Štíty s prívlastkom „Malý“ nemusia byť v tieni veľkých alebo Kado & Igi po stopách histórie

10. August 2015 at 3:22

text:     Igi Marks (august 2015)

foto:    Ján Mikuška (Kado), Igi M.

cesty: 7.8.2015 Motykova cesta na Malý Kolový štít (V-VI), 8.8.2015 Weberovka po Nemecký rebrík na Malý Kežmarský štít (IV-VI)

 

Môj najväčší problém posledného roka je zohnať niekoho do Tatier, kto je relatívne časovo flexibilný. Tento problém opäť po mesiaci druhý krát vyrieši Kado. Na začiatku júla sme si totiž spolu super zaliezli na Širokej veži (Maškov kút a Klasická cesta) a Ostrom štíte (Häberlein).

Termín sa blíži, nastáva predodchodová klasika. Výber ciest, čas odchodu, kto čo berie. Kado ma trochu vystrašil telefonátom, v ktorom spomínal narazený prst. V pozadí počujem jeho Líviu, aby sa priznal, že to má po bitke od svojej drahej polovičky. Chcem ísť na Brnču, Kado zvažuje Skalnatú dolinu. Sám som prekvapený, že namiesto Hokejky a Obrovského kútu, dal bez prehovárania prednosť môjmu výberu. Možno som ho navnadil článkom v Montane (3/2015) o Motykovej ceste na Malý Kolový štít, možno zavážilo pekné počasie a suchá Weberovka. Netuším. Každopádne sme štvrtok po pár týždňoch od kurzu opäť na Brnči.

Malý Kolový štít je trochu zabudnutý štít, na ktorý sa z Brnčalky až tak moc nechodí. Vybrali sme si Motykovu cestu. Tento štít Motykovi viackrát odolal a nevedel nájsť priestup na samotný vrchol. Tuším sa mu to podarilo až na tretí krát (1938), podotýkam, že s kurzistami. Cesta pôsobí dosť mätúco, štít sa vyznačuje neveľkou plochou, samotná cesta sa vyznačuje topografickou náročnosťou. V kombinácii s výnimočnou históriou, prázdnou dolinou, expozíciou, vzdušnosťou a dolezom priamo na vrchol, sa výber ukázal ako parádna voľba.

Pred cestou sme mali patričný rešpekt a za oboch priznávam, aj obavy ohľadom orientácie. Ale ako sa hovorí, ak máš z niečoho strach, treba ten strach chytiť a popasovať sa s ním. Neviem, či som išiel už niekedy do steny so 4 fotkami a s opisom cesty, ktorí sme obaja vedeli takmer naspamäť. Keďže sme obaja čakali motanicu (začínaš vľavo dole a končíš vpravo hore, stena má neveľkú šírku, je však dobre členená, skladá sa z troch pilierov a troch žľabov), berieme aj kladivá a skoby. Kado dokonca rozmýšľa o nástupovom variante, ale vždy sa mi páči, ak ľudia nakoniec dospejú k môjmu názoru bez toho, aby som ich prehováral :) Ideme teda pekne od začiatku podľa Motyku.

Nástup v rannom teple bol úmorný, tým, že to je južná stena a teplo bolo aj v Tatrách, tak nohy neskutočne trpia. Kadovi sa priznám, že ak všetko dobre dopadne, bude to moja úspešná horolezecká tatranská túra číslo 100 – o tom na konci článku. Snáď neprivolám smolu.

Dohoda znie nasledovne, dnes tu skúsime bez nadávok. Vydrží mi to len pod prvý štand, kedy končí pekná platnička a musím vyliezť do tráv. Druhú dĺžku začína Kado peknými kútikmi, žiaľ zakončuje nepríjemnými traverzom. V tretej dĺžke ma čaká šindlovitý žľab (VI-). Niečo zaistím, ale viac sa bojím ako niečo nezhodiť na Kada. Zakladám červeného frenda. Len tak. Na slepo, na dlhú ruku, následne beriem chyt na stisk. Zrazu mi kameň zostáva v ruke, ale vráta ustojím. Asi mám predsa len silného core-ho :) Spravím krok, červený frend mám rovno pred očami a vidím, že by ma nezachytil. Uff. V štvrtej dĺžke čaká na Kada traverz (VI-, VI), ale v traverze je jedno, či leziete na prvom, či druhom. Kado nezaváha a kto chce vedieť, čo je to traverz zostupne, nech si to ide preliezť. Takto náročné miesto bolo pre Motyku najťažšia klasicky prekonaná dĺžka počas jeho života. Posledné dve dĺžky si užívame a čerešničkou na záver je dolez priamo na vrchol. Vyzuť lezečky, zhodiť zo seba matroš, poriadne sa napiť, niečo zjesť a užívať si výhľady a samotu. Búrky nehrozia, na čo sa ponáhľať. Sme tu len my dvaja, je čas debatovať o všetkom možnom aj nemožnom. Poznáte to. Ako vo filmoch, ako v knihách, ako v historkách…

