Severná stena Ďumbiera

20. November 2014 at 11:56

Škola zvoľnela a tak sme sa s Mišom dohodli, že podnikneme výlet do severnej steny Ďumbieru v Nízkych Tatrách. Sedíme pri pive, dohadujeme sa, no a nakoniec aj napriek nepriaznivému počasiu v posledných dňoch vyrážame. Predchádzajúci týždeň napadlo v horách kopec snehu a teplota nie a nie klesnúť na optimálne mrazivo. Nevadí.

Vybrali sme si, ako už názov “Stará cesta“ napovedá, klasickú cestu od J.Kocúra a E.Veliča z roku 1977. Originálna línia má kľúčové prvé dve dĺžky obťažnosti IV+. Tieto sa dajú vynechať a do cesty nastúpiť traverzom o kúsok vyššie. Rozhodli sme sa skúsiť cestu v originálnej línii.

Vďaka expresnému vlakovému spojeniu Bratislava – Banská Bystrica a následnej funkčnosti integrovanej dopravy začíname šlapať na Štefaničku skoro po tme. Nad pásmom kosodreviny už kráčame pod hviezdami a obloha značí pekné počasie.

Na chate stretáme len dvoch miestnych lezcov, ktorí sú práve na odchode. Predtým sa nás ešte pýtajú čo ideme liezť a prajú veľa šťastia. V chate spíme okrem dvojčlenného personálu iba my. Nastavujeme budíky na tretiu, pobalíme veci na ďalší deň a ideme spať.

Ráno vstávame, varíme polievku, čaj a potme začíname šlapať na hrebeň. Tesne pod Ďumbierom začína vychádzať slnko a vietor silnie. Sneh napadnutý za minulý týždeň vytvoril spolu s vetrom preveje, čo nám značne komplikuje nájsť miesto pre zlanenie pod stenu. Pred dvoma dňami tu zasahovala horská služba, keď sa jeden z prevejov odtrhol s horolezcom. Vďaka tejto akcii nachádzame po hodine hľadania miesto, z ktorého na tri dĺžky lana zlaňujeme.

Tradične losujeme kto pôjde liezť ako prvý. Tento krát to vychádza na mňa. Za hodinu naťahujem prvú 35 metrovú psycho dĺžku s dvoma isteniami. Topo píše obťažnosť IV+, ale aj na chate nás stihli upozorniť na zlé podmienky a sypký sneh. Druhú dĺžku tej istej obťažnosti si valí Miško a po rovnakom, hodinovom boji robí na snehovej polici štand. Nasleduje ďalšia dĺžka po vysneženom komíne s nepríjemným skalným prahom. Štandujem v diere podobnej jaskyni, bez snehu, bez vetru. Výlez z tejto jaskyne predstavuje ďalší akrobaticko-technický problém, ktorý však Miško zvláda bravúrne bez väčších problémov. Ďalšia dĺžka sa tiahne strmým snehovým poľom, bez možnosti normálneho zaistenia. Skoba, ktorú som zabil do trávy ma v tom momente značne potešila. Na nasledujúcom štande padá tma. Myslíme si, že máme pred sebou posledné metre. Začínam liezť ďalšiu dĺžku a sme s Mišom dohodnutí, že keď bude terén schodný, dolezieme to súčasne bez zbytočných štandov. Z posledných metrov sa stali tri ďalšie dĺžky, ktoré lezieme súčasne. Snehovo-skalné hrebienky na ktorých dno mi čelovka ani nedosvieti sa kombinujú so strmými výšvihmi po ľade a trávach. Na hrebeni nás čaká prekvapenie. Mrazivý južný vietor fúka okolo 80 km/h, sneží a v tme a hmle netušíme kadiaľ sa pobrať na zostup. V tom Miško vyťahuje eso z rukáva a vraví, že v predpovedi vraveli, že má fúkať silný južný vietor a keďže je naša chata na juh, tak pôjdeme proti vetru. Po 10 minútach vidíme v diaľke blikať oranžové svetlo, nachvíľu sa hmla rozplýva a vidíme chatu. O pol hodinu sme na chate, vymrazení ale šťastní. Chatár nám vraví, že keď vyšiel pred chatu, videl ako fučí a predstavil si, ako asi fúka na hrebeni, tak zapol na chate maják.

Na chate si dávame zaslúžene pivko, rozprávame sa a o deviatej večer sa odkladáme do postele spať. Na druhý deň zbehneme na Trangošku a hurá domov.

Severná stena Ďumbiera nás očarila, prekvapila a ostala v našich hlavách. Ako malá sestra Vysokých Tatier nemá o nič menšiu hodnotu. Tak ako v Tatrách, tak aj na Ďumbieri existuje ďumbierske počasie, ktoré sa mení rýchlo a nepredvídane. Určite sa do nej plánujeme vrátiť a čerpať z nej energiu do ďalších dní.

Text: Tomáš Havlík
Lezenie, foto: Michal Durmek a Tomáš Havlík