Sardínia 27.09 – 11.10.2007

27. October 2007 at 11:22

Na jeseň sme sa rozhodli splniť si s Jarkou sen o lezení na Sardínii. Nechali sme sa zlákať kombináciou oddychu na plážach tohto Karibiku Stredomoria a lozenia za príjemného počasia. Možností ako sa dostať na Sardíniu letecky je viac. Jedna alternatíva je let z Viedne do Olbie s prestupom v Norimbergu (Air Berlin). Alebo pribaliť sa na charterový let z Prahy.  Cenovo zaujímavá je aj možnosť lacnej letenky Sky Europe do Ríma a odtiaľ cez noc trajektom do Olbie. Rozhodli sme sa pre let Air Berlin z Viedne. So spojením raz za týždeň bolo jasné, že pôjdeme na 2 týždne. (http://www.climb-europe.com/sardinia.htm )

Po pristaní okolo 10:00 sme sa naložili do požičaného Punta a vyrazili smer centrum Olbie. Po prechádzke mestom sme nenašli nič zaujímavé a tak sme zamierili hneď do našej prvej destinácie – Cala Gonone.

 

Cala Fuili

IMG_5198Ako prvú objavujeme oblasť Fuili – roklinu, ktorá ústi priamo na pláž. Hlbšie po jej stenách sa nachádza viac než stotridsať veľmi slušne odistených ciest, obtiažností 4a-8c.

Spln mesiaca na pláži nás uchvátil natoľko, že sme sa v návale romantiky rozhodli stráviť prvú noc napriek zákazu „kempovania v akejkoľvek forme“ priamo pri pláži. Na druhý deň sme sa pustili do lezenia. Našťastie sa v tejto oblasti dá pomerne dobre vybrať aj z ľahších ciest, a tak sme si dali na rozlez zopár 20-25m pätiek. Veľmi pekné vápencové lezenie v položených platniach, po dierkach, dierach a madlách. Popoludní teploty stúpajú, vyzliekame sedáky a šup rovno do mora. Fuili nás tak očarilo, že tu nakoniec ostávame tri dni. Na záver si vyberáme jedinú trojdĺžkovú cestu v oblasti „Vento in Poppa“ (80m).  Je síce klasifikovaná ako 5b, 5c, 5c, ale v poslednej dĺžke bojujem o život.

Cez rest day sa vyberáme nájsť koniec kaňonu Codula Fuili. Po niekoľkokilometrovom šliapaní sa roklina postupne zužuje, pričom okolité steny si stále zachovávajú výšku okolo 100 metrov. Naše objaviteľské pokusy  končia pri zapadnutom obrovskom šutri, ktorý nám znemožnuje ďalší postup. Vyliezť ca. 6 metrov sa síce dá, cesta naspäť by však bola problém. Zlaňák pre tento prípad niekto pred nami už urobil, lano sme však so sebou nemali.

K večeru sa presúvame kúsok nad mestečko do sektoru La Poltrona. Staviame stan a naše pohľady neustále priťahuje majestátna, rešpekt vzbudzujúca skala.

La Poltrona

Je utorok, 2.10. Zobúdzame sa do slnečného rána a tešíme na lezenie, ktoré nám nová oblasť pripravila. Pre zmenu nás víta skala úplne odlišného charakteru – z diaľky vyzerá ako jednoliata, vytečená, tmavšia hmota – pri bližšom pohľade však na položených platniach možno nájsť množstvo malých a menších dierok. Nachádza sa tu okolo 60 ciest s dĺžkami 10-175 m. Cesty začínajú sprava kratšími, položenými päťkami, cez viac dĺžkové 5c až 7a, končiac jediným 8a. Počas dňa intenzívneho lezenia sme vyliezli množstvo ciest v našich obťiažnostiach ( + moje prvé 6a a Jarkine kratšie 6a+), väčšinou v dĺžkach 25-30 m. Napriek tomu, že nás (v októbri) prekvapujú júlové horúčavy a na slnku sa poobede takmer ani nedá liezť, z Poltrony odchádzame s pocitom, že sa sem ešte niekedy musíme vrátiť –vychutnať si niektoré viac dĺžkové cesty ku ktorým sme sa tento krát nedostali.

