujú. Či už je to krátky, na sólo stvorený Korosadowicz, elegantná, no kus rozbitá Diretka, alebo spomínaný Cagašík, svojho času (rok 1943) jedna z najťažších ciest v Tatrách. Dnes to je len klasická tatranská sedmička, ale pre tých, čo nevidia len športový výkon, vyžaruje z neho to, za čím boli niektorí šťastní blázni ochotní nekompromisne a odhodlane šliapať celú noc na bicykloch 150km cez horské priesmyky len aby boli v horách..

bruško v Cagašíkovi, foto: Miloš Such

Deväť hodín ráno. Stojím s Milošom na nástupe a hlavu zakláňam za seba..O chvíľu si už vychutnávame príjemný chládok v severnej stene. Aké príjemné osvieženie v tomto pekelnom lete. Pekné, občas trochu rozbité (sever je sever) lezenie nás privádza na exponovaný skalný balkón v strede steny. Chytá ma myšlienka na osamelý bivak. Možno niekedy inokedy… Teraz beriem matroš a púšťam sa do kľúčovej dĺžky vyistenej starými skobkami. Z predchádzajúceho pokusu už viem čo a ako, preto pár skôb necvakám a za pár minút mám RP prelez v kapse. Pri doberaní trošku znepokojene pozriem na mraky, ale zdá sa, že „to“ vydrží . Ďalšia dĺžka je krátka, zato však spestrená zaujímavým výlezom cez oblejšie bruško. Posledná, lezecky zaujímavejšia je pekný traverz popod červené strechy zo strmším výlezovým kútikom. S prvými kvapkami doliezame na vrchol. História sa opakuje – trikrát som liezol túto cestu a trikrát začala búrka tesne po dolezení. Náhoda, šťastie, dobrá logistika? Skôr verím, že každý z nás má niekde tú svoju niť osudu a odvahou a vytrvalosťou z nej odvíja meter po metri predlžujúc si životnú cestu…Rýchlo zostupujeme a rovnako spotení ako premočení prichádzame na Terynku. V preplnenej chate si vybojujeme ten správny smer a po troch vyexovaných pivách zrazu vidím aj dúhu. Dole dolinou podvečer ešte raz trochu zmokneme, ale je nám to  už jedno. Na Zamke pokračujeme tatranským dvojbojom horec pivo a opäť raz zisťujem, že keby som mal desaťkrát zomrieť a stokrát sa narodiť, chcel by som byť tým, čím som. Tu, medzi nebom a zemou….

V stene Žltky, foto: Miloš Suchý

V stene Žltky, foto: Miloš Suchý