Z horolezca skalkár?

20. November 2014 at 12:51

Moje plány na rok 2014? Hmm… Vyliezť konečne Žltú stienku na Pajštúne a zariadiť si pracovné povinnosti tak, aby som v lete nemusel robiť a mohol čo najviac liezť v Tatrách. Ako to dopadlo? V Tatrách tento rok vylezené len dve nové cesty, za to na skalkách som spoznal s pár expreskami na sedáku, bez friendov a vklínencov, viacero novších oblastí v rámci Slovensku, popreliezal krížom-krážom Kalamárku a na Záhorí preliezol 3 cesty obťažnosti 8+.

Skúsim vás prev(l)iezť spolu s mojimi spolulezcami poslednými mesiacmi po mojich/našich lezeckých výjazdoch. Tento rok som najčastejšie liezol s Jankou zo ZV, Peťom B., Kadom a Jankou Š.

Možno to celé začalo a predurčilo túto sezónu už v auguste 2013, keď sme mali v pláne s Tomášom Kováčom a spol. pôsobiť na Piz Badile v Alpách. Už pobalení, sme sa polhodinu pred odchodom rozhodli zmeniť destináciu. Kvôli zlej predpovedi a širokému frontu, sme zamierili smer legendárny Verdon, s tým, že keď sa umúdri počasie, presunieme sa do Álp. Bolo zaujímavé prísť do kempu v La Palud sur Verdon, sledovať pohľady ostatných lezcov a z auta vyťahovať veľké topánky, mačky, cepíny a iné haraburdie do hôr, keď vám na augustové lezenie vo Verdone stačí 14 expresiek, sedák, lezečky a pár tričiek :) Kvôli pokazenému autu sme nakoniec celý výjazd strávili vo Verdone, rozhodne to však nikomu nevadilo. Partia bola skvelá, najväčší problém bol ten, kto pôjde ráno kúpiť do 200 metrov vzdialeného obchodu čerstvú a chrumkavú bagetu a či si dáme večer miestne víno alebo belgické pivko :)

Vo Verdone sa lezie trochu netradične. Najprv sa zlaní do kaňonu a potom lezieš smerom nahor. Kaňon je hlboký cca 300-350 metrov, ale sú v ňom aj 50 metrové cesty. Vo Verdone sa nájdu aj vyslovene skalkárske sektory s cestami do 25-30 metrov. Skalkárčili sme iba jeden deň, kde sa mi podarilo vyliezť prvé zahraničné 7a – v podstate to bola 15 metrová cesta s 3-4 ťažkými krokmi. S Tomášom sme sa zamerali zväčša na 150-200 metrové novšie cesty od 6a do 6c+, ktoré boli perfektne odistené a väčšinou si človek vystačí s 12-14 expreskami. Krásne vápno, supy krúžiace nad hlavou, nástup v crocsoch od auta do 3-5 minút. Zlaníš 200 metrov na nejakú policu a lezieš. Netreba sa báť, že sa človek nedostane hore, vždy sa dajú cesty nejako skombinovať, príp. háknuť. Ale kto by chcel vedieť aký veľký je kaňon vo Verdone, tak nám ho trvalo prejsť počas rest day skoro celý deň. Kto sa chystá do Verdonu, mal by liezť s prehľadom 6a-6b a vyššie, ciest nižšej obťažnosti tam mnoho nie je. Tomáša mi bolo niekedy trochu ľúto, bol pripravený aj hákovať, ale poctivo všetko za mnou preliezol. V rámci spomínaného skalkárskeho dňa si zlepšil aj svoje maximum na prvom konci v krásnej a poctivej 25 metrov dlhej ceste (nespomínam si, či 6b alebo 6b+).

No ale poďme späť na Slovensko. Rok 2014 bol atypický aj v tom, že po dlhých rokoch som neliezol v zahraničí (do 14.11.). Ani na mojich obľúbených moravských pieskoch, ani v Rakúsku, ani v Chorvátsku, proste tento rok som bol lokálpatriot a Janko Slota by bol na mňa pyšný.