 IMG_5229

Jaskyňa Biddiriscottai

Ďalší deň mierime k jaskyni Biddiriscottai. Po dlhšej prechádzke pozdĺž pobrežia, prichádzame na miesto. Pred nami sa zjavuje úžasne vyzerajúci červenkastý vápenec, cesty kratšie, položené, kolmé aj previsnuté. Uvedomujeme si, prečo sa tu v lete určite nelezie. Slnko opäť páli, nohy sa nám zabárajú do horúceho piesku a na skale orientovanej na východnú stranu a k moru sa nedá vôbec vydržať. Po pár vylezených cestách, Jarku už bolia brušká prstov, balíme a ideme sa schladiť do mora.

   IMG_5263IMG_5262

Po týždni sa z Cala Gonone presúvame ďalej na juh, kľukatými cestami a krásnym výhľadom krížom cez hory. Padla tma. Z horského mestečka Baunei mierime do najbližšieho kempu v La Golge. Po trmácaní sa tmou nás víta vysušená Pampa-plošina a kemp za cenu, ktorá sa nám po cenách v Cala Gonone zdala úplne smiešna (6,- Eur na hlavu). Po vstupe do reštaurácie, z ktorej sa vykľula jedáleň, sme sa síce nemohli zbaviť dojmu, že sme sa dostali na nejakú farmu obývanú podivuhodnou sektou, ale aspoň sme mali o zábavu a teplé jedlo postarané.

Záliv Cala Goloritze

Zobúdzame sa do slnečného rána a začíname chápať, prečo sme boli zamknutí za plotom.  Okolo nás naozajstná divočina. Okrem toho, že Jarku neustále fascinujú všade prítomne jašteričky, tu sa nám naskytli aj ďalšie živé objekty na fotenie. Oslíci, kone, kozy, vychudnuté kravy či len tak pobehujúce prasatá. Vyberáme sa na krátky trek smerom k moru, k zálivu Cala Goloritze. Asi po dvoch hodinkách šliapania v suchej a skalnatej stredomorskej prírode sa pred nami otvára nádherný výhľad na 200m vysokú skalnú ihlu Aguglia, jednu z najznámejších lezeckých pozoruhodností Sardínie. Podľa sprievodcu a vyjadrenia lezcov, ktorých sme pod ihlou oslovili, na jej vrchol vedú 3 dobre odistené cesty, najľahšia však s klasifikáciou 6C. Obťiažnosť momentálne nad naše schopnosti, ale hádam sa sem ešte niekedy vrátime. Pod touto ihlou nás v zápätí očarila malá, ale naozaj nádherná pláž. Biele hladké kamene, krištáľovo čistá voda. Dokonca aj stredomorského tuleňa sme videli! Ako sme neskôr zistili, práve fotky z Cala Goloritze zdobia nejeden propagačný materiál Sardínie. Naše posledné kúpanie si užívame plnými dúškami. Po návrate na La Golge sa autom presúvame do Tortoli, väčšieho mesta na pobreží.

IMG_5302   IMG_5304

Tortoli

IMG_5200V meste nás na prvý pohľad zaráža aj na talianske pomery vysoká koncentrácia porozbíjaných áut. Tu zničený celý nárazník, tam vybité svetlo, prerazené dvere. A ešte aj privádzač na rýchlostnú cestu má kvalitu ako poľná cesta. Po tom, ako sme na rovnej ceste videli, že sa miestnym mládežníkom podarilo prevrátiť starý Fiat Panda na bok a vysmiaty od ucha k uchu vyliezajú a prevracajú ho naspäť, hm, tu sa asi dlho nezdržíme, pomysleli sme si. Po týždni utišujeme v internet café náš hlad po kontakte s civilizáciou. Kemp, ktorý sme si vyhliadli, na nás svojou totálnou prázdnotou pôsobí tak nepríjeoprázdno, že z neho utekáme kade ľahšie a noc strávime na piesočnatej pláži. Spacáky nachádzame ráno na povrchu úplne mokré od rosy, ale inak sme sa vyspali dobre.

