Viacdĺžky v Rakúsku na tri spôsoby

17. November 2014 at 11:21

Keď sa povie viacdĺžkové lezenie v Hohe Wande alebo Höllentali, väčšina ľudí si predstaví nitový rebrík niekde 10 min. od auta, kde vám stačí 12 expresov a istítko. Väčšina ciest tam aj tak vyzerá, ale ak hľadáte aj trochu alpinistický zážitok, nie je problém. Treba sa len trochu viac pohrabať v sprievodcoch a občas aj prekonať odpor k dlhým nástupom. V tomto článku vám pre inšpiráciu predstavím tri cesty, ktoré som tento rok liezol a ktoré stáli za to.

 

Bartlrisse 6+, Lechnermauern, Rax

Je koniec augusta a s Matúšom sa už dlhšie dohadujeme  na nejaké horské víkendové lezenie. Predpoveď počasia celkom ujde, Matúš nemá službu, tak môžeme ísť. V piatok večer staviame v českom kempe v Höllentali stan, vypijeme fľašu červeného a zo sprievodcu vyberáme klasickú cestu Bartlrisse 6+, ktorú mám vyhliadnutú už skoro dva roky, len som na ňu nikdy nevedel nikoho ukecať, pretože nástup je…no, trochu dlhšíJ.Vraj je lepšie ísť cez Grösses Höllental a potom cez ferratku Gaislochsteig k Dirnbacherhutte (taká búdka kde by sa dalo aj prespať) ale my samozrejme zle odbáčame a ideme chodníčkom ponad Klobenwand. Stále strmo do kopca a nakoniec cez mokré trávy… prevýšenie asi 1000m a dokopy tak 3 hodiny pod stenu.Nástup nachádzame celkom ľahko, a hneď začíname liezť. Cesta má asi 270 m (8 dĺžok – 4, 5-, 6, 6, 6+, 5, 5, 2) a je odistená “klasicky“, na dĺžku tak 4 nové nity, sem-tam staré skobky, čiže si treba vziať aj nejaké zakladačky. Zaistiť sa dá výborne, cesta vedie poväčšinou v pevnej skale po špárach a na štande je vždy kruh. Až na štand pod kľúčovou dĺžkou nám to ide parádne, štand je v takej malej jaskynke a kľúč cesty je vo výleze z tejto jaskyne. Vyšlo to na Matúša, minútu bojuje a potom to pomocou erárnej slučky prelieza. Ja to preliezam takisto technicky, v previse nateká, nohy na trenie na mokrej skale nedržia…ono nám totiž medzičasom začalo pršať:).Mňa čaká v ďalšej dĺžke perfektný komín asi za 5, akurát je totál mokrý a je z toho riadny boj. Matúš povzbudzuje a ešte netuší ako si to užije s ruksakom.Posledné dve dĺžky idú krásnou skalou po pilieriku, ale je to mokré tak to radšej obliezame trojkovým lokroviskom, kde sa Matúšovi kvôli umocneniu zážitku (môjho) po tridsiatich metroch zasekne lano a nemôže ma doberať. Na vrchole našťastie prestáva pršať, zjeme po keksíku a bežíme dole k autu. V nedeľu ešte dáme nejaké zúfalé pokusy v previsoch Adlitzgräbenu, ale po sobote máme dosť a už o druhej balíme a ideme domov.

 

