Zápisky z lezeckého raja – Sardínia

6. June 2016 at 15:42

text a foto: Zuzana Lisiková

Písať o skúsenosti s lezením na Sardínii, je pre niekoho ako som ja, vecou prejavenia absolútne koncentrovaného, ťažko definovateľného pocitu, ktorý sa u mňa tak často prejavuje v súvislosti s lezením. Vzhľadom na to, že osmičkový uzol som sa učila viazať iba pred zhruba rokom, nehľadajte za mojimi riadkami úmysel napísať profi fundovaný príspevok. Bolo by to komické. Je to skôr o radosti. O droge, na ktorej fičím odkedy som sa prvý krát lezečkami dotkla skaly.

Ak by mi niekto pred rokom povedal, že do roka a do dňabudem ťahať cesty na Sardínii, asi by som vyčarila jeden z tých svojich duchaplnýchúsmevov, ktoré tak nerada vidím zdokumentované na fotkách.Po roku sa však nevyslovené stalo realitou. A ja som balila lezecký matroš, študovala knižku Maurizia Oviglia a stala sa pravdepodobne jedným z top ten užívateľov Google Maps .

Rozhodli sme sa pre cestu autom. Bola to klasika, okorenená viacerými príhodami, ktoré v plánoch obvykle nie sú. Dokonale preverila naše skutočné odhodlanie dopraviť sa do lezeckého raja.  Rakúske a talianske diaľnice, s malou zastávkou v Miláne. Lezenie začíname vo Finale Ligure, na štandoch, kde si treba lezečky kvôli vlnám pripnúť na sedačku.

Brehy Sardínie sme uzreli v jej severovýchodnej časti, pri plavbe trajektu do mesta Olbia, južne od Smaragdového pobrežia. A vystúpením na breh začal päťdňový, absolútne intenzívny kontakt s ostrovom, jeho históriou, nádhernou prírodou, ľuďmi, kultúrou, jedlom. A samotné lezenie. Lezenie od rána do zotmenia.

Sardínia ako taká, je vôbec jednou z prvých lezeckých destinácií v Stredozemí. Počiatky lezenia sa tu datujú viac ako 70 rokov spätne. Prvé športové cesty tu začali vznikať okolo roku 1990. Napriek tomu, že celá Sardínia je „lezecká“, bezpochyby jednou z jej najznámejších lezeckých oblastí je záliv Orosei. Nachádza sa na východnom pobreží ostrova. Koncentrácia a kvalita lezeckých sektorov tu dosahuje maximum. Atraktivita tejto oblasti je podporená krátkymi prístupovými trasami a blízkosťou mora. Práve túto oblasť sme si vybrali ako tutovku pre náš prvý (a teraz už musím dodať, že dúfam, že nie posledný) pobyt na tomto ostrove. Napriek tomu, že sme boli motorizovaní, rozhodli sme sa nepresúvať po ostrove a maximum času venovať lezeniu.

Množstvo sektorov v oblasti Cala Gonone poskytuje ohromné príležitosti pre skúsených, ale i začínajúcich lezcov. Široké spektrum ciest, čo sa týka počtu i štýlov lezenia, stojí za označením „Mekka“ lezenia, tak často používaným pre túto časť ostrova. Čo sa týka lezeckej komunity, nájdete tu všetky výkonnostné  i vekové kategórie. Zacítite úprimný obdiv, keď sa vám prihovorí takmer sedemdesiatročný pár, s prosbou o nahliadnutie do sprievodcu, pre ktorý je lezenie evidentne životným štýlom.

1_Pohlad na Cala Gonone

Pre lezenie sú ideálne mesiace marec – máj a september – december, ale lezie sa tu prakticky celoročne. Počas dní nášho pobytu(19. – 23.mája 2016) nám Sardínia, aj čo sa týka počasia, ukázala iba svoju priaznivú tvár. Jasno, primerané teploty, mierne pofukovalo, ideálne lezecké počasie. Ale dokážem si predstaviť, že v priebehu niekoľkých týždňov sa to zmení na horúcu vyhňu.

V deň príchodu do CalaGonone sme liezli v neďalekom CalaFuili, konkrétne v sektore Spiaggia E. Nachádzajú sa tu dych vyrážajúce útesy nad morom. Cesty v počte 55, s dĺžkou 15-30m, sú vo veľmi dobrej skale, aj keď miestami je tu vápenec už dosť vyšmýkaný. Orientácia jedného sektora je smerom na juh a druhého zas na sever. Symbolicky, ako prvú cestu na Sardínii vôbec, sme liezli pilier Fuili. Údajne jednu z najčastejšie lezených línií v zátoke, z ktorej je skutočne nádherný výhľad na more. Následne,sme si dali cestu „Porto Io I Nuts“ (6a+), od americkej legendy Lynn Hill, ktorá si občas odskočí zaliezť aj na Kalamárku. Do súmraku sme v pohode stihli preliezť desať ciest od 5a do 6c. Keď sme sa neskôr rozhodovali, ktorá z nich bola najkrajšia, veľmi ťažko sa nám vyberalo.