Vyrážame smer vnútrozemie, opäť kľukatými horskými cestami. Krajina sa zrazu mení zo suchej stredomorskej, krovinatej na zalesnenú a po tom, čo sa na nás pri raňajkách v tráve vyhrnulo stádo oviec, cítime sa zrazu ako niekde v Nízkych Tatrách. Po nekonečnom trmácaní sa po horských dedinkách, do doliny a na hrebeň, a zas a znova, sa krajina mierne zrovnáva, pribúda zeleň a my prichádzame do ďalšieho centra lezenia – Isili.

 

 Isili

Vnútrozemie Sardínie veľa turistov nezažíva, čo je na prvý pohľad hneď vidieť. Aj na cenách. V lezeckej komunite vidia možno obyvatelia Isili trochu šancu tento hendikep zmeniť. V reštaurácii hneď na prvý pohľad odhalili, prečo sme prišli a tak k menu dostávame aj leták s novými cestami v oblasti a ponuku ubytovania „special offer for climbers“. Po obede doháňame spoznávanie turistických atrakcií návštevou jedného z množstva nuraghov na ostrove – „Is Paras“. Nuraghe sú kamenné stavby s neznámym účelom pochádzajúce z doby bronzovej.  Keďže sa nám večer prvýkrát po týždni rozpršalo, a nevedeli sme, kde sa najlepšie mimo mesta zložiť, dali sme na odporúčanie v lezeckom sprievodcovi a skúsili hotel Il Piopo. So špeciálnou 10% percentnou lezeckou zľavou vyšiel lacnejšie ako camping v Cala Gonone v sezóne!

Na ďalší deň sme vyrazili ku skalám. Lezecká oblasť v Isili sa nachádza v peknom zelenom údolí, ktorého okraje lemujú 10-20 metrov vysoké skalky, často previsnuté steny. Vďaka vlhkosti z pretekajúcej riečky a mierne močaristej pôdy je tu pomerne hustá a vysoká zeleň.  Po dvoch oddychových dňoch sme sa púšťame do lezenia na plno. Začíname cestami v sektore Corvo Speziale, a pokračujeme ďalej do Paese dei Balossi. Je už neskoro popoludní, sme skoro dokonale vylezení, ale aj tak sa vyberáme hľadať sprievodcom vychválenú „Pietra Filozofale“.

Chodníkom v strede údolia, prechádzame okolo stáda býkov a prichádzame na koniec doliny. Naše pohľady náhle upúta nádherná, 15 m vysoká, niekoľko desiatok metrov dlhá skala. Jej steny sú rovnomerne mierne odvisnuté s dierkami všetkých možných veľkostí. Do zotmenia stihla iba Jarka „Born to be wild“ (6A).

Ďalšiu noc trávime pod previsom a dostatočne vysoko, aby sa k nám nedostal po lúke potulujúci sa dobytok. Lajno na vedľajšej polici nás však trochu zneisťuje…

V nedeľu sme sa rozhodli Isili opustiť. Ešte pred tým sa však vraciame na Pietra Filosofale a dávame si na rozlúčku po jednej ceste na tejto krásnej skale. Ja som si po Jarke zopakoval Born to be Wild a tá si vyliezla ešte Momento Magico (6A), ktorú som si však trúfal iba na druhom konci. Cesty v tomto sektore sú vyrovnané, zamerané najmä na vytrvalosť a techniku. Krásne lezenie, určite odporúčame. Dostatočne unavení sme vyrazili smerom na juh, do Cagliari.

IMG_5326666

Cagliari a Domusnovas

Vyhladovaní a uťahaní sme si dopriali špeciality stredomorskej kuchyne –  každý z nás obrovskú filetu z mečúňa v reštaurácii v námorníckom štýle, plus pol litra vína. Po výdatnom obede sa vydávame objavovať staré Cagliari. Neskôr hľadáme lezeckú oblasť Cala Fighera, ktorá sa má nachádzať na polostrove v blízkosti centra, pri majáku. Po nekonečnom blúdení sa dostávame až pod maják, tu sa však ani bivakovať nedá. Ukladáme sa k spánku pri pobreží asi 20 km na  východ od centra.