Takže Tatry. V januári sme s Paťom B. nebrali vážne Kubove varovanie, že vyliezť Groszovým žľabom na Slavkáč a zísť dole je na celý deň. V zime odtiaľ po tme zostupovalo vrátane nás viacero našich kamarátov. Predsa len je to 1.500 metrové prevýšenie. Zo Smokovca sme vyrazili o 7:00, do Smokovca k autu sme sa vrátili o 19:00, unavení a smädní. V žľabe sú v podstate tri ľady, inak utekáte po snehu, sem tam sa priistíte, taktiež hore na hrebeni. A na záver nekonečný zostup. Z troch ľadov sme liezli prvý, ten bol bezproblémový, druhý ľad bol odtrhnutý, tak sme ho obliezli rozbitým komínom, kde bolo treba poctivo liezť. Tretí ľad, ktorý je už dosť vysoko a často sa oblieza a ani nelezie, sme sa rozhodli preliezť. Zdola to vyzeralo v pohode, Paťo však musel riadne zabojovať s troma šróbmi a keď som videl ako robí istenie okolo ľadových hodín (ako na pieskoch) bol som pripravený na všetko… Klobúk dole. Inak ako som spomínal, utekáte väčšinou po snehu do kopca. Kde bol firn, tam to bolo v pohode, toho však bolo pomenej. Tak, či onak, skúsenosť dobrá, hlavne si nezoberte len dve malé termosky.

V lete v Tatrách bieda. Keď som mal voľno, bolo mokro, na jeseň keď sa vyčasilo, boli povinnosti. Ale stihol som si konečne preliezť jednu tradičnú cestu a to klasiku Východným hrebeňom na Žabí kôň. Po dvoch rokoch sme sa opäť naviazali na lano s Dáškou Lučivjanskou a užili sme si krásne slnečné počasie a ceztýždňové lezenie :)

V rámci nováčikovského kurzu je to viac o metodike a bezpečnosti ako o lezení, ale z môjho pohľadu bol kurz vydarený po lezeckej aj spoločenskej stránke.

Presuňme sa na slovenské skalky. Moje skalkárčenie v roku 2014 by som rozdelil na tri časti. Moje pôsobenie na Záhorí, ďalej Kalamárka a spoznávanie oblastí, kde som ešte neliezol.

Začnem od konca. V apríli sme s Peťom B. a Jankou zo Zvolena okúsili východniarsky andezit na Zámutove. Je to oblasť v Slanských vrchoch, milo prekvapila, cesty ľahké aj ťažké, od 4 do 8 UIAA, dva dni sa tam človek určite zabaví. Ale treba sa pripraviť na to, že nie je sedmička ako sedmička J Keď už sme na východe, tak reku pozrieme aj Turniská, kde sa k nám pridáva ešte Janka Š. a zádielský rajbasový špecialista Kado. Na Turniskách sme sa zamerali na kvantitu a popreliezali viacero krásnych, ľahších a dlhých ciest. Kto chce ísť na Turniská, nech si určite rezervuje viacero dní. My sme cestovali na východ nielen liezť, ale aj na návštevu, tak preto sme na skalách pôsobili iba jednodňovo a krátko. Ďalej sa mi v apríli podarilo celkom nečakane liezť s Rudom Hajdučikom na Jakube pri BB. Je domáci, ukázal mi ľahšie aj ťažšie cesty, z môjho pohľadu sú tam dosť tvrdé cesty obťažnosti 7/7+. Na Jakube sa už až tak nelezie, neďaleko mu konkurujú JelenecHarmanec. Je však nanovo preistený a momentálne trochu v tieni spomínaných okolitých oblastí.

Z ďalších pre mňa nových oblastí stoja za zmienku manínske sektory VerdonVeterná bašta. Škoda, že sa tam človek nedostane častejšie. Manínské vápno má predsa len svoje špecifiká a treba sa adaptovať. Peťa, sľubujem, že sa v 2015 ozvem :) V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť neďaleký Súľov. Porušil som môj záväzok spred 3 rokov, že tam pôjdem liezť iba cez týždeň a nie cez víkend. Asi viete, o čom píšem, zvlášť, keď ešte v júni bolo veľa sektorov kvôli ochrane prírody zavretých. Alebo ako bolo uvedené v jednej diskusii na nemenovanom lezeckom webe, nech si Česi lezú na svojich neodistených pieskoch :)