EB platte 7-, Totenköpfl, Hohe Wand

Predstavte si Kršlenicu, 2x ju predĺžte, pridajte tam nejaké pevné špáry,všelijaké jamky a vlnky a dostanete predstavu ako asi vyzerá skala ktorou vedie táto cesta. Žiadne vyšmýkané stupy, omádžované chyty… Má to len jeden háčik, a to ten, že tu nenájdete žiadne borháky.A práve to nás s Tomášom zlákalo. Jesenná inverzia, slniečko, voľný utorok – dokonalé podmienky. Na parkáči varíme kávu, triedime matroš a ideme na to. Samotná EB platte má tri dĺžky(20m, 35m, 25m) a treba k nej doliezť na dve dĺžky cez nejakú inú cestu ktorých je na Totenköpfli neúrekom. My sme to preliezli prvými dvoma asi šestkovými dĺžkami z Dir. Österreicher Steig-u. Ešte sme to vymysleli tak, že keď už máme so sebou toľko matrošu, tak polezieme všetko po vlastnom, čo sa nám (aj keď miestami s riadnymi odlezmi) celkom podarilo. Po krátkom blúdení v spleti ciest prelezieme krátky traverzík na správny štand pod platňu a Tomáš ide na vec. Prvá dĺžka je kratšia, ide po parádnych dierach a špárach, nohy chvíľu na trenie, ale zaistiť sa dá luxusne, sú tu aj hodinky previazané erárnou slučkou. Štand je pri malom stromčeku na starej skobke. Do ďalšej dĺžky (kľúčovej) idem ja, pár metrov na sokolíka, tutový friendík, tutový čok, morál vpohodeJa už sa na mňa smeje slučka z ďalších hodín…ale pri slučke aj končím a po niekoľkých pokusoch odliezť od madielka ma Tomáš spúšťa a ide skúsiť on. Asi to tak bolo lepšie lebo vyššie ešte čakali ďalšie chuťovky.. Tomáš to elegantne prelieza, zakladá ostošesť a o chvíľu už prešľapuje asi v najzaujímavejšom mieste celej cesty, kde treba traverznúť pár metrov ponad malý previštek, samozrejme nohy na trenie a chyty žiadne. Je to technik, prelieza to ako nič a ani silový sokolík na záver dĺžky ho nezaskočí. Tretia dĺžka vedie peknými kútmi, kvalita skaly postupne klesá a opäť treba dávať pozor čo chytiť a kam založiť. Poslednú dĺžku si zasa môžeme vybrať z asi troch rôznych ciest, ideme cez Handlerausstieg, čo je asi 45 m kút so špárou tak za 6. Asi do polovice to Tomáš lezie po vlastnom ale potom kvôli bezpečnosti cvaká aj nity, predsa len už je to dosť rozbité a stmieva sa. Hore na trávičke konečne vyťahujeme aj páperky ktoré sme si poctivo niesli v batohoch J pokocháme sa západom slnka a bežíme späť do reality.

 

Detonation Boulevard 7+, Sonnenuhrwand, Hohe Wand

Na Hohe Wande sme už ako doma, klasická kávička na parkovisku a fučíme hore kopcom pod stenu. Tentokrát sme si vybrali cestu Detonation Boulevard za 7+, 150 metrovú športovú cestu pekne po nitoch, nech sa nebojíme a reku že to skúsime vyliezť aj nejakým štýlom, aj keď obtiažnosť lezenia (7-,7+,7-,7+,7+,7+) naznačuje, že to asi také ľahké nebude. Prvú dĺžku (najľahšiu) sa mi darí preliezť OS, ale tam náš štýlový pokus končí.V ďalšej dĺžke si s Tomášom obaja párkrát posedíme, cesta vedie po divných dierach do previsu, ruky tam nepasujú a nateká. Potom skvostná 7- cez dve platničky (ja tie platne asi fakt neviem liezť), kde je kľúčové nájsť zapustenú dierku ktorú ale odspodu vôbec nevidno (a ešte je hrozne ďaleko).Slnko pripeká, nohy v lezkách trpia, ešteže sme páperky nechali v aute a máme len jeden batoh. Nasleduje zasa previs za 7+, to som už úplne zmordovaný a dva metre pod štandom odsadávam asi tri krát. Keďže sa striedame v ťahaní dĺžok, tak len minútku posedím,napijem sa, a môžem ísť bojovať do ďalšej 7plusky. Príjemný kút končí a zasa kľúčová platňa. Nerozmýšľam ani chvíľu a pomocou expresky to preliezam. Od skywalku nás delí posledná dĺžka, celkom ľahká, až na úplnom konci je 4 m doska z dokonalej bielej skaly, ale bez chytov, takže zasa expreskaJ. Štandujeme na skywalku, pozeráme čo sme to vlastne vyliezli a vytešujeme sa zo vzduchu pod zadkom.

Text:        Michal Durmek
Foto:        Michal Durmek, Tomáš Havlík, Matúš Kuniak