Znovu v horách

29. June 2019 at 20:47

Po dlhých zimných mesiacoch bez vrchov som túžobne očakával jar. No prišiel máj a s ním aj intenzívne dažde. Začiatkom júna sa však počasie trochu umúdrilo a tak s Lacom K. smerujeme k vodopádu Skok sa porozliezať v okolitých stenách. Ráno je zima, vlhko, veterno, nuž začiatky sú ťažké. Najprv kratučká a nie moc vábna Eufória (6+) na Stenu pod Skokom a následné si už aj trochu na slniečku vychutnávame cestu Nemorálny tanec (7+), v ktorej som mal od roku 2013 zavesený pytel.  Platňa v tretej dĺžke poskytuje skvostné rajbasové lezenie a darí sa mi na RP. Poslednú dĺžku (7+) pomedzi malé previšteky Laco posiela na OS a ja sa tak do nej tak teším, že mi pri obúvaní zo štandu drbne lezka celou stenou dole. Našťastie sa veziem na druhom konci a preto si aspoň skúšam lezenie s jednou lezečkou, 2miesta však neobabrem a tak chytám presku…škoda bo za normálnych podmienok by to nebolo ťažké..

platňa za 7+

Druhý deň sa pre zmenu budíme pod Ostrvou. V noci trochu pršalo a nakoľko sme nemali ideálny bivak budím sa trochu mokrý a rozbitý. Moc sa mi dnes nechce, ale bola by škoda nevyužiť deň. Vyberáme jednu z mála suchých ciest – Shangri-La (8-). Laco má drive, tak sa mu darí vybojovať OS prelez, ja sa cestou premotám na druhom konci, ale zaliezol som si. Prvá dĺžka za 7 celkom boldrová, druhá kľúčová najprv technický kútik a potom mierne previsnutá stienka predstavuje vytrvalostné lezenie po lištách. Potom ešte kratšia tretia kde sa stále lezie( 7+) a sme hore. Jeden zlaňák do žľabu a utekáme domov za rodinkami.

crux v Shangri-La

O dva týždne som však späť, bo sa mi treba ešte trochu vyblázniť pred letnou rodinnou dovolenkou. Tentokrát mi spoločnosť robí skusený harcovník Janko Kianička. Po minulom výjazde mám chuť na niečo alpinistickejšie, tak vyberám Granátovú stenu a jej Superdiretisimu (7-/7 podľa sprievodcu, podľa nás kolo 6+). Na pohľad táto stena vyzerá nádherne, no na to, že to je JZ orientácia, skala nie je perfektná. Ale to som už z predošlých výstupov vedel. Superdiretku vyliezol v polke 70tych rokoch Vlado Tatarka s klasou 5+ A0. Ten kto sa trochu orientuje v tatranskej klasifikácií, vie že to za 5 moc nebude.  Pár rokov dozadu dal klasu voľného priestupu Jano Svrček za 7-/7, tak som zvedavý.  Prvú dĺžku a pol omylom lezieme viac zprava (mal som zle vytlačenú schému) a tak sme obišli jedno 5kové miesto. Ale aspoň sme videli nejaké skoby- posledné v ten deň. Cesta v dolnej časti vedie cez platne mohutného piliera a pokračuje jeho ostrím až do kotla pod vrcholovú stenu.

Jano v dolnej časti Tatarku

Rovno nad kotlíkom na nás čaká miesto za A0, kde predpokladáme crux. Kolmá trhlina rozširujúca sa v komínik nakoniec kolo 7meho stupňa isto nešla, i keď liezť v nej bolo treba. Po asi 30metroch hľadám miesto na štand, skoby žiadne, tak nakoniec na exponovanom balkóniku dávam tri mikrofrendy a snažím sa moc nevrtieť.  Ďalšiu rozbitú a nepríjemnú dĺžku potiahne Janko a ocitáme sa pod poslednou ťažšou dĺžkou. Podľa popisu najprv priamo hore, potom traverz popod previsy za 5- a nakoniec zase priamo hore cez previs za 5+.  V realite sa mi v traverze zvyšuje tep, založiť sa moc nedá, za ním založím mikročok, frenda za loker a obviažem malinký hrot slučkou. Po machoch sa dostávam pod rozbitý previštek, kde mi pri zakladaní ako tak dobrého frendu začína trochu natekať (vraj 5+,darmo Tatarka bol frajer)..ešte nakopať nohy do machovej stienke a nad previsom chytám madielka a už v ľahšom dávam 10m runout na štand…Tutová polica a skalný zub a ja sa cítim rovnako šťastný ako po dákej 8mičkovej dĺžke na Ostrve..Hore sú to ešte dve- tri ľahké dĺžky a po 9tich hodinách si na vrchole podávame ruky..Záujemcom o klasický alpinizmus možno túto cestu len odporučiť- žiadne skoby v ceste, okrem jednej nepoužiteľnej (odporúčam si zobrať vlastné, my sme akosi nemali..), miestami rozbitá a machová skala, miestami morálové lezenie v no fall zóne a tiež miestami ťažšia orientácia..I keď by ma zaujímalo kde chalani našli miesto za 7-/7…

dĺžka za A0 pôvodne

traverz a previštek za 5+

Unavený a hladný (od rána sme nič nejedli) schádzame po 11hodinách na trávnaté lúky pod stenu a začíname regenerovať a vnímať krásu večerného súmraku. V nedeľu kvôli času vyberáme už len niečo kratšie, konkrétne novšiu cestu s nitami na Opálovú vežu Francúzsky polibek (7-). Nikdy som tam neliezol a tak ma prekvapila luxusná skala ako na Volovke. Klasa celkom poctivá a v kľúčových dĺžkach za 6 a za 7- prvý nit trochu vysoko bez možnosti doistiť i keď dané miesta nie sú kľúčové, ale pozor treba dávať. Kľúč tvoria dva boldríky dobre zaistené nitmi. Cestu môžem len odporúčať, hoci frendy a čoky je nutné zobrať zo sebou na doistenie. Zlaniť sa dá na pohodu cestou z konca 5tkovej dĺžky na 3krát.

v polovici 6 tkovej dĺžky na opálovú stenu

Jano opatrne odlieza k prvému nitu v kľúčovej dĺžke

 

Tak, rodinná dovolenka úspešne za mnou a 4 mesiace letného/jesenného lezenia v horách pred nami..Je čas ísť v ústrety svojim snom…

Horám zdar

 

Maťo