Rozmýšľame o Karbunkulovom hrebeni. Sme ale unavení, hladní, nohy ubolené. Tak zliezame smerom do Červenej dolinky, navrhujem prejsť si kus hrebeňa smerom na Jahňací štít. Napozerávam si hrebeň Sviniek a samotnú Svinku na zimu, taktiež prechod z Červenej dolinky do Malej zmrzlej doliny na môj reťazovkový projekt. Dobrá voľba, vidíme zase kus Tatier.

Hodnotenie cesty? Sprievodca (web, Puškáš) píše V-VI, Poliaci píšu VI-. Asi to sedí. Tých VI to bude skôr subjektívne, V objektívne. Pravda teda niekde medzitým.  Či to ísť liezť? Určite. Je to klasika ako vyšitá, nám sa páčilo, neblúdili sme, počasie vyšlo, spolulezec na výbornú. Odporúčame obaja :) Nie sú to Ošarpance, ani Ostrva. Nie sú tam borháky ako na Žeruchách, Čiernom štíte a pod. A dúfam, že tam ani nepribudnú. Skobku nájdete. Ale hlavne si zaleziete v prázdnej dolinu. Odporúčam si niečo naštudovať o histórii danej cesty. Potom tam tú históriu budete aj cítiť.

Celodenný pobyt na slnku a teplo si vyberajú svoju daň. Večer zaspávam o 21:00. Kado ešte stihne čo to prečítať o Weberovke. Marek Bielesch z Martina ju v ten deň išiel až na vrchol, ráno vstávali o piatej, podľa Kadových slov sa vrátili okolo polnoci. Hold mladý, silný a ambiciózny junák, tuším ani 20 ešte nemá.

Malý Kežmarský štít. Sever. Weberovka. Tak čo moja milá? Pustíš ma do svojich pazúrov? Pozerám do nej, odkedy na Brnčálku chodím. Ale iba raz to aj vyzeralo, že do nej nastúpim. V 2010. Asi 5 dní nepršalo. Ale nočná zábava na záver nováčikovského kurzu bola taká bujará a kvalitná, že nepostrehnem nočný dážď, ráno sa veselo balím do steny, všetkých pobudím a až oni ma upozornia, že v noci pršalo. Weberovka je totiž závislá od sucha. Ideálne je, aby tak 3 dni nepršalo. Je to cesta, kde by asi nikto nechcel zažiť dážď.

A máme tu rok 2015. Cesta, ktorá vedie až na vrchol Malého Kežmarského štítu. Sme dohodnutí, že lezieme len po Nemecký rebrík a ideme dole. Zase cesta s históriou. Zase veľká postava tatranského lezenia. Tento krát Stanislawski. Komíny, kúty, komíny, kúty, žľaby a tak dokola. To bolo jeho. Máme dva dni bez dažďa. Ukazuje sa, že tie dva dni sú na hrane. Prvé dve dĺžky preto pripomínajú kaňoning, našťastie sa dajú liezť aj v teniskách (III-IV). V tretej dĺžke je to už na lezečky, ale stále v pohode. Lezecky zaujímavé sú 4., 5., 6. dĺžka a potom prvých 7-8m 7. dĺžky. Tam sa odohrávajú aké také lezecké problémy (IV-VI). A potom ešte asi 130m ľahší dolez na Nemecký rebrík. Ťažko povedať kde sme mali problémy. Asi len tam, kde sme sa snažili obliezť mokrú skalu a chtiac nechtiac sme sa museli vrátiť a ísť cez to mokré. Ani scenéria nie je taká ako deň predtým. Vidíš na chatu, vidíš to kvantum ľudí pred chatou. Prítomnosť civilizácie. Chýba ti ten pokoj a samota Zmrzlých dolín. A vidíš aj na Žeruchy a máš taký pocit, že keď nie je na chate HKF kurz, tak tam nikto nelezie.