2_Zátoka Fuili so sektorom Spiaggia

Druhý deň padla voľba na skalky za domom – lezenie v oblasti Il Budinetto. Je to veľmi pekný vápencový skalný útes. Ideálny terén pre tých, ktorí chcú liezť ľahké a dobre odistené cesty. V súčasnosti je to jeden z najpopulárnejších sektorov v blízkosti Cala Gonone. V oblasti je viac ako 20 ciest od 15 do 40 metrov. Takmer polovica z nich sa lezie na dve dĺžky. Spodná časť je položenejšia, horná kolmejšia. Takmer všetky cesty sú v rozsahu obťažnosti 5b – 6b, s výnimkou jednej 6c. Orientácia skál je smerom na západ, takže od skorého rána do poludnia sú v tieni. Liezli sme veľa, ale v pohodovom tempe. Odchádzali sme samozrejme poslední, po západe slnka a ešte nám zopár ciest do “kompletky” zostalo. Na protiľahlom svahu od Budinetta, iba 10 min. chôdze, sa nachádza jednodĺžkovýsektor Placche di Flinstones. Ten sa dostáva do tieňa po 13tej hodine, takže je možnosť sa sem presunúť, keď je popoludní v Budinette páľava.

3_Il Budinetto

Tretí deň – La Poltrona

                Obrovský, neprehliadnuteľný skalný „amfiteáter“, tvorený pevným vápencom, vynímajúci sa ako dominanta mestečka. Povinná jazda pre každého lezca, ktorý sa realizuje v blízkosti Cala Gonone. V tomto lezeckom sektore sa nachádza zhruba 60 ciest, obťažnosti od 4c až do 7a+. Výška hlavnej steny prevyšuje 150 metrov. Lezie sa tu prevažne na trenie. Nabúchaný chrbát a bicepsy z preglejky môžete nechať doma. Tu sa vyžadujehlavne dobré čítanie skaly a technika. La Potrona je takmer jediný sektor na Sardínii s výlučne platňovým lezením. Ľahšie cesty sú v sektore napravo a naľavo. Ťažšie a prevažne viacdĺžkové sú v centrálnom kotli. Na vrchol steny vedie jediná cesta od Heinza Mariachera z roku 1985, ktorá je dodnes považovaná za majstrovské dielo. Jeho Deutsch Wall alebo „La Mariacher“ ako ju miestny nazývajú, má 175m, s najťažšou treťou dĺžkou za 6c. Odvážnou líniou a istením s desaťmetrovými odlezmi dodnes vzbudzuje rešpekt. Používali sme 60-metrové lano, ale pre absolútny komfort vo viacdĺžkach si môžete zobrať aj dlhšie lano, alebo dve päťdesiatky.Orientácia je smerom na východ. Počas letných mesiacov je tu ráno veľmi teplo, ale zhruba od pätnástej hodiny sa skala postupne dostáva do tieňa. Príjemným oživením dňa bolo keď sme v stene stretli druhú slovenskú dvojku. Popri taliančine, nemčine a angličtine bolo v ten deň v amfiku počuť aj slovenské lezecké povely.

4_V ceste Heinza Mariachera. La Poltrona

Štvrtý deň bol prevažne v znamení vodného živla, pretože povedzme si pravdu, byť na Sardínii a ani raz sa neponoriť do vĺn smaragdového mora, by bolo hriechom. Májové more teplotou pripomínalo skôr letnú priehradu v Slovenskom raji. Od Cala Fuili sme aj vďaka neoprénom plávali takmer dve hodiny smerom k Mesačnej zátoke. Takýto prieskum tajomných morských jaskýň v stenách nad moromsa ukázal ako ideálny spôsob na pripomenutie si ďalších rozmanitých foriem radostí a strachov. Po takomto “relaxe” nám podvečer ostalo iba trocha času na lezenie v sektore Ferry. Pod zámienkou večere sme sa teda vybrali na krátku výpravu do vnútrozemia, do hlavného mesta provincie – Nuora.

Stačilo pár kilometrov a ja som definitívne pocítila, aký nepatrný je tento pár dňový dotyk s ostrovom. V diaľke sa týčil majestátny hrebeň Supramonte, sám o sebe predstavujúci obrovské lezecké možnosti.Deň bol na ústupe a krajina sa pomaly norila do večerného pokoja. Na kopcoch mimo civilizácie sme mali možnosť vidieť niekoľko nuraghov, charakteristických symbolov Sardínie, pochádzajúcich od civilizácie starej tisícky rokov. Hoci tieto záhadné kamenné stavby nie sú také majestátne ako naše hrady, pôsobia na človeka priam posvätne. Atmosféra miesta, spolu s vedomím, že nás čaká posledný deň na ostrove, nás zaplavila riadnou dávkou nostalgie.

5_Supramonte po západe slnka od opustených Nuragov

So Sardíniou sme sa v deň nášho odchodu rozhodli rozlúčiť lezením v oblasti Margheddie. Nachádzajú sa tu dva sektory – horný a spodný. Populárnejší je spodný, v hornom sa údajne lezie sporadicky, a to aj napriek tomu, že sa tam tiež nachádzajú nádherné cesty.  Tento sektor tvorí veľmi dobrý sivý vápenec, s viac ako 40 cestami, obťažnosti od 4b do 6c. Výška ciest je do 50m. Cesty sú zvyčajne dobre odistené. Vo všeobecnosti je tu najčastejšie technické lezenie po dierkach.Orientácia sektora je smerom na východ, takže slnko praží na skalu od skorého rána. Prístup je trochu komplikovanejší, v porovnaní s ostatnými popisovanými oblasťami, ale o to krajší,s nádhernými výhľadmi na krajinu a more. Poslednú, 40 metrovú veľmi peknú cestu, ktorú sme v tomto sektore a celkovo na Sardínii liezli, nazval jej autor „Isabel“. My si ju prekrsťujeme na „Dovidenia Sardínia“ a ja mám už len chuť dodať, že do skorého videnia.

6_Naše dovidenia v ceste Isabel. Margheddie