V októbri sme s Peťom B. a Jankou Š. strávili víkend aj na Priedhorí. Peťo s Jankou tam už viackrát boli, preto nebol problém s výberom ciest. V sobotu sme sa zamerali hlavne na kvantitu, podarilo sa nám preliezť viacero pekných 7-/7 v sektore Zlatá. V nedeľu sme chceli ísť pozrieť sektor Sokolie, je to však trochu ďalej, takže sme sa vrátili zase na Zlatú. S Peťom sme skúsili poctivú 25 metrovú 7+ Barborkin úsmev, žiaľ voľne sa nám ju nepodarilo preliezť. V tej ceste je všetko: špáry, rajbasy, previs, krásne lezenie. Peťo ma chcel ešte poslať do cesty Legenda v sektore Kopyto (7+), cesta vyzerá zospodu famózne, škoda, že bola zatečená. Moje hodnotenie oblasti – krásna oblasť, veľa sektorov s ľahšími aj ťažšími cestami, možnosť výberu sektorov podľa počasia, spanie pri potoku, super pizza v dedine… Odporúčam :)

Z pre mňa nových oblastí som bol pozrieť aj severné sektory na Sitne. Na www stránke levickému klubu nájdete prehľadného sprievodcu. Lezenie v krásnom prostred, viem si predstaviť, že tam žijú čerti aj s luciferom J Aj keď v blízkosti pekla, treba si aj v júli pribaliť teplú bundu. Cesty na severe majú cca 25 metrov, v obťažnosti cca 5/5+ charakterom pripomínajú tatranské lezenie. Návštevu som zakončil OS 7+ Pán ale nie kráľ, spodná časť je o nohách, hore sú nejaké boldríky. Určite sa na sever Sitna chcem ešte vrátiť.

Tento rok som pôsobil hlavne na Kalamárke, od marca do novembra som oblasť navštívil min. 15 krát. Naposledy som sa bol aspoň s fotoaparátom pozrieť v novom sektore, cca 30 minút od parkoviska, ale s lanom ho pôjdem preskúmať asi až na jar. V súčasnosti tam mám prelezených okolo 140 ciest, z tých hodnotnejších Talianska (7), Forever Spoony (7+) a Upečený pes za 8- (otázne je, čo sa tam môže a nemôže chytať, len nechápem prečo tam je taký omádžovaný chyt), zopár ciest aj po vlastnom istení. Zostal mi zavesený pytel v Cesta šťastných bláznov (8-), tak snáď na jar. Spolulezcom mi bola zvyčajne Janka zo ZV, sem tam ma odistil aj Stano Glejdura alebo niekto z miestnych. Je  úžasné počúvať Stanove rady a načúvať historkám o jeho začiatkoch a vzniku názvov viacerých jeho ciest. Na Kalamárke som zažil tento rok pre mňa pocitovo asi najsilnejší lezecký zážitok a to po preleze cesty Ešte teplá (6+), keď som ani za svet nevedel vyriešiť kľúčový krok. Radosť po prelezení bola viac ako detská :) Skúste si to dať na OS :) Inak Kalamárka má od tohto roku tiež nového sprievodcu. A nové cesty pribúdajú…

A končíme na Záhorí, tam sa to všetko na jar začalo a tak to vyzerá (v čase písania tohto článku), že aj skončí. Na jar sme často chodili na Pajštún v trojici – Kado, Peťo B. a ja. Všeliako sme to kombinovali s pracovnými a rodinnými povinnosťami, aby sme vedeli aspoň 3 hodiny na Pajštúne zaliezť. V trojici za tak krátky čas človek toho stihne tak 1-2 cesty na rozlez a 1-2 pokusy do niečoho ťažšieho. Keď to tak spätne hodnotím, z minima sme vyťažili maximum. A čo sa teda podarilo? Raz nás Peťo vymenil za Paťa B., ktorý mu poradil kroky v Trhačovi nitov (8+). Celý natešený, Peťo cestu bez problémov viackrát odvtedy preliezol, vytešuje sa z tzv. „Kazovho kazačok-u“, krokosled si nenecháva pre seba a vyháňa do toho Kada aj mňa. Kado v jednom pokuse po kľúčovom kroku nepríjemne padá, mne sa cestu podarila vyliezť. Po kľúčovom kroku treba dobre oddýchnuť v madle a veriť nohám nielen vo výleze. V čom spočívajú ťažkosti? Z môjho pohľadu vo vymyslení krokov. Určite by sme sa častejšie museli objaviť na Pajštúne, ak by sme nepoznali krokosled. Netreba byť silný, po ceste nemá človek ani „natečené“.