Po skorom vstávaní sa vydávame na druhý pokus hľadať Cala Fighera. Bohužiaľ, ani svetlo nám nepomáha k úspechu. Rozhodli sme sa preto radšej zmeniť plán a o to skôr vyraziť do Domusnovas. Ranné zápchy a blúdenie v meste nás stoja drahocenné 3 hodiny. Popoludní prichádzame ku Grotte Di San Giovanni, Domusnovas. Šliapeme hore lesom do sektoru Castilandia. Sme tu sami. Krásny výhľad na okolitú zeleň, jaskyňu, ďalšie lezecké sektory, mestečko. To všetko máme ako na dlani. Lezieme ako o dušu, cestu za cestou . Pekné  5b až  po dlhé 6a+ s kľúčovými krokmi pod štandom. Čoskoro seba aj túto oblasť vyčerpávame, so silňujúcim vetrom  balíme a za šera schádzame dole. Varíme večeru, berieme čelovky a pred spaním sa ešte vydávame objavovať jaskyňu. Je to vlastne široký, 850 m. dlhý a kľukatý tunel (plný holubov), ktorý tisícky rokov slúžil ako spojnica medzi dvoma údoliami. Z polámaných stalagnitov a stalagnátov by bolo preto nespravodlivé obviňovať novodobých vandalov. Karimatky si rozkladáme na zelenú plošinku pod olivovníkmi, v krásnom sade pri lese, neďaleko jaskyne. Z tvrdého spánku nás vytrhla najskôr miestna mládež, ktorá sa vybrala na rally hore a dole sadom. Neskôr  sa zobúdzame sa na buchnutie dverí auta a prvé, čo nás napadá “niekto nám kradne auto!“.Po polnočnom príchode španielskej rodinky, ktorá zaparkovala svoje šedé Punto práve vedľa nášho šedého Punta sme opäť spokojne zaspali až pokiaľ nás nezobudili kroky z lesa. V tichej hvezdnatej noci sa lesom vytrvalo ozývalo približujúce sa a silnejúce praskanie suchého dreva. Keď okolo prebehla divá sviňka, uľavilo sa nám.

IMG_5355 IMG_5361

V utorok nás zlákal sektor Peurto Escondido nad vchodom do jaskyne, kde sme si v platňovom lezení dali pekné cesty 5c až 6a. V jednej z nich som sa v hornej časti šmykol a pri páde, ktorý ma zaskočil, som si porezal na skale ostrej ako sklo zápästie a brušká prstov. Tým pre mňa lezenie skončilo. Jarka sa od lezenia nevedela odpútať a tak sme to až po tme zabalili a vydali sa na zostup. Ukázalo sa, že bez čeloviek nemusí byť až také ľahké nájsť správny chodníček lesom a tak sme strávili asi hodinu zúfalým hľadaním cesty v hustom poraste nad strmými zrázmi, len za svetla mobilov. Posledný deň sme sa, na rozlúčku vybrali do sektoru Cartoonia. Mne sa s boľavými bruškami prstov liezť nedalo, Jarka však bola vo forme a tak sa nechala po rozlezení v 5c a 6a nahovoriť na 6b „L‘Uono Tigre“ a „Bugs Bunny“. Obe dala oIMG_5373n sight a tým spravila bodku za krásnymi dvoma týždňami lezenia. Už sme sa len večer zbalili a krížom cez celý ostrov vybrali na letisko do Olbie.

 

Čo povedať na záver?

Sardínia ponúka množstvo lezeckých možností pre začínajúcich aj vrcholových lezcov, v atraktívnom prostredí počas celého roka, okrem leta, keď je tu príliš teplo. V septembri a októbri je možné lezenie kombinovať s kúpaním v mori a tiež využiť mimosezónne nížšie ceny.

 

Pre HKF časopis: Michal Š.