Ale vyliezli sme to. Kado si pozrel Nemecký rebrík, ja ho už poznám zo zimy. Až si myslím, že Kado to liezol len kvôli Nemeckému rebríku :) Zostup nepríjemný, mám taký pocit, že je hádam aj horší ako v zime. Neviem, či ešte niekedy pôjdem do Weberovky. Možno áno, možno nie. Liezol som aj krajšie cesty, aj škaredšie. Možno v zime. Uvidíme.

Vyššie som spomínal číslo 100. Ani neviem ako a počas týchto dvoch dní som úspešne absolvoval moju 100. a 101. horolezeckú tatranskú túru. Do týchto čísiel som rátal len cesty, ktoré som komplet preliezol a úspešne z nich zostúpil. Leto, zima, vrátane mojich typických a neplánovaných zimných free sólo. Okrem toho mám zavesené ešte 4 „pytle“. Tri letné, jeden zimný. Týchto 101 túr obsahuje 72 rôznych ciest na 31 rôznych tatranských vrcholov, vrcholčekov a skalných útvarov. Niektoré cesty mám prelezené viackrát, keďže sa sem tam hrám na inštruktora a niektoré cesty sa mi veľmi páčia :) Spadol som iba raz, našťastie len na druhom, keď som ulomil chyt, stratil som iba jedno reverzo. Našiel som nejaké frendy, vlínence, skoby. Som skúsenejší, samostatnejší, iniciatívnejší, kreatívnejší… Hrám sa s uzlami a trblietavými želiezkami. Mám kamarátov. Uvedomujem si a som rád, že zatiaľ všetkých. A mám veľa historiek, zážitkov a skúseností a keď si dám pivo-dve, tak som ukecaný ako Mižo. Ale zostávam pred Tatrami stále pokorný a viem, že nie je päť ako päť. Stále sa do nich vraciam. Stále mám to šteklenie v žalúdku, tie motýle na bruchu ako keby som išiel na prvé rande. Stále to tam je…

A ešte nejaké čísla. Najviac som z toho v Tatrách vyliezol s Tomášom Kováčom (18x), Paťom Barjakom (12x). Peťo Bukový, Mišo Spišiak a Kado sa so mnou naviazali v Tatrách na lano po 8x. Za nimi je v tesnom závese Petra Škrovánková (7x). Tých spolulezcov bolo viacero. Všetkým ďakujem.

Moja prvá tatranská túra bola v júni 2007 na Ihla v Ostrve s Markom Mižičkom. Čo si pamätám? Obťažnosť tak za III. Cca. Nočná cesta vlakom, ranná borovička v Štrbe a potom ako vybíjam skoby na štandoch. To sa mi veľmi páčilo. Ani neviem, či sme mali frendy a vklínence. Na Ihle sme zachránili nejakým horolezecom seknuté lano, za čo sa nám parádne revanšovali v bare na Popradskom. A zistil som, že ak sa v bare vypije všetok borovičkový horec, tak existuje aj vodkový. Markova žena (vtedy ešte frajerka) zahodila v lese rezne, lebo sa bála medveďov. Taktiež, že rybičky musia plávať (sardinky + pálenka).

Potom trochu pauza a od 2009 som Tatrám prepadol na plno :) Moja výbava v roku 2009? Tri české frendy a päť vklínencov, z toho jeden taký len na odsadnutie. Aký to rozdiel oproti súčasnosti.

Tatry. Sú malé, aj veľké a hlavne pekné. Poznám ich, aj nepoznám. Uvedomujem si to. Tatranské lezenie je z môjho pohľadu o ľuďoch. Nenaviažem sa v Tatrách s hocikým. Predsa len, ak s niekým stráviš 50-60 a viac hodín v kuse, musíš si s ním rozumieť nielen lezecky. Aby si sa s ním mohol baviť o ženách,  vzťahoch, nevzťahoch, o stravovaní a vplyve na stolicu, o delenej strave, o zániku Ríma (Kado, Rím fakt nezanikol preto, že mladí ľudia sexovali na lavičkách lásky), o zemiakoch varených v šupke s maslom, o lezení, aj nelezení, o projektoch, snoch, plánoch, cieľoch…

PS: logicky sa vynára tip na túru z tých, čo som preliezol, skúsim teda – Západná Lomnica, Puklina v platni (V+). Krásnych 7 dĺžok, choďte si to preliezť a dajte vedieť :)