Mne osobne zostával zavesený pytel z minulých rokov v Žltej stienke (8). Raz som neveril nohám, inokedy som sa trápil už v dolnej časti. A kto cestu liezol, vie, že cesta postupne graduje, nohy treba trafiť a prísť k 4. borháku oddýchnutý a keď cvakneš 4. borhák, treba sa ešte stále sústrediť na nohy, zhlboka dýchať a doliezť s chladnou hlavou a bez eufórie k zlaňáku. No zalietal som si tam na viacerých miestach veru riadne :) Cestu najprv prelieza s prehľadom Peťo, darí sa v nej aj Kadovi, ktorý dokáže stáť v kľúčovom fleku na nohách hádam aj hodinu :) Pekné pokusy na druhom konci dáva aj Janka Š., vôbec nie je pre ňu jej výška nevýhodou. Škoda len, že Janku to v poslednej dobe viac baví na boldri :) A nakoniec cestu precupitám aj ja.

Na Pajštúne sme sa s veľkou vervou pustili aj do Už naozaj priamo (9-/9), ale to bolo tým, že sme nevedeli presnú obťažnosť. Peťo mal síce zopár nádejných pokusov, ale na túto cestu musíme ešte dozrieť.

V lete v Bratislave a na Záhorí teplo, v Tatrách každý deň prší. Čo tak predsa len ísť pozrieť na Blázna schovaného v lese, kde v posledných rokoch pribúdajú nové cesty. Hlavne sektor Veľká javorová veža je plná krásnych línií. Vyberám si Paternoster (8+), staršiu ale nanovopreistenú vyrovnanú 25 metrovú cestu. Začiatok boldrový, chyty zaberajú, len keď vysoko postavíš nohy, skok do oblého chytu, nepríjemný výlez na policu pod tretím borhákom, cvakáš, dýchaš a oddychuješ. Ale si neuveriteľne naštartovaný. Pri charakteristike strednej pasáž citujem Tomáša Pilku: „vápno ako vo Francúzsku“, lezieš po nohách, rukami sa len pridržiavaš a odtláčaš. V záverečnej časti je previs, po jeho prelezení si nevidíš na nohy a ideš do rajbasov. Zostávajú Ti 3-4 metre ľahšieho lezenia, ale zdajú sa Ti nekonečné, musíš dýchať… Z toho čo som na Záhorí preliezol v mojej obťažnosti, považujem túto cestu sa subjektívne najkrajšiu. Je síce čitateľná, ale…

S Kadom ešte viackrát skúšame Bambi (8-/8), jednu z novších ciest na Bláznovi. Preliezame ju však iba no top rope. Vyskúšajte, pohybovo úžasná :)

Na konci októbra sa na Blázna vraciame s Kubom K. a Peťom B., Kubo prelieza o. i. Kinglajno (9) a novú cestu Kapitán Nemo (8). My s Peťom poškuľujeme po Ajde (8+) a skúšame jednotlivé kroky. O pár dní sme s Peťom opäť na Bláznovi a cieľ je jasný, Ajda. Keď však vidíme mokrú kocku na stisk na začiatku kľúčovej pasáže, moc v prelez neveríme. Nakoniec nám však robí najväčší problém vymyslieť cvakanie 8. borháku. Cestu nakoniec preliezam iba ja, Peťovi ušiel úspešný prelez len o kúsok. Charakter cesty? Bočáky, bočáky, obliaky, veriť nohám :)

Od začiatku, ako každý z nás začal liezť, sme počúvali od starších lezcov, lez po nohách. Mám taký dojem, že som to úplne pochopil až tento rok, keď v ťažších cestách akosi došli chyty a musel som sa spoľahnúť na nohy. Len škoda, že ostatní na to prišli skôr ako ja :) Zase na druhej strane, čím ťažšie cesty, tým krajšie…

Taká bola moja sezóna 2014, je polovica novembra, rád by som sa na skale ešte objavil. Ďakujem hlavne Peťovi B. za motiváciu pri prelezoch, Janke zo ZV za ochotu sa so mnou túlať po Kalamárke a Slovensku, ale aj ostatným, ktorí sa so mnou tento rok naviazali na lano.

A rok 2015? Stále ma to ťahá do Tatier, Alan ma už dva roky volá na Sicíliu, s Peťom sme sa bavili o Zillertali, s chalanmi nám zostáva nezrealizovaný Piz Badile, možno by som vyskúšal seriózne boldrovanie na skale napr. v Loučoviciach, na Kalamárke je tuším celkom cca 420 ciest… Hlavne sa naďalej s vami všetkými stretávať pod skalou a baviť sa lezením.

Vidíme sa pod tou skalou :)

text:     Igi Marks (november 2014)
foto:    archív Igi M., Paťo B., Peťo B., Janka ZV, Janka Š.