Veselo i vážne na hrebeni Javorových veží

6. January 2016 at 10:54

Ani neviem ako začať. Už som aj mala článok rozpísaný, ale potom prišla tá smutná udalosť s Janom Sobotom, ktorá sa udiala v tej istej doline ako tá, o ktorej bude tento článok. Slová mi zamŕzajú na klávesnici tak, ako tá moja nešťastná čelovka. No o tom až neskôr, poďme pekne po poriadku.

Náš bývalý člen Helmut vybavil na predvianočný víkend chatku v Javorovej doline. Z našich členov je tam aj Janko Kianička, mňa zavolá Peťa Škrovánková. Ostatní tam sú už od piatku, ja sledujúc ich stopy prichádzam v sobotu večer krátko pred desiatou. Privítajú ma, žiaľ, už s prázdnou fľašou Jägermeistra.

Jediné tri baby vytvárame ženské družstvo. Lezieme v Čiernej Javorovej doline na Predný Ľadový hrb cestu od Tatarku a klienta. Vraj najkratšia cesta, ktorú táto dolina ponúka. Krásny úvodný ľadík elegantne natiahne Peťa. Zvyšné tri dĺžky  sú utekač v snehu, tutové trávy, sem-tam poškrabkáme skalku. Peťa s Jankou sa striedajú v ťahaní. Mne sa po akej takej drytoolovej príprave lezie veľmi fajn. V zostupovom žľabe nás prekvapí 4-5 m ľadu. Nemáme chuť ho zliezať, skákať už vôbec nie. Našťastie Peťa, ako zvyčajne, pripraví fajnový zlaňák. Spoza Snehových veží sa vynára žiarivé déčko práve, keď opúšťame dolinu. Vskutku nádherné divadlo. Čarovné sú dolinky severné.

Na pondelok máme lezecký cieľ iba Peťa a ja. Na pláne je prechod na juh hrebeňom Javorových veží. Puškáš udáva 4-6 hodín. Vstávame o piatej a o hodinu už ukrajujeme prvé metre, však nech máme časovú rezervu. Berieme so sebou všetky veci, keďže sa do chatky nevraciame. Stopu v doline našťastie už predvčerom baby prešliapali. Hrebeň chceme ísť celý sólo zo strany Rovienok. Čo sólo nepôjde, to obídeme. Na nástupe si okrem borenia v snehu užívame krásny východ slnka. Prvá časť hrebeňa je jednoduchá, ubieha rýchlo. Čaj a malá desiata o desiatej. Ďalej je terén o niečo členitejší, nie vždy je jasné, ktoré vežičky sa budú dať zliezť  a ktoré treba obísť. Zdá sa, že čas máme stále dobrý a tak nadšene súhlasím s Petiným nápadom vyliezť na Javorový zub. Pekných 50 metrov v mixe. Akurát sneh je sypkejší a ja sa len tisnem ku štandu v snahe uniknúť prachovým lavínkam. Aspoň si zapamätáš, že si máš dať kapucňu, vravím si. Z veže treba zlaniť. Pri zliezaní k zlaňáku Peťu zasiahnu voľné šutre veľkosti mikrovlnky. Nebyť jej rýchlych reflexov, mohlo to veľmi zle dopadnúť. Opäť si uvedomujem ako málo stačí k obrovskej tragédii. V horách sa za chyby kruto platí. Ak si to človek neuvedomuje, ani by tam nemal liezť. Nasledujú traverzy, výlezy, zliezania a zlaňáky, pri ktorých sa treba viac či menej modliť. Zošerieva sa. Je jasné, že časový plán nám akosi nevychádza. „Ešte 100 metrov traverz a potom by mal byť Závrat“, vraví Peťa. Paráda! Lezieme žľabom v domnení, že prídeme do sedla Malý Závrat. Hore je riadne strmý snehový prevej. Opatrne cezeň nazriem na druhú stranu. Z hmly sa zlovestne vynárajú strmé skalné zrázy. Tak toto sa na Závrat, kde už prví nedočkavci skialpujú, vôbec nepodobá. Toto zistenie ma psychicky úplne odrovnalo. Nasledujú nekonečné zliezania a traverzy v mixe. Hmla, tma, vietor, celodenné sólovanie. Vydrbaný alpinizmus! Už mám toho vážne dosť! Toto si chcela? Mohla si radšej doma v teplúčku piecť koláčiky. Aj Tvoji blízky by boli pokojnejší. Chcem, aby už toto trápenie skončilo. Len tak sa pustiť a bolo by po problémoch. Čo si blbá? Spamätaj sa a ešte chvíľu sa sústreď! Mačka, cepín, mačka, cepín,… a tak sa vlečiem so svojou schizou… spomínam si na príbehy himalájistov, rôzne záhadné úmrtia. Veď tí by ma vysmiali. Oni by sa na tomto hrebienku ani nezadýchali… nuž, nie každý potrebuje pre svoje životné dobrodružstvo chodiť tak ďaleko. Niekto si ho zažije aj doma pri peci. Sapkowského1 „močiť proti vetru“ prežívam obrazne aj doslovne. Toto už nemá s pôžitkom z lezenia nič spoločného. Mala by som sa na to vážne vykašľať. To objektívne nebezpečenstvo v zime je fakt veľké. Ale keď teraz som si kúpila tie nové mačky a objednaný čakan tiež každú chvíľu príde. Ach, ten materializmus!

Prechádzame na druhú stranu hrebeňa. V hmle a tme nám nie je nám jasné, kade ďalej. Vyzerá to, že budeme musieť bivakovať. Tu ale strašne fúka, chceme zlaniť do závetria. Nedarí sa mi prepnúť čelovku na silnejšie svetlo, to aby som našla z čoho zlaniť, tak si ju dávam z prilby dolu. Zisťujem, že sa prepnúť nedá, zrejme je nejaký kontakt zamrznutý. Keď ju dávam naspäť na prilbu, spadne mi do doliny. V tomto teréne a za daných podmienok by bol pohyb bez čelovky veľmi nebezpečný a tak bivakujeme tam, kde sme. Zaistíme sa v skale a o čakany, vyhrabeme si plošinku na sedenie a na nohy, zaistíme batohy. Toto všetko trvá (hlavne mne) riadne dlho. Dáme dole mačky, navlečieme sa do spacákov. Mixle pixle chutia famózne, keď sa trošku utíši vietor, Peťa roztopí trochu snehu. Teda veľa snehu, no je taký suchý, že je z neho riadne málo vody. Ešte trochu šunky a kráľovská večera sa končí. Pomedzi chody debaty o počasí. Vietor berieme pozitívne, aspoň odfúkne mraky a my budeme vidieť, kade zostupovať. Cvičíme prstami na rukách a nohách, občasných mikrospánkov sa síce bojím, no inak sa z nich teším. Niekedy ráno opatrne rozlepím oči a čo vidím? Ho**o! Teda hmlu. Tak nás tu celú noc bičuje vietor a teraz toto?! To snáď nie je pravda! Mám chuť sa rozplakať (túto „chuť“ som mala viackrát). Znechutene sa ešte viac zababuším. Po asi hodinke ma budí Peťa. Ak sa to budením dá vôbec nazvať. Našťastie mraky prichádzajú a odchádzajú, žiadna hustá hmla nie je. Po luxusných desiatich hodinách spánku zliezame a zlaňujeme z Malého Javorového štítu. Peti sa s narazeným stehnom ide ťažko. Obdivujem ju, ako to s tou nohou vedela včera takto potiahnuť. Ja som nebola schopná ani kufrovať lano, nieto  ešte hľadať cestu. A to mi nič nebolo.

Konečne chata (Zbojnícka). V prvom rade rum na anjelov strážnych, ktorí sa namakali hádam viac, ako my, zo tri čaje, kapustnica a poďho do civilizácie. Tentokrát sa tam dolu riadne teším. Pohodlné papuče, teplá sprcha, posteľ. No prejde pár dní a už mi toto pohodlie akosi nestačí. Chcelo by to ten život niečím okoreniť. Najlepšie dákym vydrbaným alpinizmom.

Text  a fotky: Katarína Jasenčáková

V hlavných úloháh: Petra  petadrenalin.sk Škrovánková, Katarína Jasenčáková

1Andrzej Sapkowski, autor skvelého fantasy románu Zaklínač